Denník N

Otvorený list a budúcnosť matky šiestich detí, ktorej ste pomohli

Vraciam sa k explózii empatie odpálenej článkom o matke šiestich detí a 88 centoch na deň. Cítim veľký dlh. Aj informačný. Za posledných pár dní sa udialo na Slovensku niečo veľmi pekné. Vyzbierali sa za pár hodín tisíce EUR , ktoré zabezpečia rodine budúcnosť, ľudia ponúkali pomoc všetkého druhu, už dnes sa mnohé zmenilo. Pravda je taká, že sme pomoc pôvodne nechceli.

Prišla som, tak ako bežne posledný rok, k nej domov. Opýtala som sa, či by bola ochotná odpovedať mi na niektoré otázky, aby som potom napísala článok. Nielen kvôli nej, ale aj kvôli iným rodinám… Súhlasila. Nechcela pomoc. A ten text nebol písaný, aby pomohol jednej rodine, ale aby snáď  pomohol spoločnosti. Pri plnom zachovaní súkromia rodiny. To bol zámer nás oboch. Ale vy ste nás znásilnili dobrom. A my ďakujeme! Tak veľmi…

Neprišla žiadna negatívna reakcia, žiaden hejt. Ľudia medzi seba prijali  ženu a jej šesť detí. Viacerí dávali čítať blog svojim deťom. Prišli stovky správ a ak mi náhodou niečo ušlo, ospravedlňujem sa. Obchodník s obuvou, ktorý chce obuť celú rodinu, riaditeľ súkromnej školy, ktorý je ochotný vyštudovať deti zadarmo, zubár, ktorý opraví úsmev, mäsiar, ktorý bude napĺňať chladničku…K tomu dary a slová povzbudenia. Nie všetku pomoc vieme využiť, aj kvôli ochrane súkromia, či logistike..aj tak ďakujeme!

Vďaka úprimnosti tejto ženy sa naplnil hlavný cieľ. Rozpútali sme diskusiu, otvorili nové témy, medzi verejnosťou a dokonca aj medzi politikmi.  Je to jej zásluha. Týmto aj jej  ďakujem.

No bez vás, čitateľov a dobrých ľudí by nebolo nič.

Odvtedy prešlo pár dní, doplatili sme nedoplatky, uhradili deťom v školách rôzne aktivity, nakúpili základnú výbavu liekov, sú objednaní k zubárovi, na Vianoce pôjdu na pobyt, naplánovali sme si, čo nás čaká nasledujúce mesiace, všetko zapisujeme…Keďže ich túžbou je postaviť sa na vlastné nohy, vymýšľali, ako by si mohli privyrobiť a majú celkom rozumné plány a veľa odhodlania.

Dnes padajú za oknom prvé vločky. A oni vedia, že táto zima a tieto Vianoce budú iné, krajšie. Vďaka vám. S jej súhlasom zverejňujem správu (so zmenou mien), ktorú mi napísala, tesne po tom, ako sa to všetko udialo. Lebo je pre vás všetkých:

„Ja neviem, čo povedať. Napísať. Nikdy sa o nás nikto nezaujímal. Či máme čo jesť. Nikto z okolia ani netušil, ako žijeme. Teraz po byte vonia mäso, deti sú usmiate, ja sa už nebojím z čoho zaplatím Dankovi poplatok za liečenie. Bez výčitiek som dnes prvýkrát kúpila mäso aj kurča. Stále som mala pred ľuďmi hlavu hore.

Vždy som sa hanbila  povedať pravdu. Najmä deti. Viete, akí sú ľudia. Dnes všetci odsúdia a pritom nič nevedia. Pamätáte si na prvú pomoc? Vtedy som sa prvýkrát vyspala. Potom návšteva Táni (kamarátka) a malá mohla mať piškóty. Deti sa začali smiať. Pamätáte si, ako utekali pred Vami pri prvej návšteve? Len preto, lebo hanba je veľmi veľká. Mne to potrvá ešte dlho, kým budem nakupovať bez výčitiek, bez strachu, že čo bude potom. Ale naučím žiť moje deti bez strachu, hanby. Pôjdu na krúžky. A majú už topánky. Stále sa trasiem, čo ak tie peniaze, ktoré nám ľudia poslali – čo ak im budú chýbať. Nedokážem to pochopiť. Veď sme každému cudzí. Nepoznajú nás. Nevedia, kto sme. Aj tak nám pomáhajú. To je pre mňa neuveriteľné, preto sa trasiem. Máme tých ľudí veľmi radi. Ďakujem.  Že nás naučíte tešiť sa zo života. Pôjdeme s deťmi do kina. Danko ešte nikdy nebol v kine. A to má deväť rokov.“

Je tam všetko… Možno sme spolu čosi aj globálne zmenili. Oni sa nemali za čo hanbiť.

A to, čo sa udialo tieto dni, bola veľká vec.  Všetko to sa udialo bez fotografií, mien a adresy. Stále tomu neverím! Táto rodina dokáže žiť svoj tichý, krehký a teraz už krajší život bez  stresu, šikany, poníženia a v súkromí. Veríme, že to tak aj ostane. Ak by mala dôvera váhu, tak mám sto kíl. Ale s ňou si nakladám na plecia aj zodpovednosť. Takže dvesto. Pred vami všetkými skladám klobúk a ĎAKUJEM. Aj za nádej pre Slovensko. Môžeme byť oveľa sebavedomejší. Lebo nie sme pyšní. Ďakujeme!

Teraz najčítanejšie