Denník N

Ozaj si bol všade? Čo bufecik v DAD-e?

Ak by o bufeciku vedel Kusturica, nakrútil by v ňom film. V úvode by v neskoré popoludnie vošiel dovnútra Vasiľ Turok, nebohý dramaturg DAD-u (Divadla Alexandra Duchnoviča), duša tohto priestoru, ironik, učiteľ života a za každých okolností Človek, a zvolal by na bufetárku: „Anička! Jeden zaujímavý džús!“ na čo by mu na stole pristál džús s vodkou.
Ak by o bufeciku vedel Kusturica, nakrútil by v ňom film. V úvode by v neskoré popoludnie vošiel dovnútra Vasiľ Turok, nebohý dramaturg DAD-u (Divadla Alexandra Duchnoviča), duša tohto priestoru, ironik, učiteľ života a za každých okolností Človek, a zvolal by na bufetárku: „Anička! Jeden zaujímavý džús!“ na čo by mu na stole pristál džús s vodkou.

Ak mal Prešov miesto, za ktorým sa hrnuli študenti, herci, umelci, za jeho geniom loci, za tým, že sa na nič nehralo, na nič sa nevypytovalo, nič nevyčítalo, potom to mohol byť jedine bufecik v Divadle Alexandra Duchnoviča. Veľa rokov hostil Akademické Prešovy, doznievali v ňom divadelné premiéry a skúšky, prichýlil Večere poézie a bol tam pre každého. Čím bol taký výnimočný? Ničím. A všetkým.

Zariadený bol zrejme rovnako, odkedy ho otvorili. Po rokoch značne vysedené kožené kreslá bez opierok, iba také dva béžové štvorce zohnuté v pravom uhle. Nízke stoly medzi nimi, ktoré bolo treba stále kolenami posúvať, aby si človek mohol sadnúť alebo sa postaviť, drevený obklad, pod ktorým už isto žila nejaká nepoznaná civilizácia, úzky barový pult, tlmené osvetlenie. Ani okná tam neboli, vchádzalo sa do neho sklenenými dverami cez átrium a tiež vetranie chýbalo. Ale boli to časy, keď neexistovala žiadna ochrana nefajčiarov ani zákon na kus čistého vzduchu. Nakoniec, o ten ani prítomným nešlo. Stretávali sa tam študenti, filozofi, akademici, herci, režiséri, umelci, lekári, dramatici a dramaturgovia a aj hocikto iný, kto sa po prvej návšteve odtiaľ už nevedel vytrhnúť. Vysedávali sme tam pred a po predstaveniach, počas tých rokov sme ako stáli hostia poznali repertoár DAD takmer naspamäť, milovali sme ich hry aj hercov, ktorí si nás púšťali k telu a po čase nás poznali po mene. Vzájomne sme sa na seba tešili a frázy z hier ako „Oblomov — ščina!“ alebo „I umer Igor Palyč“ sme zahrnuli do svojich slovníkov.

Hovorilo sa tam slovensky, rusínsky, šarišsky, ukrajinsky, občas aj česky, nemecky a anglicky, pričom témy putovali od stola k stolu, diskutéri sa pripájali a odpájali, občas spievali, veľa popíjali, smiali sa a kývali hlavami a čas akoby neexistoval. Pišta Fedor, bývalý študent, dnes učiteľ, o ktorom ešte bude reč neskôr, to pomenoval výstižne: „V Bufeciku čas vždy plynul ináč ako všade inde v Prešove, a nielen v Prešove. Bufecikový čas bol vždy naším priateľom, nebolo v ňom ani chýru ani slychu o ponáhľaní, o tom, že niečo treba rýchlo urobiť, vykonať. Dokonca si myslím, že aj autobusová, železničná a MHD doprava sa prispôsobila tomu času. Problém nestihnutia spoja absolútne neexistoval. Čas konvergoval aj divergoval podľa potrieb človeka. Nemožno povedať, že by som podobný pocit zažil niekde inde na zemeguli.“

Bufecik bol tým všetkým taký lákavý, že sme sa do tohto v podstate úplne obyčajného divadelného bufetu ponáhľali viac, ako kamkoľvek inde. Bol tým miestom, o ktorom viete, že aj keď tam prídete celkom náhodne a neplánovane, niekto tam už bude na vás čakať.

„Pamätám si dodnes na to očakávanie, kedy sa už otvoria dvere a do večne studeného a zvyčajne aj poloprázdneho tmavého priestoru na prízemí paláca Pulskovcov vojdú po skončení predstavenia herci so zopár najvernejšími divákmi. Vtedy sa začal život! Cítil som sa tam ako ryba vo vode, ako bohém v Paríži, ako pivár vo Veľkom Šariši. Bufecik bol pre mňa epicentrom divadelného aj literárneho života v Prešove, diskutovalo sa tam, sporilo, prezentovalo, čítalo, pospávalo,“ spomína si na svoje študentské časy v Prešove literárny vedec, redaktor a moderátor rádia Devín Radoslav Passia. Aj ďalší, ktorí bufecik zažili v jeho najväčšej sláve, hovoria o tom, že toto miesto malo zvláštne, neopísateľné fluidum.

„Nechodilo sa tam nasávať pivo, ale atmosféra. Na pivo sa dalo ísť aj inde, bufecik mal pridanú hodnotu,“ vysvetľuje dlhoročný prešovský novinár Michal Frank. „Keď bufecik skončil, akoby uťali hercom DAD-u, a nielen im, časť duše. Nie preto, že by si nemali kde dať poldecko. Aj v neďalekom Agáte, inak inšpiratívnej krčmičke, naliali, ale bufecik bol o inom. Fakt sa to ťažko opisuje. No keď skončil, venovali sme tomu v novinách nostalgický článok. Normálne by zrušenie podnikového bufetu nemohlo byť témou do novín, ani tipom na spravodajský hit, ale toto bolo iné.“ Bufecik skončil veľmi prozaicky. Reštituent si v objekte neprial pohostinstvo. Ťažko povedať, či odvtedy vznikol v Prešove porovnateľný priestor s podobným personálnym zložením, tematickou ponukou a magnetickou atmosférou.

Momentky z bufeciku

Ak by o bufeciku vedel Kusturica, nakrútil by v ňom film. V úvode by v neskoré popoludnie vošiel dovnútra Vasiľ Turok, nebohý dramaturg DAD, duša tohto priestoru, ironik, učiteľ života a za každých okolností Človek, a zvolal by na bufetárku: „Anička! Jeden zaujímavý džús!“ na čo by mu na stole pristál džús s vodkou. Zanedlho by sa k nemu pridal, tiež už nebohý, maliar Mišo Čabala a pokračovali by v ktoromsi nedokončenom rozhovore o umení, divadle, ženách a knihách, ktorý by sa v priebehu večera zmenil na plamennú výmenu názorov o tom, či bol Kipling krstným menom Radepur. Vasiľ by oslovoval študentky, ktoré by prichádzali tesne pred predstavením už tretí, štvrtýkrát tou istou hrou a ponúkal by ich žuvačkami. Počas predstavenia by v ňom ostalo pár štamgastov, zato z hľadiska by bolo až tam počuť dramaturgov nezameniteľný smiech na scénach, ktoré poznal naspamäť. Zvyšok by boli surreálne výjavy, pre bufecik tie najprirodzenejšie. Hoci sa väčšina pamätníkov smiala, že heslom tohto miesta by malo byť „zážitkov veľa, spomienok málo,“ každý z bývalých prešovských študentov, ktorí tam chodili, má z bufeciku v pamäti konkrétny nezabudnuteľný moment.

„Doteraz si pamätám, ako moja vtedajšia mladosť oslnila divadelnú divu,“ opisuje Pali Štalmach, dnes učiteľ v Bardejove, „a preto mi chcela venovať obraz zo steny. Potom však zistila, že kamarát Mucha je väčší a krajší, a tak obraz dostal on. Furt ho má.“

„Raz sme tam sedeli a za barom obsluhovala tá pani, čo občas aj hrávala a dala zákazníkom hádanku, v akom jazyku je pesnička, ktorú zaspieva,“ usmieva sa popod bradu Marek Timko, dnes knihovník a učiteľ na Masarykovej univerzite v Brne. „No a zaspievala a nikto nevedel. A ani ja som nevedel, čo to je za jazyk, ale nejak zo mňa opilecky vypadlo, že „azerbajdžán“… No a to bolo správne, tak som vyhral panáka fernetu.“

„Odchádzali sme s mojím otcom z divadelného predstavenia, pri ktorom som sa silno dojala a revala ako päťročné decko,“ pripája sa Andrea Pavolková, ktorá v tom čase pracovala ako šéfka spravodajstva v jednom z prešovských rádií. „Otec, nevediac, čo so mnou, mi navrhol: ta poďme na poldeco do bufeciku. Išli sme, dali sme jedno, dve… a o tri hodiny sme sa zobačili pri bare, ako spievame s barmankou rusnacke ľudovky. Ja — poločechomaďar a otec čistokrvný Maďar. Uzavrela by som to asi tak, že v bufeciku sa stal rusnakom na chvíľu každý, kto si tam sadol.“

„Ocitol som sa tam väčšinou po predstavení, kde pokračovali autentické výkony hercov z pódia a bolo vždy veselo,“ dodáva Slavo Capek, dnes lektor na Katedre hudobnej a výtvarnej výchovy PF PU. „Spomínam si na takú počernú pani herečku v strednom veku s veľmi veľkým poprsím, ktorá tam spievala vo veľmi vysoko položenom tóne, preskakujúc do takej fistulky. Všetci boli ako zhypnotizovaní, nikto ani nedýchal. Mišo Čabala bohémskym gestom „zotieral“ vysoko intelektuálnych týpkov. Začínalo to vetou: ,očami filmového diváka…‘ čim chcel Mišo niekomu naznačiť, že daná téma je povrchná a nemá zmysel sa ňou zaoberať.“

Akademický Prešov

Veľkej časti bývalých prešovských študentov sa bude bufecik navždy spájať s Akademickým Prešovom, ktorý sa odohrával na oboch scénach DAD a, samozrejme, vždy sa všetko končilo (a začínalo) práve v ňom. „Hlavne si ho pamätám po záverečných ceremoniáloch,“ hovorí Martina Šimkovičová (za slobodna Greňová), dnes redaktorka Rádia Slovensko International. „A spájajú sa mi s ním páni Vasiľ Turok, Karol Horák, Ján Gbúr, herci Divadla Alexandra Duchnoviča, ale aj partia študentského divadla = Peter Himič (dnes riaditeľ ŠDK), Tibor Búza (programový riaditeľ RTVS), Marcel Forgáč (v súčasnosti jeden z najvyhľadávanejších moderátorov), Jožo Skybjak (bývalý hovorca Ústavného súdu) a Hela Šromovská, dnes Veselá (bývalá redaktorka Slovenského rozhlasu). Pamätám si, že tam bolo príjemne a tie debaty človeku pomáhali myslieť a všímať si veci, ktoré by si bez nich nevšimol.“ Bez okolkov možno povedať, a vidno to aj z uvedených mien, že v bufeciku sa stretla silná generácia ľudí, ktorí si počas Akademických Prešovov nevedomky testovali svoje schopnosti do budúcna, manažovali ľudí, organizovali zdroje a zásobovanie, písali festivalové noviny, hrali divadlo, prednášali, moderovali Improligu, ako napríklad Milan Kolcun, dnes úspešný spisovateľ a košický sprievodca, a horlivo o všetkom od rána do rána diskutovali, samozrejme, kde inde, než v bufeciku. Ten sa stal súčasťou nášho kultúrneho zázemia a ak sa na stretnutiach po rokoch v opatrnom rozhovore objaví otázka: „Nepoznáme my sa z bufeciku?“ stres okamžite opadne a všetko zrazu ide jednoduchšie.

Autorka článku Zuzana Štelbaská. v bufeciku.

Večere poézie

Nedá mi nespomenúť ešte celkom posledný čin, ktorý pre nás toto miesto urobilo. Keď nám na vysokej škole chýbal študentský život, vymysleli sme so spolužiačkou Ľubicou Parilákovou Večere poézie. Mali mimoriadne jednoduchý koncept — príďte, nech už študujete čokoľvek a prineste so sebou svoju šuflíkovú tvorbu, budeme si čítať básničky. Bolo iba jediné miesto v Prešove, kde sme si vedeli podobnú akciu predstaviť a keďže sme predpokladali, že účasť bude biedna, chceli sme, aby aspoň mala atmosféru. Bufecik nás prichýlil a hneď od prvej Večere do svojej vrúcnej náruče prijal toľko študentov, že väčšina kontemplovala nad voľnou tvorbou na stojáka. Bufetár Jožko podával poháre tým, čo stáli prikvačení za barom a had rúk posúval pitie ďalej do útrob, kde si každý drink intuitívne našiel svojho štamgasta. Poéziu do bufeciku prišli prednášať okrem študentov aj docenti, profesori, učitelia, výtvarníci, aj už zabehnutí literáti a dokonca aj tety vrátničky z internátu, všetci natlačení na jednej kope. A všetci navzájom počúvali, čo sa čítalo. Bufecik pulzoval v nádychoch prestávok, keď sa živo o všetkom, telo na tele, diskutovalo aj vo výdychoch čítačiek, keď bolo v miestnosti také ticho, že bolo možné z vonku počuť pískať komára. Jedným z pravidelných čítačov, na ktorého sa časom všetci tešili, bol básnik a riaditeľ malotriedky v Bertotovciach, Valentín Šefčík. „Bufecik — najnezávislejší kúsok ,akademickej‘ pôdy pre závislých na najpríjemnejších závislostiach študentského života. Neodeliteľná súčasť pódia, na ktorom vystupovali niektoré masky, niektorí klauni, potulní ,literáti‘, literárni avantgardisti, odvážni i neodvážni pseudoumelci, talentovaní i menejtalentovaní hľadači slov i šťastia. A v hľadisku sedeli netrpezlivo trpezliví počúvači. Bol som tiež jedným z nich.“ Ako jediný Vali prednášal básne pre deti, ktoré mu medzičasom vyšli knižne v niekoľkých krásnych publikáciách. „Napriek tomu som sa tam vždy cítil ako medzi svojimi. Bol som tiež jedným z nich. Cítil som, že tieto texty môžu byť oživením každého stretnutia. Aj tým, že som zámerne vyberal také, ktoré mali potenciál zabaviť a rozosmiať.“

Vali Šefčík

Mimo Akademických Prešovov, keď DAD-om korzovali študenti z celého Slovenska, bufecik nikdy taký nápor nezažil. Vypočuli sme si tam hodnotné diela, improvizácie, poetické skvosty, nezmysly, aj ľahko erotické romance tety Niny zo starého intráku. Rozdávali sme plastelínu, z ktorej počas večera prítomní vytvárali umění do dražby, aby sme mali z čoho nabudúce zaplatiť nájom a „ochotné“ pre bufetárky a nikdy sa nestalo, žeby prítomní, čo ako chudobní študenti, niečo nepridali do vrecka, ťažkého ako fras od hŕby korún a halierov. Čo ma dodnes absolútne uchvacuje je, že nikto sa nehanbil vystúpiť pred dav a prednášať, pretože nikto sa nepasoval do úlohy kritika. Všetci hlavne prijímali a podávali ďalej, nestavali múry, ale pozývali do svojich kruhov.

Každú jednu Večeru poézie končil už spomenutý Pišta Fedor. Bola to bodka, na ktorú sa čakalo od začiatku, ktorej sa všetci dožadovali, zaklínadlo, bez ktorého by sa bufecik nestal znova bufecikom. A bude bodkou aj tohto článku.

„Na nohu mi

spadol medicimbal.

Trochu som sa posmial, svätých pospomínal.

Na nohu mispadol

medicimbal.“

 

Autorka článku: Zuzana Štelbaská

www.facebook.com/TaTakeTown

Teraz najčítanejšie

Ta Take Town

Ta Take Town je priestorom na prezentáciu textov inšpirovaných mestom Prešov a mestským prostredím vo všeobecnosti. Forma nie je určená, v zmysle hesla účel svätí prostriedky… Prevláda voľný štýl vychádzajúci z reálnych aj fiktívnych príbehov alebo asociácií. Je vítaná nadsázka, humor, irónia. Takzvaný „mestský text“ k nám prehovára svojským jazykom, ktorý sa od iných prostredí výrazne líši a odlišuje sa aj špecifickým typom inšpirácie. Mestá k nám prehovárajú jazykom snov, symbolov a príbehov, niektoré ich fragmenty môžme zachytiť a dotvoriť vlastným príbehom. Takto sa môžme podieľať na budovaní kolektívnej „pamäte“ svojho mesta.