Pakt o neútočení bol spojenectvom diabla s diablom

Podľa britského denníka The Telegraph sa 5. novembra 2014 stretol v Moskve Putin s mladými ruskými historikmi, pričom na konferencii malo v jeho prejave odznieť aj to, že Pakt Ribbentrop-Molotov bol pozitívnym výsledkom sovietskej diplomatickej misie, ktorá si dala za cieľ udržať ZSSR mimo prípadného európskeho (svetového) konfliktu.

Z jeho výrokov by vyplývalo, že v prípade tohto hanebného paktu by išlo vlastne o mierovú dohodu, čo je však v príkrom rozpore so súčasnou úrovňou historického poznania, keďže dnes už aj žiak základnej školy vie, že tajné dohody medzi nacistickým Nemeckom a ZSSR, boli vlastne obchodom a dohodou o delení koristi.

Do roku 1989 ZSSR samozrejme toto predvojnové nacisticko-boľševické spojenectvo popieral, no po páde železnej opony odtajnené sovietske archívy odhalili množstvo tajomstiev. Sám Putin ešte v roku 2009 ako predseda vlády Ruskej federácie nazýval Pakt o neútočení pravým menom, a to ako nemorálne spojenectvo, neodpúšťajúc si samozrejme dovetok aj o britskom a francúzskom podiele viny na znemožnení vzniku silnej protifašistickej koalície, podpísaním Mníchovskej dohody.

Samozrejme, že aj Mníchovská dohoda bola pomýleným krokom štátnikov a kariérnych diplomatov. Neospravedlniteľnou sa stala už v čase podpisu a Chamberlainom prezentovaná záchrana európskeho mieru, si s určitosťou zaslúžila hlasité vypískanie, namiesto potlesku. Hoci argumentačne sa svetoví lídri snažili ospravedlňovať vlastné dohody s nacistami rovnakými úmyslami, predsa len je v oboch dejinných kauzách jeden zásadný rozdiel.

Kým Mníchovskej dohode je možné vytknúť mnohé, napr. politicko-vojenskú stratégiu ústupkov západných veľmocí, zradu stredoeurópskeho spojenca a hlavne naivnú predstavu o zažehnaní vojny, s určitosťou nemožno Britov a Francúzov obviňovať z hanebného obchodu. V prípade nacisticko-sovietskeho spojenectva sa však skutočne jednalo o čistý imperialistický kalkul, pričom nešlo len o teritoriálne zisky, ale aj veľmi živé obchodné aktivity, v rámci ktorých si Nemci a Sovieti vymieňali technológie a suroviny, čím vlastne mali obdive strany podiel na vyzbrojovaní toho druhého.

Putinova súčasná rétorika žiaľ legitimizuje tento imperialistický barter, a čo je ešte horšie, argumentačne je veľmi blízka vtedajšej sovietskej propagande. Stalinská pokrivená propaganda dokázala totižto aj boľševickú inváziu do východného Poľska nazývať v podstate humanitárnou akciou, pričom oficiálne sovietske stanovisko hlásalo, že si to vynútil politický kolaps Poľska, po jeho po napadnutí nacistami, a že cieľom Červenej armády bola vyslovene iba ochrana miestneho ukrajinského a bieloruského obyvateľstva.

Putin, okrem iného na stretnutí s mladými ruskými historikmi vyzval na preskúmanie okolností vedúcich k vypuknutiu druhej svetovej vojny, pričom práve západných historikov nepriamo obvinil zo zahmlievania jej príčin. V súvislosti s jeho ostatnými výrokmi, ruským relativizovaním zla, či so snahou skupiny ruských poslancov Štátnej dumy predložiť Nemecku ako nástupnickému štátu hitlerovského Nemecka výšku reparácií za vzniknuté škody počas vojny, vyznievajú jeho obvinenia zo zahmlievania, viac než tragikomicky.

Osobne som toho názoru, že najkompaktnejší obraz o druhej svetovej vojne je možné získať práve zo strany západnej historiografie, pričom po druhej svetovej vojne je snaha vyrovnať sa s vlastnou históriu vlastná aj samotnému Nemecku, kdežto Rusko v ostatných rokoch svoju sovietsku totalitnú epochu iba glorifikuje.

V ostatnom čase som sa stretol s troma zásadnými monografiami, ktoré prinášajú ucelený obraz o týchto udalostiach. Nie je žiadnym prekvapením, že všetky tri vznikli na Západe, napísali ich renomovaní západní historici, a treba zdôrazniť, že ich objektivitu zvýrazňuje aj fakt, že pracujú aj s ruskými (sovietskymi, resp. východoeurópskymi) zdrojmi. Tými knihami sú: Krvavé územie (Timothy Snyder), Krutý kontinent (Keith Lowe) a Diablovi spojenci (Roger Moorhouse).

S úvodom tohto textu súvisí monografia s názvom Diablovi spojenci (na blogu som sa prvým dvom monografiám v minulosti už venoval tu a tu). Jej autor Roger Moorhouse prináša po prvý raz komplexný obraz o vzniku a dôsledkoch paktu medzi Hitlerom a Stalinom, počnúc motiváciou jeho vzniku až po jeho dramatický koniec v roku 1941, keď Nemecko vyhlásilo vojnu svojmu bývalému spojencovi.

Moorhouse nevynecháva ani obdobie pred spojenectvom, keď sa oba režimy výdatne častovali urážkami, pričom Hitler si práve na démonizovaní boľševikov získaval politický kapitál. ZSSR tiež nebol v 30. rokoch 20. storočia nacistom v urážkach nič dlžný. Sovietska tlač Hitlera vykreslovala ako idota posadnutého démonom a nacistický režim pranierovala ako moderný kanibalizmus bažiaci po krvi.

Napriek tomu postupne dochádzalo k zbližovaniu oboch diktatúr, pričom iniciatíva prichádzala práve zo strany Hitlera. Motívom však samozrejme nebolo priateľstvo, aj keď Stalin pravdepodobne tejto verzii spojenectva dlho veril. Hitler vstupoval do paktu z čisto strategických dôvodov, ospravedlňujúc pakt so Sovietmi slovami, že „na svete existujú iba traja štátnici, Stalin, ja a Mussolini. Mussolini je najslabší…Stalin je veľmi chorý“, pričom malo ísť len o dočasný pakt, ktorého cieľom bola izolácia Poľska, prerazenie britskej blokády a otvorenie prístupu k sovietskym surovinám. Jeho imperialistická vízia aj tak videla Sovietsky zväz zlomený, čo mal byť začiatkom nemeckej vlády nad svetom.

Aj z toho dôvodu Hitlera v jeho pláne nič neobmedzovalo. Jeho snaha zničiť Poľsko v podstate ponúkala možnosť dočasnej dohody so ZSSR, nevynímajúc ani teritoriálne ústupky v prospech Stalina. Záujem Hitlera na tejto dohode podľa autora dokazuje aj fakt, ako rýchlo Hitler telefonicky odsúhlasoval sovietske nároky a požiadavky, ktoré boli nad rámec, už aj tak veľkorysej ponuky zo strany Nemecka. Kým pre Hitlera to bol iba strategický ťah, k tomu všetkému s cudzím územím, Stalin to vnímal ako osobný ohromujúci úspech, veď v podstate za jediný večer rokovaní získal takmer všetky územia, ktoré ruské impérium stratilo vo víre 1. svetovej vojny.

V prípade nacisticko-sovietskeho paktu nešlo ani zďaleka o nejakú bežnú dohodu so zahraničím. Naopak, znamenal kompletný obrat v celej zahraničnej a ideologickej politike ZSSR. Drvivá väčšina sovietskych občanov bola z tohto obratu tiež zmätená. Celé roky bolo sovietske obyvateľstvo vystavované masívnej protinacistickej propagande, a zrazu zo dňa na deň sa démonizácia vytratila, tlač prestala nacistické Nemecko kritizovať a namiesto toho začala vychvaľovať nemecké úspechy vo všetkých oblastiach.

Sovietsky občan Viktor Kravčenko – riaditeľ továrne, vo svojich spomienkach píše: „Z knižníc zmizla všetka antifašistická literatúra. Spoločnosť pre kultúrne vzťahy so zahraničím okamžite objavila poklady nemeckej Kultur. Keď som bol služobne v Moskve, dozvedel som sa, že sa pripravuje niekoľko výstav nacistického umenia, nacistických hospodárskych úspechov a nacistickej vojenskej slávy…Vlastne všetko nemecké prišlo do módy“.

Keď však Stalin v posledný augustový deň predstavil pakt najvyššiemu sovietu, zožal ohromujúci potlesk, v ktorom zaniklo rinčanie zbraní, keďže na druhý deň (1. septembra 1939) sa plnou silou rozhorel svetový konflikt. Šesťdesiat nemeckých divízií, dvetisícpäťsto tankov a vyše milióna mužov vtrhlo na územie Poľska. Už 12. septembra sa nacistické jednotky objavili na území vyčlenenom pre Sovietsky zväz, ktorého vedenie muselo byť samotným Ribbentropom popohnané k činnosti.

Stalin vydal rozkaz na inváziu až 17.9. 1939, pričom podľa oficiálneho stanoviska velenia mala Červená armáda prevziať pod ochranu životy a majetok obyvateľov západnej Ukrajiny a západného Bieloruska, čím sa vlastne myslelo východné Poľsko. Moorhouse vo svojej knihe nevynecháva precízny popis týchto udalostí, odkazujúc na množstvo prameňov nemeckej, sovietskej a poľskej proveniencie.

Na základe historických prameňov poukazuje na podobnosť oboch okupantských režimov. Metódy aplikované na rasových nepriateľov nacistickej ríše v jednej časti Poľska, sa takmer v ničom neodlišovali od praktík teroru voči triednym nepriateľom, ktorých si vyfabrikovali sovietski boľševici. Kniha pracuje aj so svedeckými výpoveďami priamych účastníkov, čím sa stáva akousi obžalobou, dôkazovým materiálom diabolského spojenectva medzi Hitlerom a Stalinom, ktoré pripravilo o život milióny Východoeurópanov.

Britský historik však nevynecháva ani ekonomické zákulisie tohto paktu. Dokazuje, že oba režimy si vymieňali technológie a suroviny, pričom cynicky presviedčali domácich aj zahraničných kritikov o výhodnosti tohto spojenectva. Z jeho citovaných štatistických údajov napríklad vyplýva, že v roku 1940 sa sovietsky vývoz do Nemecka odhadoval na 404 miliónov ríšskych mariek a nemecký export do ZSSR dosahoval objem 242 miliónov ríšskych mariek.

V prípade Nemecka vývoz do Sovietskeho zväzu v druhej polovici roku 1940 trvalo prekračoval 60 percent z celkového mesačného exportu krajiny. Na druhej strane, takmer 53 percent celého vývozu ZSSR smerovalo do nacistického Nemecka. Keďže nemecký export do ZSSR sa sústreďoval hlavne na technológie (kovoobrábacie stroje, nástrojové vybavenie, elektrotechnické zariadenia, letecké motory), je až ironické, že práve nemecké strojárenstvo bolo akýmsi nepriznaným krstným otcom sovietskeho zbrojárstva a neskoršej sily Červenej armády.

Myslím si, že práve takéto historiografické diela sú predurčené na to, aby udržiavali naše historické povedomie v kondícii. Je až paradoxné, že v informačnej dobe dokážeme podliehať dezinformáciám, mytológií a prekrúcaniu pravdy. Príčinou týchto patologických prejavov nie je ani tak nevedomosť, čo je v podstate riešiteľný problém, ale skôr akési devalvovanie pravdy. Takáto pravda je však často postavená na hlinených nohách dojmológie a neraz aj ideologickej propagandy, v ktorej záujme je práve prekrúcanie dejín, hľadanie nových nepriateľov a relativizovanie zla.

Takže veta na záver. To, že Pakt Ribbentrop-Molotov bol diablovým spojenectvom dvoch tyranov je fakt, ktorý vôbec neznižuje význam všetkých sovietskych obetí druhej svetovej vojny a na druhej strane ani z Mníchovskej dohody nečiní mierotvorný plán.

 

 

Roger Moorhouse: Diablovi spojenci (Hitlerov pakt so Stalinom 1939 – 1941), Vydavateľstvo: Premedia, 2015, Preklad: Igor Otčenáš