Denník N

Pamätný deň na Okinawe

23. jún je na japonskom ostrove Okinawa pamätným dňom. Hoci V Európe sa už ľudia tešili z konca nezmyselného zabíjania, v Pacifiku vojna pokračovala. Jedno z posledných dejstiev tejto krutej hry sa odohralo práve na strategicky situovanej Okinawe.

Ako sa pacifická frontová línia blížila k brehom Japonska, tým odhodlanejší bol odpor vojakov z krajiny vychádzajúceho slnka. Pribúdalo chlapov, ktorí zasadzovali Američanom údery samovražednými útokmi kamikadze. Ponuky na mier odmietali, na čo Američania odpovedali bombardovaním, pri ktorých zahynuli státisíce civilistov. Zvrhnutie zápalných bômb začiatkom marca 1945 zabilo okolo 100 000 Tokijčanov. Vraždenie vyvrcholilo zvrhnutím atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki.

 

Bitka o Okinawu

 

Kľúčom k dobytiu Japonska bola Okinawa, ktorá sa nachádza asi 550 km južne od hlavných ostrovov. Japonci tam mali 32. armádu s vyše 117 000 mužmi, ktorej velil „démon“ generálporučík Micuru Ušidžima. Vyznamenal sa už pri japonskom útoku v Číne, v Barme a naposledy pri obrane ostrova Iwodžima. Uvedomoval si, že americkej presile nemôže dlho vzdorovať, obranu preto sústredil okolo stredovekého hradu Šuri a rozhodol sa bojovať do posledného muža. A tento jeho rozkaz japonskí vojaci takmer stopercentne splnili.

 

K ostrovu smerovalo asi 1 300 amerických lodí s viac ako pol miliónmi vojakov. Keď sa 1. apríla 1945 vylodili prvé jednotky na plážach Okinawy, prekvapilo ich, že sa nestretli s výraznejším odporom. Zdalo sa, že dobytie ostrova bude otázkou niekoľkých dní a zaobíde sa bez veľkých strát. Po piatich dňoch sa však Američania a ich spojenci presvedčili o opaku. Japonci za cenu veľkých strát podnikli prudké protiútoky a zakopali sa v pevnosti Šuri a v jej okolí. Boje sťažovalo veľké blato po veľkých lejakoch a na psychiku negatívne pôsobil fakt, že nasadení vojaci útočili cez mŕtvoly svojich spolubojovníkov.

 

Pevnosť Šuri padla až v posledný májový deň roku 1945. Tým sa však boje neskončili. Japonci sa opevnili na polostrove Oroku i v horách ostrova a ich odpor neochabol ani po nasadení plameňometov. Posledné výstrely padli 21. júna. Generál Ušidžima a jeho zástupca Isamu Čo spáchali samovraždu.

 

Boje prebiehali aj na mori. Japonské loďstvo bolo síce veľmi oslabené, ale stále bolo dosť mužov, ktorí ako kamikadze boli schopní fanaticky zasadzovať nepriateľovi ťažké rany. Z vyše 117 000 japonských vojakov zahynulo asi 110 000, zvyšok sa dostal do zajatia. Na strane spojencov zaznamenali vyše 12 000 mŕtvych a nezvestných a vyše 72 000 zranených. Medzi padlými bol aj veliteľ amerických síl generál Simon B. Buckner, keď jeho stanovište zasiahol delostrelecký granát. Do histórie sa zapísal ako najvyšší americký dôstojník, ktorý padol v druhej svetovej vojne. Na Okinawe zomrelo aj veľa civilistov. Odhady hovoria o 70 000 až 140 000. Mnohí z nich pod vplyvom propagandy, ktorá opisovala amerických vojakov ako krvilačných netvorov, zabíjali svojich príbuzných a potom spáchali samovraždu.

 

Boje o Okinawu boli predohrou k plánovanému vylodeniu amerických vojsk v Japonsku. Malo k nemu dôjsť 1. novembra. Fanatický odpor Japoncov na Okinawe viedol americké velenie k prehodnoteniu plánov a k použitiu atómovej bomby. Určite to bolo kruté riešenie, ale nikto nemôže dať odpoveď na hypotetickú otázku, či by si podstatne viac obetí nevyžiadali boje, v ktorých by boli použité len konvenčné zbrane.

 

Okinawčania si na obete bojov spomínali už počas americkej okupácie, ktorá sa oficiálne skončila v roku 1972, no USA tu majú doteraz základne svojho námorníctva a námornej pechoty. Na vyše 30 základniach, ktoré zaberajú asi štvrtinu plochy ostrova, slúži okolo 26 000 amerických vojakov. 23. júna 1995, pri 50. výročí bitky, odhalili na Okinawe pamätník ako miesto modlitieb, meditácií, spomienok i poučenia z hrôzy a obetí, ktoré so sebou prináša vojna.

Z histórie Okinawy

 

Takto krvavo sa v roku 1945 zapísala Okinawa do vedomia ľudstva. Ale ostrov, súčasť súostrovia Rjúkjú, má vzhľadom na svoju odľahlosť celkom zaujímavú históriu.

 

Podľa legiend zakladateľom kráľovstva Rjúkjú bol Tenson, najstarší syn bohyne Amamikju a boha Šinerikju, a to sa vraj stalo už pred 17 000 rokmi. Tensonovi mladší bratia sa stali predkami prvých ostrovných šľachticov a roľníkov, staršia sestra prvou kňažnou a mladšia symbolizovala pospolitý ľud. Povesti sú jedno a historické fakty zrejme iné, hoci doba vzniku dynastie Tenson nie je známa. Zanikla okolo roku 1200, keď sa ujal vlády kráľ Šunten, ktorý priniesol hospodársky a kultúrny rozkvet, dal vystaviť nové kráľovské sídlo – hrad Šuri a zaviedol japonské slabičné písmo. Koncom 13. stor. na Rjúkjú prenikli budhistické myšlienky a ostrovy sa dostali pod vplyv mocnej Číny, ktorej záujmy sa stretávali s japonskými. V roku 1429 Šo Hanši, zakladateľ novej dynastie, zjednotil súostrovie a jeho obchodné lode smerovali do japonských, čínskych i ďalších ázijských prístavov.

 

V čase, keď sa v Japonsku bojovalo o moc, Rjúkjújské kráľovstvo neposlalo do Kjóta dohodnutý tribút, čo viedlo v roku 1609 k trestnej výprave a k zajatiu kráľa, ktorého prinútili podpísať ponižujúcu zmluvu a na Okinawe sa chytila moci rodina Šimazu z ostrova Kjúšú. Do Japonska bolo súostrovie oficiálne začlenené v roku 1879, keď Japonci vyhnali posledného rjúkjúského kráľa Šo Taia. Čína po prehratej vojne v rokoch 1894 – 95 formálne uznala právo Japoncov na ostrovy, dodnes však zostali jablkom sváru medzi týmito východoázijskými štátmi.

 

Okinawa dnes

 

Okinawa je najväčším ostrovom súostrovia Rjúkjú. Pri dĺžke 140 km je široký len 3 – 19 km. Na rozlohe vyše 1 201 km2 dnes žije okolo 1,4 milióna obyvateľov. Väčšinu tvoria pôvodní Okinawčania, ktorí hovoria jazykom učinaaguči. Lingvisti sa zatiaľ nezhodli, či ide o samostatný jazyk alebo len o dialekt japončiny. Odlišnosti sú zrejmé a navyše sa rozoznávajú dve nárečia okinawčiny.

 

Mesto Okinawa má asi 130 000 obyvateľov a je druhým najväčším na rovnomennom ostrove. Okolo 320 000 ľudí žije v meste Naha. Po roku 1921 dostalo modernú podobu, ale počas bitky v roku 1945 bolo zrovnané so zemou. Nečudo, veď sa v jeho blízkosti nachádzalo centrum obrany – hrad Šuri. Po ostreľovaní hradu z amerických lodí 25. – 27. mája 1945 a následnom požiari zostali z neho len základy. Mesto i susedné Šuri, ktoré je dnes súčasťou Nahe, však vstali z popola. Hrad postavili podľa spomienok, historických záznamov a fotografií a od roku 1992 je najnavštevovanejšou pamiatkou mesta. Šuri bolo sídlom panovníkov kráľovstva Rjúkjú od začiatku 15. stor. do roku 1879, keď bolo pričlenené k Japonsku, a pred druhou svetovou vojnou hrad prehlásili za japonský národný poklad. V roku 2000 zapísali Šuri do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO spolu s ďalšími pevnosťami – gusuku – z obdobia Rjúkjúskeho kráľovstva.

Kolíska karate

 

Zjednotiteľ Rjúkjú Šo Hanši, aby si udržal moc, vydal zákaz držania akýchkoľvek zbraní a tento príkaz ochotne prevzali aj japonskí vládcovia. Navyše zaviedli kontrolu aj nad poľnohospodárskym náradím, ktoré by sa dalo použiť ako zbraň. Okinawčania sa však vynašli. Od Číňanov sa naučili brániť seba a svoje rodiny holými rukami. Prípravy prebiehali tajne a v noci, pričom trénovali v odeve na spanie. Technika te (ruka) sa vyvíjala a cez Japonsko prenikla ako karate do celého sveta.

 

Za zakladateľa športového karate sa považuje Gičin Funakoši, ktorý sa narodil v Okinawe 10. novembra 1868. Základné myšlienky priniesol v knihe Maratedó – Moja životná cesta. Začínal ako 12-ročný pod vedením majstra Ankó Asata, a to tajne, keďže karate bolo na Okinawe úradne zakázané. Mal sa stať lekárom, ale keď mu po príchode do školy povedali, že si musí odstrihnúť tradičný vrkoč, radšej sa stal učiteľom. V roku 1921 navštívil Okinawu japonský cisár a s údivom sa díval na Funakošiho techniku karate. O rok neskôr ho pozval na cisársky dvor, kde prebiehala prehliadka tradičných bojových umení a telesnej výchovy. Funakoši zostal v hlavnom meste a začal vyučovať karate. Najprv popri svojej robote vrátnika, ale čoskoro mal toľko žiakov, že sa dal na profesionálnu dráhu.

 

Z poplatkov postavil v roku 1939 prvú špeciálnu telocvičňu – dódžó -Šótókan. Poetický názov (Dom vlniacich sa borovíc) vychádza z Funakošiho pseudonymu Šótó, ktorým sa podpisoval pod svoje básne. Telocvičňu zničilo americké bombardovanie, po vojne si však karate našlo obdivovateľov po celom svete a v roku 2020 sa prvýkrát objaví na olympijských hrách v Tokiu. Funakoši zomrel 26. apríla 1957 v rodnej Okinawe. Na jeho náhrobku čítame nápis Karate ni sente naši – Karate nepozná prvý útok.

Storoční už nie sú raritou

 

Obyvatelia ostrova Okinawa a celého súostrovia Rjúkjú sa vyznačujú dlhovekosťou. V priemere pripadá na 100 000 obyvateľov až 34 (niektoré zdroje uvádzajú až 50 storočných), čo je najmenej dva- až trikrát viac ako v USA alebo vo vyspelých európskych krajinách. Podľa názoru odborníkov sa pod dlhovekosť podpisujú rôzne faktory, od kvalitnej pitnej vody s nízkym obsahom vápnika až po kvalitu medziľudských vzťahov, ktorá práve na Okinawe zohráva údajne veľkú úlohu.

 

(Nuž, baba raď, ako sa dožiť sto rokov. Mliečne výrobky sú vraj veľmi zdravé, pritom obsahujú veľa vápnika, ktorý sa – podľa niektorých tvrdení – usadzuje v našich črevách a oberá nás o roky života. Prevencia je vraj vo zvýšenom príjme horčíka, ktorý sa do nášho tela dostane v zelenine.)

Aj táto rarita však vyvolá špekulácie. Pred časom prebehla médiami správa, že istá japonská rodina mumifikovaného príbuzného vydávala za živého, aby jej na účet prichádzal jeho dôchodok. Pri vyšetrovaní sa prišlo na to, že takýchto „storočných“ je v Japonsku viac ako 200.

 

Okinawa turisticky

 

Ostrov Okinawa, obklopený teplým morom s bohatým životom, je dnes zaujímavým turistickým cieľom. Je obľúbenou destináciou Japoncov, Číňanov a obyvateľov krajín juhovýchodnej Ázie. Oddych ponúka nielen more a jeho pláže, ale aj príroda, kde však môžeme natrafiť na nebezpečnú endemickú zmiju Trimesurus elegans. Za polstoročie sa o sile jej jedu fatálne presvedčilo údajne okolo 2 500 ľudí. V roku 1910 priviezli na ostrov niekoľko exemplárov munga. Toto zvieratko je známe ako neľútostný ničiteľ jedovatých hadov, ale zdá sa, že v boji proti okinawským zmijam nestíha. Možno preto, že mungom zachutil chriašteľ, ktorý je symbolom okinawskej vtáčej fauny. V roku 1981 ho opísali ako samostatný druh Gallirallus okinawae. Žije len na tomto ostrove a nikde inde na svete. Jeho početnosť klesla na hranicu vyhynutia. Príčinou je ťažba dreva, rozširovanie poľnohospodárskej pôdy na úkor lesa – domova vzácneho chriašteľa, výstavba golfových ihrísk a ciest, na ktorých často končí pod kolesami áut, a okrem mungov ho lovia aj túlavé psy a mačky. Treba dúfať, že opatrenia, ktoré robia na Okinawe, zachránia tento prírodný pamätník.

 

S bohatou morskou faunou sa môžeme zoznámiť nielen pri potápaní, ale i pri návšteve Okinawského akvária Čuraumi, ktoré vybudovali v roku 1975 v súvislosti s medzinárodným veľtrhom. Názov vychádzal z okinawských slov čura – nádherný a umi – oceán. Do roku 2005 bolo najväčším na svete a 30. marca 2010 v ňom privítali 20. miliónteho návštevníka. Na štyroch poschodiach a 19 000 m2 nájdeme 77 nádrží, do ktorých deň i noc prúdi z oceánu, vzdialeného 350 metrov, slaná voda. Najväčšia nádrž zo 60 cm hrubého skla má objem okolo 7 500 m3. Pred očami užasnutých návštevníkov plávajú delfíny, žraloky, raje a iné ryby, ale v akváriu pestujú aj okolo 80 druhov koralov a iné morské živočíchy. V okolí akvária – v Ocean Expo Parku – nájdeme Okinawské múzeum, Múzeum kultúry Oceánie, Tropické a subtropické arborétum i skanzen.

Turisti určite ochutnajú aj okinawskú kuchyňu, ktorá sa síce podobá japonskej, ale má svoje špeciality. Ponúkajú ich početné krčmičky izakaya, v ktorých sa domáci zastavujú po práci. Vďaka televíznym šou si získala na Okinawe obľubu čampuru, mix tofu, mäsa, rýb a zeleniny, ktorý však poznajú aj v iných ázijských krajinách. Jedlo si môžete vziať aj so sebou v drevenej, kovovej alebo plastovej škatuľke zvanej bentóbako, ktorá má osobitné priehradky pre mäso, omáčku, zeleninu a samozrejme pre ryžu.

Foto: Japan Guide, Japan Magazine, Wikipedia

Teraz najčítanejšie