Denník N

Pán Fedor Gál, ja sa nenechám vyhnať z mojej vlastnej krajiny

Luxusná rezidencia Bonaparte, ktorú postavili Ladislav Bašternák a Ivan Piterka. Opozícia pred ňou v lete organizovala protesty. Foto N - Tomáš Benedikovič
Luxusná rezidencia Bonaparte, ktorú postavili Ladislav Bašternák a Ivan Piterka. Opozícia pred ňou v lete organizovala protesty. Foto N – Tomáš Benedikovič

Rozumiem Vašim ranám po čítaní hejterských komentov na sociálnych sieťach a pod článkami. Mňa tiež častujú širokou škálou prezývok od židovskej cigánky až po ohyzdného transexuála a môjmu nenarodenému tretiemu dieťaťu želajú od hrbu až po nádor.

Milý pán Fedor Gál,

Sledujem Vás od Novembra 1989. Mala som vtedy 13 rokov, ale bola som jedno z tých detí, ktoré namiesto večerníčka pozerali televízne noviny. U nás v rodine sme komunistov nemali radi, zobrali nám majetky a dedo ich volal svine. Aj sme párkrát mali emigrovať spolu s rodinou a priateľmi, nakoniec sme zostali. Sledovala som vás všetkých, vás ľudí z tribúny – Milana Kňažka, Ernesta Valka, Petra Zajaca, Ladislava Snopka, aj Jána Budaja a Vás, pán Gál. S rodičmi som vám chodila štrngať, pre mňa ste boli niekto, kto vyhnal tie „svine“. Aj som si zohnala vyťahaný sveter. Napokon, mala som 13 a potrebovala som svojich hrdinov.

O niekoľko rokov neskôr sme sa s Nicholsonom ako novinárska a manželská dvojica stali súčasťou partie, ku ktorej som dlho vzhliadala. Vašej partie. Spolu s Ernestom Valkom, Ferom Šebejom a Petrom Zajacom sme strávili niekoľko príjemných večerov v byte Ľubky Lesnej a napriek inej dobe, malo to nádych disentu. Peter Zajac po dlhej ceste za volantom z Nemecka po 2 dcl vína zaspával na stole a budil sa s vetou: Fica musíme dať dole. Rada som načúvala jemu aj Ernestovi, lebo mali čo povedať. Ale napriek tomu som si už vtedy uvedomovala, že sú za zenitom a výtlak na zmenu nemajú. Svoju historickú úlohu splnili.

Z Vášho rozhovoru pre Denník N som dnes s prekvapením zistila, že my dvaja – Nicholsonová a Gál sme v konflikte. Pre neznalých objasním: v predošlom rozhovore ste kritizovali protesty pred Bonaparte organizované opozíciou a spomenuli ste ma ako jednu z tých, ktorá nemá čo robiť na tribúne, ale má pracovať v parlamente. Následne, som vám v mojom stĺpčeku adresovala pár slov – áno, som platená za prácu v parlamente a nie za postávanie na protestoch, ale zároveň som sa Vás spýtala, čo mám robiť, keď mi vládna väčšina znemožňuje pracovať na mojom pracovisku, teda v parlamente. Venovali ste mi celý blog, ktorý bol však v skratke o tom, že mám z politiky odísť tak, ako ste odišli vy v roku 1992.

Vy možno ste človek odchodov, ja nie. Vy ste možno po inštalácii Mečiara do čela štátu mali pocit, že mu treba vypratať pole a stiahnuť sa. Ja ten pocit nemám. Nebudem ustupovať hrubej sile Fica a Kaliňáka a všetkých z vládneho zlepenca, ktorí mi bránia uplatňovať môj poslanecký mandát od 86 000 voličov, ktorí mi vo voľbách dali hlas. Tí ľudia mi dali dôveru a ja ju mám odhodiť len preto, že tí silní, tí mocní ma z parlamentu vytlačili do ulíc? Dať nádej, rozrobiť a potom nechať tak? Tak ako vy v tom roku 1992?

Tvrdíte, že Nicholsonová&spol. majú zháňať dôkazy a podávať trestné oznámenia. To robíme. Nielen v súvislosti s Bašternákom, ale aj inými zlodejmi. Aktuálne som podala trestné oznámenie na ministra hospodárstva Petra Žigu za jeho podozrivé bačovanie s eurofondmi pod Ministerstvom životného prostredia. Predtým som ich podala v iných súvislostiach a na iných politikov viac ako desať. Aj sa začalo trestné stíhanie vo veci, ale napokon ich všetky zastavili. Je ťažké bojovať zbraňami právneho štátu vo svete Kaliňák-Čižnár-Fico-Harabin.

Neviem meniť systém, pán Gál, to je pravda. Ale darí sa mi meniť osudy jednotlivcov, matiek s onkologicky chorými deťmi, ktorým úrady nechcú priznať peňažné príspevky a ťažia z ich nevedomosti a zúfalstva. Darí sa mi bojovať na úradoch za bezdomovcov, ktorým v dôsledku nečinnosti úradníkov zobrali ich dve deti, darí sa mi bojovať za ťažko zdravotne postihnutých jednotlivcov, ktorým na úradoch nechcú dať príspevok na benzín, lebo prišli po svojich, a za rodičov – opatrovateľov, ktorých štát po smrti ich dieťaťa dokáže exekuovať, aj keď sú v hmotnej núdzi.

A snažím sa vyslať signál všetkým tým mladým a šikovným, ktorí už utiekli pred spôsobmi politickej mafie, za ktorú sa hanbia, že sa proti tým vulgárnym grobianom oplatí postaviť a bojovať. A že sa oplatí bojovať za všetkých tých, ktorí zatiaľ zostávajú.  A bojujem aj za svoje vlastné deti, aby môj 17-ročný syn veril v to, čo som ho učila – že bojovať za sny a princípy sa dá nie silou, ale vytrvalosťou.

Rozumiem Vašim ranám po čítaní hejterských komentov na sociálnych sieťach a pod článkami. Mňa tiež častujú širokou škálou prezývok od židovskej cigánky až po ohyzdného transexuála a môjmu nenarodenému tretiemu dieťaťu želajú od hrbu až po nádor. Je ich veľa a bolí to, ja viem. Ale na rozdiel od Vás stále verím, že zla nie je viac, len je ho viac počuť, a že tam vonku je kopec slušných ľudí, za ktorých stojí za to bojovať. Pred Bonaparte, či v parlamente. Jedného dňa možno stratím túto vieru a potom z politiky odídem. Sama a dobrovoľne. Ale nenechám sa z nej vyhnať zlodejmi, mafiou a únoscami mojej vlastnej krajiny, a ani abdikovanými osobnosťami, ktoré už prišli o ilúzie.

Teraz najčítanejšie

Lucia Ďuriš Nicholsonová

Vždy ma prekvapí, keď ma niekto označí za političku. Necítim sa tak. Srdcom som matka, novinárka, športovkyňa a niekto, koho vyrušujú rôzne skrivodlivosti sveta a má neustále nutkanie ich naprávať. V parlamente, na ulici, v rodine. Pred ideológiou uprednostňujem zdravý rozum a úsudok, ale mám rada slobodu. Preto som v SaS. A píšem knihu, bicyklujem a behám.