Denník N

Pán minister, jednu frčku prosím…

Vo vojenskej knižke mám hodnosť poručík a služobné zaradenie „dôstojník pre zásobovanie v zálohe“. V čase vojnového konfliktu by som bol teda pri koryte. Prisahal som vernosť Československej socialistickej republike a v časoch zahnívajúceho kapitalizmu, moju vernosť tomuto štátu už nikto nepreveroval.

Nie som si celkom istý, či by som v prípade potreby bez príslušného výcviku po takmer 30-tich rokoch základnej vojenskej služby v radoch Červenej hviezdy (pre tých mladších sa to teraz volá „Športový klub polície“ a už sa do neho nerukuje), dokázal plniť bojové úlohy, hoci len ako „proviantný náčelník“.

Som však dobre vycvičený v kŕmení a drezúre služobného psa, ktorého nám veliteľ zaobstaral po tom, čo ma na deviaty deň po prevelení do Bratislavy chceli zavrieť.

Budova ČH bola jednoposchodová „papundeklová“ socialistická budova na Harmincovej, v Karlovej Vsi. Tí skôr narodení si ju iste pamätajú. Bolo práve deviateho mája, tuším to bola sobota, keď sa medzi dverami z čista – jasna objavil šéf inšpekcie MV ČSSR, podplukovník, už neviem, ako sa volal. Ja som bol veliteľ – dozorný a službu v tom čase mal mať môj pomocník, hádzanár, ktorý mal tri mesiace do civilu, čo naznačuje, že socialistickú vojenčinu už mal v paži. Ja som si práve pripravoval večeru a čo čert nechcel, olej z praženice mi skončil na vojenskej košeli. Podplukovník pri dverách vrieskal ako besný, lebo sme tam mali asi dva samopaly bez nábojov v zamknutej miestnosti, že nás dá zavrieť a prečo tu nikto nie je. Na to sa Ďuro, môj pomocník konečne zdvihol z postele, vybehol von, samozrejme, neupravený, za čo dostal ďalší pucung.

Nakoniec dostal päť dní ostrých po službe a ja dva mesiace podmienku. Bolo to v septembri a na Vianoce aj na Silvestra som už dostal opušťák „za vzornú starostlivosť o služobného psa“ a pravdepodobne aj zdravotnú starostlivosť o široké príbuzenstvo a známych môjho veliteľa. Ako to už na vojenčine vtedy chodilo, s doktorom chcel byť každý zadobre.

Asi takto som teda pripravený narukovať do slovenskej armády. Sebakriticky priznávam, že toho psa by som hádam ešte zvládol, ale okrem neho nič iné.

Zato naši súdruhovia politici, ktorí si potichu rozdávali vojenské hodnosti od kapitána až po plukovníka, sú presvedčení o svojich kvalitách a pripravenosti brániť túto vlasť.

V Chile kedysi vládla vojenská junta.
Možno nás čakajú podobné časy.

Teraz najčítanejšie

Jozef Klucho

Jeden z prvých blogerov sme.sk, gastroenterológ, virtuálny medicínsky poradca na www.gastroenterolog.com a konzultant pre gastroenterológiu na www.celiakia.sk a www.edusan.sk Píšem články o medicíne, slovenskom zdravotníctve, hudbe 70-80-tych rokov a bežnom živote.