Denník N

Pán minister Plavčan a jeho tím sa museli len zmýliť – nežijeme predsa v orwellovskom roku 1984

Ministerstvo školstva sa mýli, ak hovorí, že chýbajúce vzory písmen boli nedopatrením. Mýli sa aj v tom, že dodatkom k štátnemu vzdelávaciemu programu sa vo vzdelávaní nič nemení. A napokon sa mýli v tom, že inšpekcia dala podnet na definovanie jediného povinného tvaru písma. Mýliť sa je v poriadku. Zotrvávať v omyle už menej. Ešte by sme si mohli myslieť, že niekomu by sa páčil orwellovský svet so značkou 1984.

V televíznej reportáži hovorkyňa ministerstva pani Skokanová hovorí, že podnet na dodatok k ŠVP dala školská inšpekcia, keď poukázala na to, že v ŠVP nie sú definované tvary písma. Ich doplnením sa vraj nič nové nezavádza.

Chcem veriť v najlepší úmysel ľudí na ministerstve, a preto chcem veriť aj tomu, že jej vyjadrenie nie je dôsledkom žiadneho zlého úmyslu kohokoľvek, ale jednoducho celej série nedorozumení a omylov:

  1. Niekto si možno naozaj myslí, že vzor písaného písma chýbal v ŠVP nedopatrením. Ale mýli sa. Zo žiadneho ustanovenia zákona ani zo žiadnej právnej normy nevyplýva, že by tvary písaného písma mal určovať štát v štátnom vzdelávacom programe ako rámec vzdelávania alebo ako štandard potrebný na dosiahnutia stupňa vzdelania. Neexistuje žiadny objektívny a relevantný dôvod sa domnievať, že by doterajší stav bol nedopatrením.
  2. Niekto si možno naozaj myslí, že týmto dodatkom sa nič nemení. Ale mýli sa. O tvaroch písma doteraz mohol rozhodovať riaditeľ školy po prerokovaní v pedagogickej rade a v rade školy pri tvorbe školského vzdelávacieho programu. Po novom bude musieť školský vzdelávací program obsahovať tvary písma, o ktorých za neznámych okolností rozhodla neznáma osoba na ministerstve alebo v niektorej jeho priamo riadenej organizácii.
  3. Niekto si možno naozaj myslí, že prikázať jediné písmo pre všetkých chcela inšpekcia. Ale mýli sa. Z vyjadrení pani hlavnej školskej inšpektorky vyplýva, že dodatok, ktorý neumožňuje nahradiť spojité písmo písmom Comenia Script nemohol byť vytvorený na podnet inšpekcie. Je azda možné uvažovať, že dala podnet na to, aby štát zvážil zadefinovanie tvarov písma v štátnom vzdelávacom programe, ale nie v tej podobe, ako to urobilo ministerstvo školstva.

Omyl č. 1: Vzor písaného písma chýbal v ŠVP nedopatrením

Vzor písaného písma nebol súčasťou právne záväzných dokumentov desiatky rokov, dokonca ani v socializme nie. Výnos Mnisterstva školstva a národnej osvety zo 7.12.1932 je naozaj posledným právnym predpisom, ktorý určoval tvary písma. Nikdy potom nič také nebolo záväzným predpisom upravené. Preskúmali sme zákony, vyhlášky, metodické pokyny, učebné osnovy spätne do roku 1976 a nenašli sme záväzné tvary písma. Až Dodatok z 11.5.2017 ich znovu normatívne určuje.

Logická otázka potom znie: Ako je možné, že desiatky rokov sa používal práve tento tvar písma? Kde boli tie tvary určené, kde boli predpísané tie spoje medzi písmenkami? Aký bol právny základ? Právnym základom bolo ustanovenie školského zákona, ktoré definovalo vzťah školy a ministerstva tak, že školy sú priamo riadené ministerstvom školstva. Prvé dva odseky zákona 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl (školský zákon) zneli takto: „Základné školy, učilištia a stredné školy sú súčasťou česko-slovenskej výchovno-vzdelávacej sústavy. … Vo veciach výchovy a vzdelávania sú priamo riadené Ministerstvom školstva, mládeže a telesnej výchovy Slovenskej republiky. “ Na zavedenie jednotného písma preto stačil jeden list z ministerstva. Lebo ministerstvo školy priamo riadi. Takýto stav vecí je štandardný v riadenej totalitnej spoločnosti, aká u nás pretrvávala do roku 1989. Od roku 1990 však už ministerstvo školstva klauzulu o priamom riadení škôl využívalo oveľa menej, v duchu prerodu spoločnosti na demokratickú.

V roku 2008 prvá vláda Roberta Fica, s ministrom školstva za SNS Jánom Mikolajom, pripravila nový zákon 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní, ktorý nahradil dovtedy platný vyššie citovaný školský zákon. Nový zákon vzťah školy a ministerstva vo veciach výchovy a vzdelávania definuje úplne inak a oveľa slobodnejšie. V súlade s princípmi demokratického právneho štátu, v ktorom všetka moc pochádza od občanov a v ktorom sa princíp subsidiarity stáva mimoriadne dôležitým.

Vzťah medzi ministerstvom školstva a školou vo veciach výchovy a vzdelávania je definovaný v podobe dvojúrovňovej tvorby vzdelávacích programov. Ministerstvo školstva vypracuje štátny vzdelávací program a škola školský vzdelávací program. „Školský vzdelávací program je základným dokumentom školy, podľa ktorého sa uskutočňuje výchova a vzdelávanie v školách podľa tohto zákona. Školský vzdelávací program vydáva riaditeľ školy po prerokovaní v pedagogickej rade školy a v rade školy. Školský vzdelávací program musí byť vypracovaný v súlade s princípmi a cieľmi výchovy a vzdelávania podľa tohto zákona a s príslušným štátnym vzdelávacím programom.“

Najdôležitejšie zdôraznime:

  1. Výchova a vzdelávanie v školách sa uskutočňuje podľa školského vzdelávacieho programu.
  2. Školský vzdelávací program je vypracovaný v súlade so štátnym vzdelávacím programom.
 Tu je dôležité si uvedomiť, že obsah vzdelávania neurčuje štát v celom rozsahu. Definuje len jeho rámce a štandardy potrebné na dosiahnutie stupňa vzdelania. Tieto rámce a štandardy potom dotvára škola do podoby konkrétneho vzdelávacieho programu, ktorý sa v škole uskutočňuje. Škola nie je vo veciach výchovy a vzdelávania ministerstvom priamo riadená tak, ako to bolo podľa zákona z roku 1984, a teda nestačí list z ministerstva školstva, aby sa niečo stalo pre školu záväzným. Ak chce štát niečo urobiť záväzným, musí to definovať v štátnom vzdelávacom programe. Zo žiadneho ustanovenia zákona ani zo žiadnej právnej normy nevyplýva, že by tvary písaného písma mal určovať štát v štátnom vzdelávacom programe ako rámec vzdelávania alebo ako štandard potrebný na dosiahnutia stupňa vzdelania.  Prinajmenšom v čase platnosti súčasného zákona od 1.9.2008 do 11.5.2017 predpísané tvary písma nikdy neboli súčasťou štátneho vzdelávacieho programu, a teda neboli nijako záväzné. Neexistuje žiadny objektívny a relevantný dôvod sa domnievať, že by tento stav bol nedopatrením.

Omyl č.2: „Spresnením“ sa nič nemení

Z komunikácie ministerstva školstva vyplýva, že zavedenie jediného tvaru písma považuje za spresnenie štátneho vzdelávacieho programu. Prijmime túto jazykovú hru. Nazvime to, čo sa stalo, spresnením. To si ešte viem predstaviť.
Ale neviem si predstaviť, že toto „spresnenie“ je možné komunikovať spôsobom, že „nezavádzame nič nové“. To jednoducho nie je pravda. Zavádza sa nový základný rámec a štandard do štátneho vzdelávacieho programu. O tvaroch písma doteraz mohol rozhodovať riaditeľ školy po prerokovaní v pedagogickej rade a v rade školy pri tvorbe školského vzdelávacieho programu. Po novom bude musieť školský vzdelávací program obsahovať tvary písma, o ktorých za neznámych okolností rozhodla neznáma osoba na ministerstve alebo v niektorej jeho priamo riadenej organizácii. 
Dovoľte ešte jeden osobný dovetok. V roku 2011 som sa dozvedel, že jedna škola v Bratislave sa rozhodla učiť deti písať písmom Comenia Script. Dovtedy používané spojité písmo učili deti čítať, ale nie písať. Keďže som vtedy bol námestníkom riaditeľky Štátneho pedagogického ústavu a riadil som Úsek pre štátne vzdelávacie programy, z vlastnej iniciatívy som urobil šetrenie, či takýto krok je v súlade s legislatívou. Tak, ako píšem vyššie, dospel som k stanovisku, že všetko je v súlade so zákonom a inými právnymi predpismi. Informoval som o tom aj svoju nadriadenú, riaditeľku ŠPÚ, ktorá mala na základe preštudovania legislatívy rovnaký názor. A, ak si správne pamätám, hovoril som o tom aj s vtedajším generálnym riaditeľom sekcie regionálneho školstva, ktorý tento názor tiež nespochybnil. Z toho usudzujem, že keby táto škola vtedy oficiálne požiadala ministerstvo školstva o stanovisko k písaniu nespojitým písmom, dostala by na používanie Comenia Script „zelenú“. Nie preto, že štát súhlasí s používaním písma Comenia Script. Ale preto, že tvary písma nie sú súčasťou štátneho vzdelávacieho programu, preto súhlas ministerstva nie je potrebný. Škola môže tvary písma určiť vo svojom školskom vzdelávacom programe za predpokladu, že naplní rámce a štandardy definované štátnym vzdelávacím programom. Ak by bol právny stav iný, inicioval by som jeho zmenu, ktorá by používanie Comenia Script umožnila. Nebolo to však potrebné.

Omyl č. 3: Dodatok vznikol na podnet inšpekcie

Hovorkyňa ministrstva školstva hovorí, že podnet na vznik diskutovaného dodatku k štátnemu vzdelávaciemu programu z 11.5.2017, ktorým sa definuje jediný prípustný tvar písaného písma, dala štátna školská inšpekcia.
Pani hlavná školská inšpektorka sa však pre Denník N vyjadrila takto:
„Moja korešpondencia s ministerstvom za žiadnych okolností nemôže byť interpretovaná ako výzva na obmedzenie možnosti používať písmo Comenia Script v školskej praxi. Myslím, že je tomu práve naopak. … Zároveň si myslím, že postupy zásadného charakteru by mali v školách fungovať až po ich overení a myslím, že proti tomu nemôže nikto nič namietať.“
Z citovaného je podľa mňa úplne jasné, že dodatok, ktorý neumožňuje nahradiť spojité písmo písmom Comenia Script nemohol byť vytvorený na podnet pani hlavnej školskej inšpektorky. Je azda možné uvažovať, že z poslednej citovanej vety sa dá odvodiť podnet na to, aby štát zvážil zadefinovanie tvarov písma v štátnom vzdelávacom programe, ale nie v tej podobe, ako to urobilo ministerstvo školstva. Osobne by som s tým nesúhlasil, ale vedel by som to akceptovať, keby to ministerstvo urobilo s určitou štábnou kultúrou a s pochopením svojej úlohy vo vzdelávacom systéme. Teda predovšetkým:
1. S ohľadom na skúsenosti z praxe – teda akceptovaním všetkých v praxi používaných alternatív, pokiaľ neexistuje dôkaz o ich negatívnom vplyve na deti.
2. Na základe výsledkov vedy a výskumu (čo je jeden z princípov podľa školského zákona).
3. Transparentne, teda s uvedením osoby, ktorá dané znenie dodatku navrhla a osoby, ktorá ho schválila.

Namiesto záveru: Malá fikcia

Skúsme si predstaviť, ako by vyzerali takéto spresnenia pri iných obsahoch vzdelávania. Napríklad: predpokladám, že niekde v ŠVP bude aj telefonovanie – že máme učiť deti zásadám komunikácie pri telefonickom rozhovore. Pôvodný text: „dodržiavať zásady komunikácie v telefonickom rozhovore“. Nový text: „dodržiavať zásady komunikácie v telefonickom rozhovore uskutočnenom pomocou prístroja podľa špecifikácie v prílohe č. 2“. A v prílohe č. 2 bude určené, že má ísť o tlačítkový telefón s takým a takým displejom a s uhlopriečkou toľko a toľko cm. Samozrejme, neskôr deti môžu používať svoje dotykové telefóny – ale začať musíme na tom tlačítkovom.
Naozaj chcem takto „spresnené“ štandardy v štátnom vzdelávacom programe? Alebo snáď chceme späť časy, keď boli školy vo veciach výchovy a vzdelávania priamo riadené ministerstvom? To už by sme sa ale naozaj vrátili k zákonu číslo 29 zo symbolického roku 1984. George Orwell by si mohol oči vyočiť…
Nie, to nemôže byť pravda. To je len fikcia. A celá kauza s jednotným písmom vznikla jednoducho sériou niekoľkých omylov. Nebudeme mať pánovi ministrovi za zlé, keď chybu prizná a opraví. Vieme predsa, že kto robí, robí aj chyby. A mýliť sa nie je hanba. Hanba je v omyle zotrvávať.

Teraz najčítanejšie