Päť minút s imigrantom
Čakáte na lavičke v Bologni, autobus neprichádza. Prihovorí sa vám černoch. Peniaze? Nechce. Cigarety? Nepýta. Taliansky černoch sa vám prihovára, aby sa prihovoril. Základom utečeneckej každodennosti je nuda.
Predstavíte sa.
„Rado!“
„Dubem!“
Černochovo meno je pre vás viac zvuk ako meno, ale pokojne to mohol byť Dubem. Durhem. Duem.
Pýta sa, odkiaľ ste, hmlisto mu teda opíšete Slovensko a hneď nato sa pýtate, odkiaľ pochádza on. Ak by tieto otázky o krajinách nevytiahol D, vy by ste sa zrejme nespýtali. Teraz si nepripadáte až tak prvoplánovo.
„Z Nigérie,“ vraví D.
(Peniaze? Cigarety? Stále nič. Mätie vás. Možno jedlo?)
Keď zistíte, že vedľa vás sedí imigrant, začnete sa cítiť v rozpakoch a celkom podvedome trochu previnilo. Netušíte prečo, ale tento pocit sa dostaví, naisto.
(Peniaze? Cigarety? Jedlo? Nemali by ste ho ponúknuť?)
„A to si sa preplavil z Afriky, či ako?“ spýtate sa. Teraz si už prvoplánovo pripadáte.
D povie, že sa priplavil pred dvoma rokmi z Líbye, pôvodne mal cestovať s bratom, ale nakoniec prišiel sám – celkom sám. Prišiel do Talianska a nepoznal nikoho, po taliansky nevedel a veľa talianskych kamošov si, tipujete v duchu, za ten čas nenarobil. Ak by vysvitlo, že imigrant sa posledné dva roky od tejto lavičky príliš nevzdialil, až tak by vás to neprekvapilo.
„Po taliansky som sa potom naučil na kurze.“
„Zadarmo?“
„Zadarmo.“
To nebola veľmi briskná otázka.
D nemá nič. Po pár ubezpečovacích otázkach na kamarátov, známych a prácu v tom máte jasno, D nevlastní nič viac ako tričko, rifle a utečenecký status. Mladý černoch nemá v krajine, kde hľadajú prácu aj mladí bieli, najmenšiu šancu. Po taliančine si môže zlepšiť aj angličtinu, potom sa môže naučiť po francúzsky a potom aj po nemecky a stále nebude mať šancu, toto je čierno-biela logika, isto sa chápeme.
Sedíte vedľa neho, počúvate o loďke z Líbye a za tých päť minút sa cítite čoraz previnilejšie. Na Nigériu sa radšej vôbec nespýtate.
Mimochodom, Nigéria je úplne iná civilizácia (poznámka pre slušních ludí: polovica Nygérijčanou sú kresťania ale tím sa nedajme prosím zmiasť sú možno kresťania ale rozhodne nie biely kresťania). Možno by ste sa mali rozhliadnuť po dlažobných kockách. Ale nerozhliadnete sa.
Päť minút s imigrantom utečie asi po minúte, nasadnete na autobus a D zostane na zastávke. Či z lavičky v Bologni neohrozuje vašu civilizáciu už teda nikdy definitívne nezistíte.
Keďže na to máte náladičku, sedíte v klimatizovanom autobuse a ste biely, začnete rozmýšľať, čo by mal robiť taký D a čo by ste mali robiť vy. Naozaj ste ho nemali niečím ponúknuť?
Lenže. Päťminútové riešenia neexistujú. Nápadíky tipy ničenie lodí alebo utečenecké kvóty sa líšia iba v rozsahu krátkodobosti, Dubemov načas nasilu zdržia v severnej Afrike alebo ich nasilu rozptýlia po Európe. Pokiaľ sa však nebude dať vo všetkých tých Nigériách žiť, Dubemovia z nich utekať budú bez ohľadu na tlačové besedy talianskych premiérov a zasadnutia Európskych rád. Veď kto by neutekal.
A do tohto vám napadne jedna bizarnosť. Séria bizarností. Európa dnes síce dáva najviac peňazí na rozvojovú pomoc na svete, no tie sa používajú ešte na väčšie hlúposti ako eurofondy u nás, a to už aj u nás staviame za eurofondy námestíčka s dizajnovými lavičkami a sochami anjelov. V tom horšom prípade si za ne vlády/klany/junty po všetkých Nigériách nakupujú zbrane.
Ďalšia vec. Európsky rozpočet vyzerá približne takto:
V duchu 21. storočia teda dávame najviac peňazí do poľnohospodárstva, hoci práve poľnohospodárstvo je oblasťou, kde majú Nigérie, Etiópie a Eritrey aspoň akú-takú šancu Európe konkurovať, keďže, tipujem, high-tech súčiastok veľa vyprodukovať nedokážu, no na zeleninu môžu mať lepšie predpoklady ako skleníky v Holandsku.
Znovu lenže. Príklad cukru. V roku 2005 bola svetová cena cukru 157 eur, garantovaná európska cena 632 eur a minimálna dovozná cena (teraz to príde) 716 eur. V dôsledku eurodotácii teda európski farmári produkovali 4 000 000 prebytku ton cukru, ktoré dodávali za dotované ceny na svetový trh. Európa bola vďaka dotačnej politike druhým najväčším producentom cukru na svete a jej subvencie stlačovali svetovú cenu asi o tretinu, čo bola zároveň strata pre rozvojové štáty (Žídek, 2009, str. 244). A ak by Nigérie náhodou chceli začať niečo vyvážať, EÚ uvaľuje clo na dovoz potravín v priemere 20% (tamže, str. 170).
Ďalším lenže by boli všetky tie výpravy na Blízky východ a ďalším lenže Kaddáfí. Ale ani to nie sú lenže na päť minút.
Mimochodom, predsudky úžasne šetria čas.
