Denník N

Päť rád tým, čo sa len nedávno dozvedeli, že sú vážne chorí (a možno nielen im)

ilustračné foto: TASR
ilustračné foto: TASR

Neodvážila by som sa niekomu radiť, ale na podpornej skupine sme dostali takú úlohu a tak som to napokon spísala.

Nepanikárte, hoci je to ťažké. Ja viem, že vám stislo srdce, roztriasli sa vám kolená a možno tomu ešte stále neveríte, hoci ste zrejme museli tušiť, že niečo nie je v poriadku. Verte, že výrok, že najhoršia je neistota, nie je fráza. Nenechajte sa paralyzovať v čase, keď to najmenej potrebujete a nemôžete si dovoliť zdržovanie. Nechcem vás strašiť, ale v panike budete ešte niekoľkokrát. Mne pomohlo, že môj muž je flegmatik. Možno aj vo vašom okolí je niekto, kto vie stisnúť vaše trasúce sa ruky a povedať vám, že hysterické škriekanie chorobu neodplaší.

Pýtajte sa správnych ľudí a na správnych miestach.  Najlepšie je, keď nájdete lekára, s ktorými si sadnete aj ľudsky, ktorého sa môžete opýtať na všetko a nemáte pocit, že vás zavádza prílišným optimizmom alebo naopak pesimizmom. Ak s ním viete viesť dialóg, nepotrebujete hľadať informácie na často pochybných internetových stránkach, viete oponovať či nepripúšťať si ľudí (a bude ich hodne), čo sa vás budú snažiť presvedčiť, že máte blbú karmu alebo by ste si mali ráno nalačno hrknúť štamperlík Sava. Je možné, že takého lekára nenájdete. Potom sú podporné skupiny, môžete žiadať konzultáciu u iného lekára, aj keď je to na dlhé lakte. Horšie ako nemať žiadne informácie je už len mať dezinformácie.

Robte, čo máte radi a robte to viac ako kedykoľvek predtým. Niektoré koníčky vám choroba neumožní alebo si ich nebudete môcť dovoliť. Aj tak sa nevzdávajte. Čítajte, stružlikajte, štrikujte, zbierajte známky, varte. Nedajte si zobrať to, čo vás definuje, v čom ste dobrí a čo vám robí radosť. Budú chvíle, keď nebudete vládať ani prejsť na toaletu, keď sa vám nebude chcieť žiť. Ak si však viete zamestnať myseľ niečím iným, prekonáte to skôr. Mne napríklad veľmi pomohlo, že som si povedala, že každý deň napíšem aspoň dve strany mojej knihy. Mám ju doma v knižnici a budem ju tam mať aj o pár rokov, keď si už nebudem pamätať, aké lieky som brala.

Nedovoľte chorobe aby vás zatvrdila. Nie ste jediný, kto trpí, aj keď sa vám to často bude zdať. Neverte rečiam o tom, že sa máte starať len o seba, sústrediť sa len na vlastné problémy, pracovať na svojom uzdravení. Uzdraviť sa nedá bez asistencie a podpory okolia. Pýtajte sa ľudí okolo seba, ako sa cítia, čo majú nové. Sledujte dianie okolo seba, dostanete inú perspektívu. Napokon, chcete sa vrátiť späť do normálneho života, nie? Nemôžte sa tam vrátiť ako asociálny nevzdelanec.

Buďte otvorení pomoci, láske, skutočnému súcitu, dobrým slovám. Naučte sa presne špecifikovať, čo potrebujete, ak vám ľudia ponúkajú pomoc. Ocenia to, lebo sami tápajú. Máte chuť na cesnakovú polievku? Nevládzete upratovať a nemáte peniaze na upratovačku? Váš syn chce ísť na ligový zápas a vy nesmiete chodiť na preplnené miesta? Povedzte to tým, čo vám ponúkali pomoc, isto niečo zorganizujú. Nečakajte, kým sa vás prestanú pýtať, lebo sa cítia bezmocní a neužitoční.

Teraz najčítanejšie

Jana Shemesh

  • Vyštudovala žurnalistiku na UK v Bratislave. Pracovala v zahraničnej redakcii Slovenského rozhlasu, neskôr v denníku SME, odkiaľ prešla do Denníka N.
  • Od roku 2006 žije v Izraeli, odkiaľ písala nielen o Blízkom východe. Momentálne sa stále viac venuje textom o feminizme, rodových otázkach, rodine a spoločenských fenoménoch. Roky blogovala, je autorkou štyroch kníh.
  • Viackrát bola nominovaná na Novinársku cenu, v roku 2008 ju aj získala na sériu stĺpčekov o živote v Izraeli.