Denník N

Pavol, Pavol, nemudruj tu!

Ako hosť komentuje hudobník a moderátor Pišta Vandal Chrappa

Nedeľa 13. marec 2016 – List Filipanom − Flp 3, 8-14

Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi
Bratia, všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista – spravodlivosťou z Boha, založenou na viere –, aby som poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobním v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych. Nie že by som ho už bol dosiahol, alebo že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa.

Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.

 

maria profil round

Návod na fanatizmus nie je návod na spokojnosť

Mária Bruneau

Názor, že všetko sú odpadky, môže znieť celkom fanaticky. Ale len kým je vytrhnutý z kontextu. Tento list môže byť plný stuhnutého klišé. Alebo plný tipov na spokojnosť v príliš nespravodlivom svete. Čo v ňom počujete závisí na tom, čo v ňom hľadáte. Ale tiež na slovníku, s ktorým si ho prekladáte.
Pavol (autor listu, pôvodne kresťanmi veľmi vytáčaný, neskôr 1. teológ) považuje za viac ako všetko „vznešenosť poznania”. Dalo by sa zľaknúť, že si nechce vážiť všetky ostatné kvality života. Lenže debata tu nestojí vážiť/nevážiť. Debata je, ako si cestou za kvalitou neklásť podmienky. Píše vlastne návod na kvalitu. Pomenujem každú časť jeho návodu nejakou kvalitou, ktorá je aj dnes úzkoprofilovým tovarom:
1. zbaviť sa „vlastnej spravodlivosti“ = nie preto, že by sme boli nespravodliví, ale preto, že nedokážeme počítať s absolútne všetkými okolnosťami (našu spravodlivosť si odvodzujeme od obmedzených informácií)
2. získať „spravodlivosť založenú na viere“ = veriť aj v okolnosti, na ktoré sme už zabudli alebo sme ich nezažili a zažil ich namiesto nás niekto iný
3. „poznať jeho moc“ = rozumieť, že sme v bezpečí, lebo existuje niekto (rozumej Kristus), kto všetky okolnosti pre spravodlivosť pozná. Pekne naivné, čo? A potom si všimneme, že presne tú moc očakávame od obyčajných krehko ľudských vládnych elít. Čo majú len jednu výhodu navrch od Krista Pána, viditeľnosť
4. “pripodobniť sa mu v smrti“ = predstaviť si celý jeho krušný osud na sebe. Až vtedy rozumieme, prečo považoval aj nespravodlivých za hodných svojich aktivít, vrátane nevyhnutného utrpenia
5. ”nebyť už dokonalým, ale bežať“ = neznervózňovať sa, že nám to všetko napriek pričineniu úplne nefunguje. Vždy bolo na programe, že každé ráno začína odznova
A ešte 6. „bežať k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania“ = tešiť sa na zadosťučinenie. Efekt celej piplačky.
Tak minimálne pre túto celoplošnú dobroprajnosť nie je fanatizmus so (žiadnym biblickým) textom kompatibilný. List je návod na spravodlivosť, bezpečnosť, porozumenie a zadosťučinenie.

 

michal profil round

Povedať áno je aj povedať nie

Michal Patarák

Ľudský život by mal mať konkrétne smerovanie, pretože tak rastie jeho vnútorná hodnota a sila. Keby sa odvíjal len podľa vonkajších okolností a kontextov, mal by iba spád. Ale smerovanie predpokladá, že sa v kľúčových momentoch svojho života rozhodujeme, kam a ako ďalej. Človek sa na rázcestiach a križovatkách ocitá vlastne neustále. Každým dňom môže svoje rozhodnutia meniť, ale aj potvrdzovať. V druhom prípade zvykneme hovoriť o vytrvalosti. Vieme, že nemôžeme mať všetko. Ak si vyberieme istú cestu, nevyberieme si možno i desiatky ďalších, ktoré sme v tej chvíli mali k dispozícii. Sloboda k naplneniu jednej túžby je zároveň slobodou (alebo nutnosťou?) povedať nie iným tendenciám, ktoré tak uspokojené – aspoň pre túto chvíľu – nebudú. Sú však ciele, ktoré nie sú kompatibilné s našim celkovým smerovaním. Len človek, ktorý sa s nimi vie vedome a ochotne rozlúčiť, je naozaj slobodný.

Kým sila vôle je schopnosť realizovať vytýčený cieľ, vytrvalosť vôle je schopnosť vydržať v istej činnosti až do uskutočnenia tohto cieľa. A na takú vytrvalosť je potrebná výrazná motivácia. V neurovede sa hovorí o motivačnom stave, čo je pohotovosť k realizácii určitého druhu správania. Hladný človek má napríklad aktivovaný motivačný stav k jedeniu. Zaujímavé je, že mačka, ktorá je motivovaná na chytenie myši, bude číhať pri jej diere, ale pri nijakej inej. Inými slovami, ostražito očakáva práve túto konkrétnu myš, ale nereaguje na iné myši, ktoré sa mihnú v jej zornom poli. Bude však čakať len istú dobu, aby to bolo výhodné a adaptívne. Preto je dôležitou premennou aj trvanie motivačného stavu.

Pavlova motivácia je Ježiš Kristus, jeho poznanie, a teda aj získanie, nakoľko len to, čo poznáme, si môžeme i naozaj osvojiť. A ak jemu povedal áno, musel zároveň povedať tisícim veciam nie. V žiadnom prípade to však neľutuje, pretože oproti ceste, ktorú si zvolil, pokladá všetko ostatné za odpadky. Je to krásny príklad slobodného človeka, ktorý si zvolil jasné smerovanie. A tak, nech už bola jeho minulosť akákoľvek hriešna alebo rozporná s jeho aktuálnou cestou, zabúda na to, čo je za ním, a uháňa za tým, čo je pred ním. Lebo práve v budúcnosti je ťažisko našej slobody. Rozhodujeme sa nie pre to, čo bolo, ale pre to, čo nás ešte len čaká. A čo nás čaká, na tom sa v mnohom podieľame práve my sami.

 

„Pavol, Pavol, nemudruj tu!“

Pišta Vandal Chrappa /hudobník a moderátor/

Milí priatelia, svätý Pavol bol múdry chlap. Vzdelaný, horlivý. Hľadal pravdu, no pri hľadaní pravdy sa sem-tam sekol. Napríklad, keď kameňovali diakona Štefana a on to schvaľoval. Aj ja som Štefan, tak to beriem osobne. Poznáte ten príbeh. Prvomučeník Štefan vyznal Krista, a prásk, už ho najedovaní Židia hnali ulicami a kameňovali. Neviem, čo mali oblečené, ale čokoľvek to bolo, bránilo im to v ubíjaní tohto statočného chlapa. Tak si povyzliekali rúcha, nahádzali ich na kopu a zháňali ďalšie kamene, aby Štefana dorazili. Vykonávali, čo bolo v ich očiach spravodlivé, no vedeli, že sú kujoni a niekto z nich, zo „sudcov“ by mohol ich zvlečené šaty uchmatnúť, tak ich dali strážiť mladému Pavlovi. Možno bol jediný, čo nebol kmín, alebo bol nad chmatáctvo povznesený. Z toho vyplýva, že aj spravodlivý môže stáť na zlej strane. Preto radšej nesúdiť. Myslím, že to v ňom zostalo po celý život, preto tak makal. Bol to argument, ktorý proti nemu mohol ktokoľvek vytiahnuť. „Pavol, Pavol nemudruj tu, dobre my vieme, čo si predtým stváral!“ doťahovali si ho, keď priveľmi mentoroval. Alebo: „Vypisuješ tu listy, v ktorých nám vstupuješ do svedomia… Mal si vtedy byť chytrý, keď kameňovali Pištu!“ Viete, ako keď dobrý chlap podpísal spoluprácu s ŠTB, či vstúpil do strany. Mohol to stokrát oľutovať, dobré robiť, aj tak bol a zostane označkovaný. Premýšľam, či mal Pavol dar reči? Každý povie: „Jasné, že mal! Pozri kde všade ohlasoval Krista.“ No mne sa to aj tak nepozdáva. V skutkoch apoštolov v dvadsiatej kapitole sa totiž píše, že sa zastavili v Troade a tam: „Pavol s nimi hovoril, lebo na druhý deň chcel odcestovať, a pretiahol reč do polnoci. V hornej sieni, kde sme boli zhromaždení, bolo mnoho lámp. Istý mladík menom Eutychus sedel v okne, a pretože Pavol dlho hovoril, tvrdo zaspal. Premožený spánkom spadol z tretieho poschodia dolu. Zdvihli ho mŕtveho.“ Keď som to prvý raz čítal, skoro som odpadol. Príde sv. Pavol a taká nuda, že týpek zaspí, vypadne z okna a zabije sa? Keby mal dar reči, to by sa nemohlo stať! Keď som to rozdýchal, čítal som ďalej: „Pavol zišiel dole, ľahol si naň, objal ho a povedal: „Neplašte sa lebo jeho duša je v ňom.“ Potom sa vrátil hore, lámal chlieb a jedol, dlho, až do svitania, ešte hovoril a potom odišiel. Chlapca priviedli živého a nemálo ich to potešilo.“ O tomto celý čas Pavol hovorí! Kým mal na prvom mieste „zákon“ bol len svätuškárskym tlčhubom, ktorý nerozoznal dobro a zlo. Keď do centra svojho života vpustil Ježiša, silou jeho Lásky mohol prinavrátiť život! To je sila, to vám poviem.

Pokračovať v debate ste vítaní na facebooku:

Prepočuli sme Božie slovo je seriál komentárov k nedeľným liturgickým čítaniam. Liturgické čítania sú tisíce-ročnou tradíciou vyberania úryvkov z Biblie - na mieru pre aktuálny deň. Ponúkame na ne dva uhly pohľadu, podľa sfér, ktorým sa venujeme. Nejde o žiadnu fundovanú teológiu, ale domácke tlmočenie toho, čo pod týmito dnes zdanlivo nepoužiteľnými textami rozumieme. Alebo úprimnú snahu o ich interpretáciu v súčasnom svete.

Úmysel
Dešifrovať: otváranie Písma (tj. dávneho, len nezainteresovaným neprístupného manuálu), pokus o oprášenie toho, čo v ňom toľkí pred nami videli
Debatovať: nepochopený (ani nechápajúci) nespolupracuje, pričom málokto v našej spoločnosti spolupracuje
Porozumieť: sami sebe a našej vlastnej kresťanskej viere
 
Autori
Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku.
Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku.
Ako bonus komentáre občasných hostí z alebo mimo fachu.

Teraz najčítanejšie

Prepočuli sme Božie slovo

Seriál aktuálneho, domácky tlmočeného Božieho slova a spoločenských tém s ním súvisiacich: jedna epizóda mesačne. Ponúkame rôzne uhly pohľadu. Keď rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie príčinou nesprávneho spracovania informácií. Touto iniciatívou podporujeme vzájomnú interpretáciu. Naším úmyslom je neživiť nedorozumenia, a preto dešifrovať, debatovať a porozumieť si.