Perličky z mojich rozhovorov s ľuďmi na úteku

Prvá:

Sedíme deviati ľudia, pôvodom od Belgicka, cez Slovensko až po Sudán, na terase veľkej kaviarne. Rozprávam sa práve s oproti sediacim Salim zo sýrskeho mesta Rakka.

Hovorím mu: „Ja som zo Slovenska. Hmm, Československa. Poznáš?“

– Sali: „Československo. Áno, poznám. Môj strýko tam voľakedy študoval. Myslím, že viem jedno slovo vo vašom jazyku.“

– „Ktoré slovo?“ Usmievam sa.

– Sali: „Myšička.“

– „To vážne?! Myšička???“ Neverím vlastným ušiam.

– Sali: „Áno! Myšička.“ Usmieva sa.

– Potom mi to zapne. So širokým úsmevom odriekam pred všetkými prisediacimi: „Varila myšička kašičku v maľovanom varníčku. Tomu dala na lyžičku, tomu dala na myštičku…“

– Sali: (smiech) „Áno! Ty to poznáš! Toto mi hovoril strýko voľakedy dávno, keď sa vrátil žiť do Sýrie. To bolo ešte pred vojnou. Môj brat a otec sú stále v Rakke. Z domu takmer nevychádzajú. ISIS si z Rakky urobila hlavné mesto. Voláme si cez internet, ale niekedy ho stopnú aj na niekoľko dní. Vtedy neviem, čo s nimi je.“

Druhá:

Kráčam po ulici s mladou rodinou s dvomi deťmi z Damašku v Sýrii. Držím ich malú dcéru Majár za ruku.

– „Koľko máš rokov?“ Pýtam sa dievčatka po arabsky.

– Majár: „Šesť rokov.“

– „Výborne.“

– (ticho)

– Majár: „Umývaš si zuby?“ Prekladá mi kamarát, pretože moja arabčina toto zatiaľ neobsiahla.

– „Áno. Prečo?“

– Majár: „Ja ťa ľúúúbim!“

Tretia:

Sedím na lavičke s Rahmanom z Afganistanu. Stretli sme sa, pretože je fotograf. Čaká už viac ako štyri roky na výsledok azylového konania. Patrí ešte do bývalého gréckeho azylového systému, ktorý by sa dal opísať dvomi slovami: nevyspytateľný a nekonečný. Pred dvomi rokmi Gréci vytvorili nový systém, no na výsledok predošlého čaká ešte vyše 30 000 ľudí. To znamená, že sú žiadateľmi o azyl už dlhšie ako dva roky a jediné, čo sa od nich vyžaduje, je nič nerobiť a ďalej čakať. Niektorí z nich síce odišli z Grécka, no vrámci EÚ môžu byť vrátení naspäť, lebo toto je členský štát, ktorý je zodpovedný za ich proces.

Prosím ho o nejaké fotografie, aby som ich mohla zahrnúť do malej výstavy fotiek od ľudí na úteku, ktorú pripravujem v centre sudánskych utečencov.

– „Takže ty vo voľnom čase fotíš,“ pýtam sa Rahmana.

– Rahman: „Áno. Mal som krátky kurz, organizovala ho jedna dánska organizácia. Inak, hovorila si, že si zo Slovenska. Na tom kurze pred rokom a pol sme mali za vzor aj niektoré diela od československého fotografa z obdobia Pražskej jari. Volal sa Josef Koudelka.“

– (Zostávam bez slov.)

– Rahman: „Pošlem ti na ňho link.“

Rahman teraz pracuje ako perzsko-grécky tlmočník na novom azylovom úrade. Každých šesť mesiacov mu vyprší povolenie na pobyt a chodí si žiadať o predĺženie. Ak mu ho predĺžia na menej ako 6 mesiacov, príde o túto prácu, pretože podľa zákona takých nikde zamestnať nemôžu. Jedného dňa, keď úrady konečne rozhodnú, dostane buď azyl/ochranu, alebo sa postarajú o jeho deportáciu.

Štvrtá:

Som s dvomi Holanďanmi, Sudánčanom a poľskou novinárkou v parku, ktorý býva plný ľudí z Afganistanu. Sedia na lavičkách, na obrubníkoch, na trávniku. Naša známa, aktivistka z Nemecka, sa hrá so svojou dcérkou pri afganskom páriku. Chvíľku sa hrám s jej dcérkou, potom sa k Afgancom prihováram aj ja. Zisťujem, že sa v angličtine dohovoríme len ťažko. Mladík však hovorí, že žije už pár rokov v Nemecku a tak pokračujeme v rozhovore v nemčine, v ktorej mám ja silný rakúsky a on zase nemecký prízvuk.

– „Kedy ste prišli do Atén?“

– Nasim: „Dnes. Skoro ráno sme prišli trajektom. Priplavili sme sa na člne z Turecka a pár dní sme strávili v záchytnom tábore na ostrove.“

– „Počkaj, ale veď ty žiješ v Nemecku.“

– Nasim: „Áno. Ale moja priateľka/snúbenica a jej malý brat sa chystali preplaviť z Turecka. Išiel som s nimi.“

– „Ty si išiel tú plavbu na gumenom člne po druhýkrát? Pred štyrmi rokmi aj teraz?“

– Nasim: „Nie, pred štyrmi rokmi ešte nebol plot (pri rieke Evros). Prešiel som tadiaľ.“

– „A už máš azyl a normálny život v Nemecku? A to si platil rovnako, ako každý pasažier na tom člne? Tisícpäťsto až tritisíc eur?“

– Nasim: „Samozrejme, že som platil rovnako. Inak by som sa na ten čln nedostal. Išiel som s nimi, nenechal som ich samých na tej náročnej plavbe. Stretli sme sa ešte v Turecku.“

– „Neuveriteľné. Máš pas, s ktorým by si mohol letieť za pár drobných z Istanbulu až do Berlína…“

– Nasim: „Teraz sa vrátim do Nemecka a pokúsim sa vybaviť, aby nemuseli ísť ďalej pešo cez Macedónsko a Srbsko.“

Komentár:

Niektoré momenty by som ťažko zhrnula do viet. Aký by to vlastne malo zmysel, koľkokrát lepšie by bolo, keby tu mohli o sebe rozprávať sami!

Stojíme však o to? Mnoho ľudí verí tomu, že realitu a charakter všetkých tých ľudí, ktorých dnes možno stretnúť v uliciach Atén, na hraniciach Maďarska a Srbska alebo v talianskych prístavoch, predsa s prehľadom vystihujú štatistiky, videá a novinársko-politické diskusie. Ako to vyjadril aj jeden môj známy: „Nepotrebujem sa stretávať s tými ľuďmi. Prečítaj si niektoré geopolitické analýzy a zistíš, o čom to v skutočnosti je.“

Poznámka: Mená ľudí som jemne pozmenila v záujme ich ochrany.

Fotografia je z 19. júla 2015.