Denník N

Peter to vyhral

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Bola som ešte kdesi v prvej tretine, keď sa mi zrazu začalo zatmievať jedno oko. To sa mi zavše stáva a vždy to po chvíli pominie, tak som nepanikárila, ale predsa len mi nečakane zúfalo napadlo – Bože, nedopusť, aby táto kniha bola to posledné, čo moje pravé oko v živote uvidí.

Potom som uvažovala, či by to bola vôbec nejaká kniha – keby som si mohla vybrať, čo ako posledné pred nástupom slepoty moje oči zachytia. Asi nie. Stokrát radšej by som sa pozerala na niečo živé. Strom by ma trebárs úplne uspokojil.

No treba povedať, že po prvej tretine bol Macsovszkého Tantalópolis už len lepší a lepší. A aké bolo moje prekvapenie, keď sa kdesi ku koncu začnú hrdinovi tohto románu zatmievať oči – a veruže hej, ide o rovnaký problém. Akurát on v tejto súvislosti rozvíja iné úvahy. Ako napríklad slepec na záchode vie, či už sa dostatočne utrel? To mi nikdy nenapadlo. Zadala som si to potom do vyhľadávača a našla som mnoho odpovedí. Predstavivosť ľuďom nechýba.

Uplynul týždeň, čo mám víťaznú knihu tohtoročnej Anasoft Litery dočítanú, a ako sa mi dojmy usádzajú, je mi stále väčšmi sympatická. Nechce sa mi veriť, že by sa vzápätí skutočne ocitla medzi najpredávanejšími knihami v Artfore, ako sa hrdili organizátori súťaže na sociálnych sieťach, ani by som sa nenádejala, že ju aspoň polovica z tých, ktorí si ju kúpili, dočíta do konca, ale to je naostatok vedľajšie. Je to pozoruhodné dielo a bez ocenenia by akiste bolo zapadlo úplne.

„Kedysi dávno mi niekto venoval Macsovského knihu,“ zveruje sa so svojou skúsenosťou užívateľ s prezývkou Skywalker v diskusii na stránkach SME. „Po chvíli čítania som pochopil, že sa jej chcel zbaviť, ale bolo ju mu ľúto hodiť ju do koša.“

Dajme si hneď na úvod jeden úryvok, ktorý nám mnohé osvetlí:

Denníkové zápisky akademikov, lekárov, mikrobiológov, stavebných inžinierov alebo aj antropológov. Preňho? Zaňho? Mohli byť pútavé, nevšedné, obohacujúce. Najmä pre mnohopočetnú masu čitateľov. Ktorí sa do tých končín nikdy. A fotky? Scény z pracovného života: ako pozvaný expert (biológ, lekár, inžinier) v spolupráci s horlivými domorodcami rieši ten alebo onen. Zdravotný alebo zavlažovací problém.

Zvedavo predbehnete, prelistujete celú knihu a zistíte, že touto formou, týmito franforcami viet, je to písané skoro celé. Nič to, poviete si, vydržím, vydržím. Veď azda sa dôvod, prečo vás autor takto trápi, vyjasní časom. Omyl. Časom si skrátka zvyknete – na formu aj na predstavu, že ani ohľadom deja vám autor zrejme nepripraví už nič radikálne nové – všetko to od prvej do poslednej strany plynie veľmi rovnomerne, bez väčších drám a výkyvov.

Ja som rada.

Myslím, že Sloboda kdesi vo svojich esejach či poznámkach podotkol, že konce románov sú aj tak umelé a neprirodzené, a to platí – a tu by to bolo ešte dvakrát očividnejšie.

Bez oslích mostíkov k deju: hrdina, vedec Szoborkay, sa na veľké prekvapenie a hádam aj znechutenie svojich bratislavských kolegov rozhodol presťahovať sa do Brazílie. Zakotví vo vnútrozemí, v meste Tantalópolis. S gréckou mytológiou ten názov údajne nesúvisí, ani sa tomu ďalej nevenujme. Prostredie – všetky tie besné psy, príliš blízka, neskrotná džungľa, všadeprítomný exotický hmyz – funguje skoro ako samostatná postava. Szoborkay je vyvádzaný z miery. Je vyrušovaný, opakovane konfrontovaný. Potí sa. Zatvára posuvné dvere na balkón, ale počuje, všetko počuje. Nad kuchynským stolom, pod lampou, tancuje veľký hnedý roj. Čoho? Lepšie nevedieť.

Život v Tantalópolise? Ustavičné kolísanie. Tackanie sa medzi zápchou a hnačkou. Dlhé fázy nehybnosti a nečinnosti sa striedajú. S krátkymi obdobiami, keď sa rýchlo začne diať všetko naraz. Bez dychu a bez rozmyslu. Začne, ale nedodeje.

Ako malý chlapec živil Szoborkay svoju predstavivosť starými pohľadnicami, jeho záujmy a vášne formovalo niekoľko nesúrodých kníh, svoju úlohu zohral napokon aj skvelý spolužiak Rudo, taký svojráz, zvedavec. Ak je Szoborkay so súčasným svetom kompatibilný, je to možno len tým, že nechodí pričasto von.

Szoborkay toho veľmi veľa vie, a to o všeličom. Napríklad o Csontvárym alebo o Szentkuthym. Ja som sa na prvých päťdesiatich stranách srdila – už mi toho Szentkuthyho nestrkaj – a po sto stranách – povedz mi ešte niečo. Csontváry a Szentkuthy, opakuje Szoborkay, megalomanský vizionár a nadmerne vzdelaný diletant. Čo z nich mu prešlo do krvi?

Onanizmus, vykrikujú slovenskí čitatelia v internetových diskusiách.

Ale Macsovszky nie je pozér, nepredvádza sa, čo všetko vie a pozná. Dobre, to sú asi dohady. A mne spočiatku tiež dosť liezlo na nervy, že mi tam ide tak zasvätene vysvetľovať, že bez Michelangela by nebolo ani zakladateľov západnej krajinomaľby, alebo že Csontváry, na polceste medzi naivným poňatím secesie a expresionizmu, sa pravdepodobne dopracoval tam, kam o niekoľko desaťročí neskôr došiel aj Josef Hlinomaz, a tak podobne, dobre, máš rozhľad a máš názor a poznáš cudzie slová, čo my s tým? Rovnako som sa chvíľami pozastavovala nad tým, či napokon nie sú na celej knihe najlepšie tie parafrázy a odkazy ku knihám iných.

A možno tieto veci niekoho budú nasierať celý čas. Možno ide skrátka o vzácne nastolenie harmónie medzi čitateľom a knihou. Lebo ja som úplne pristala na hru, začala brať všetko tak, ako mi to Macsovszky predložil, a mám z toho veľký zážitok.

A toto Macsovszkého literárne panoptikum mi (opakovane) pripomenulo staršie diela W. G. Sebalda.

Fajnšmekri pochopia. Pretože kto v tomto svete, a navyše na našej suchotinárskej domácej scéne, dokáže napísať niečo, čo vám pripomenie Sebalda?

Pravda, Sebald je Sebald, nesie si svoju neopakovateľnú pečať ľahkej, ale fatálnej melanchólie a tie jeho bizarnôstky a fragmenty sú akosi organickejšie späté s príbehom – a bolia – ako netsuke jemne zasunuté do čerstvej reznej rany, kým Macsovszkého intelektuál sa potí, až takmer opúcha vo vlhkých trópoch a svet jeho knižnice je príjemne umelecký – tu sa vesmírne netrpí, tu sa maľuje, tu sa premýšľa o kompozícii. (To by sa dalo rozvinúť do širšej úvahy o tom, čím je historicky zaťažená Európa a čo z pohľadu z iného kontinentu neraz vyzerá zrazu nesamozrejmo. Ale to je mimo rámec.) Jednako – spája ich skrátka niečo mne veľmi sympatické. Ďakujem autorovi. Tak všeobecne mu ďakujem. Dávno som nečítala slovenskú knihu s takou chuťou.

To vyzerá ako koniec. Ale povedzme ešte niečo.
Trebárs si dokážme, že to najzaujímavejšie na knihe nie sú odkazy k iným – že Macsovszky je schopný autonómneho vzletu:

Možno práve Tajomstvu rybárskeho ostrova vďačí Szoborkay za svoju. Ako to povedať? Citlivosť? Náchylnosť? Otvorenosť? K nadprirodzeným veciam. Veď chvíľu. Až kým sa nevysvetlí fígeľ. Verí, že na ostrove straší skutočný duch. Verí a bojí sa. Čudné, ale strach zostane aj po objasnení. Že kto. A ako. Docielil všetky tie strašidelné efekty. Do Szoborkaya navždy vsiakne ochota. Lebo ako inak to nazvať, ak nie ochotou? Ochota priraďovať ku kríkom, stromom, húštinám neviditeľné bytosti.

Také prosté, také pekné. Ako to nazvať? Ochota. Rovnako inde jeho postreh o dynamizme, ktorý si asociujeme s akousi pravidelnosťou – pritom úplne neopodstatnene.

Čo je úplne nečakané a čo ma úplne očarilo, Macsovszky je s pribúdajúcimi stránkami stále vtipnejší. Možno by sme sa, pravda, s niektorými účastníkmi internetových diskusií celkom nezhodli na tom, čo je to vtip – v každom prípade mne tento humor dokonale vyhovoval. A zdalo sa mi zavše, že tá osobitá forma mu napokon miestami dokonca napomáha.

Zajtrajšok možno prinesie. To isté. Čo priniesol a odniesol predvčerom.

Teraz tu mám pripravených niekoľko ďalších úryvkov a nie som si zrazu istá, či to tak veselo vyznie, keď ste nevideli tých dvesto strán, čo tomu predchádzalo.

Zakýva na pozdrav jeho manželke Sonii. Sonia, keďže je drobného vzrastu, zakaždým vzbudzuje dojem. Ako keby spoza pokladne číhala. Alebo čo. Ale dona Inece, manželka senhora Marcela, je ešte menšia. Taká malá, že sa v pohode zmestí pod pokladničný pult. Za ktorým väčšinu dňa tróni jej mlčanlivý muž. Szoborkay má dokonca podozrenie, že dona Inece. Má pod pultom zariadenú miniatúrnu obývačku.

Aj architektúru favel zaznamenáva Szoborkay s nákazlivým nadšením a jemným vtipom. Nebudem to asi všetko vypisovať, prečítajte si knihu. Okrem viet a odstavcov som si poznačila celé dve kapitoly, ktoré mi prišli obzvlášť pôsobivé: (48) a (66). Taaaakže. Povedala som vám, čo čítam, povedzte mi, kto som.

Macsovszkého jazyk tiež stojí za zmienku.

Aká úľava po tej špinavej spoločnosti, ktorá Szoborkaya obklopuje na gymnáziu! Neogabanci, páchnuci znojom rozvášnených kozlov.

Nenačiera do najväčších temnôt našej slovnej zásoby nijako programovo, naopak, rovnako ako neobvyklá forma i príznakový slovník pôsobí veľmi nenútene. Vidíte, aj ja už si to píšem len tak pre radosť, ako keby to ani nikto nemal čítať. Ľudsky dodajme, že čajsi už som pár rokov nevidela. Načim tiež nie. Potešilo.

Macsovszkého román sa má k slovenskej literatúre ako výkrik človeka s Tourettovým syndrómom k priemernej malomestskej besede. RIŤ!!! Absurdné a nehorázne, ale vlastne osviežujúce, a – áno – vtipné. S ubiehajúcimi dňami dojmy neblednú, naopak, ešte sa dotvárajú a usádzajú, o všeličom vďaka Macsovszkému premýšľam a k Szoborkayovi cítim skoro nehu. Ktorá kniha vám dnes toto dá? A dobre, je to, ako sa písalo v novinách, náročnejší žáner, no ja som trebárs skôr bežný čitateľ, milujem Dickensa, klasických rozprávačov, veľké emócie, a toto ma predsa oslovilo. Dúfam, že sa pre takú nálepku nikto nezľakne. Lebo čítať sa to naozaj dá.

Tuším som to celé poňala dosť subjektívne. Samé dojmy. Na druhej strane, možno je to rozumnejší prístup, keď stojíme zoči-voči niečomu, čo nás tak očividne presahuje. Som presvedčená, že Tantalópolis je majstrovsky napísaná kniha, ktorá by obstála minimálne na celoeurópskej úrovni. Teším sa, čo na ňu povie odborná verejnosť. Za mňa desať bodov z desiatich, veľká vďaka a klobúk dole.

05-macsovszky

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/