Písal som pre Evitu

Nad týmto článkom som prvýkrát uvažoval už pred vyše rokom. V hlave som ho napísal už niekoľkokrát, no nikdy nevyšiel, aj keď naňho netrpezlivo čakal každý, komu som o solventnosti Evitinho biznis modelu rozprával pri pive.

Ten článok nevyšiel v prvom rade preto, že nie som človek pomstychtivý. V druhom rade preto, že mnou dodnes nelomcuje žiadna krivda. V treťom rade preto, že som bez tých Eviných peňazí dokázal prežiť a v neposlednom rade preto, že som bol príliš zaneprázdnený tým, ako som si nerušene žil svoj spokojný život.

Prišiel však jeden nudnejší večer. No najmä, prišla jedna konkrétna odpoveď Evity Urbaníkovej na otázku Karola Sudora. Tá otázka znela takto.

Karol: Kolujú však o vás informácie, že ste nevyplatili honoráre všetkým. Je pravda, že niektorým ľuďom dlhujete peniaze?

Eva: Vo svojej pozícii si nemôžem dovoliť neplatiť honoráre. Pred pár rokmi, keď sme trochu balansovali s cash flowom, sme s vyplácaním meškali, ale s autormi som komunikovala a zvládli sme to. Honoráre zas štandardne vyplácame každé tri mesiace a všetky sú vyplatené.

Písal som pre Evitu

Aby sme v tom mali jasno, pre Evitu som napísal dve knihy. V tom čase som ich napísal najlepšie, ako som vedel. Ambícia bola vstúpiť do hry a pokúsiť sa dvihnúť latku. Či to boli knižky brakové alebo nie, to nie je témou debaty. Prvá vyšla na jeseň v roku 2014 a druhá na jar v roku 2015. Negúglite si ich, nechcem ich propagovať, aj keď sa za ne nehanbím.

O peniaze nešlo. Aspoň nie autorovi, ktorý by si za každé dva predané výtlačky mohol kúpiť lístok na MHD. Tak, bohužiaľ, vyzerá smutná realita slovenského literárneho trhu, ktorá ale autorovi nebránila s Evou zmluvu podpísať. Bola to v konečnom dôsledku skúsenosť na nezaplatenie (nakoniec doslova), ktorú neľutujem a druhýkrát by som do toho išiel znova.

Spočiatku išlo všetko fajn, ja som poslušne písal, Eva na každý mail odpisovala. Skomplikovalo sa to časom. Prvá kniha bola polroka vonku, druhá v tlačiarni, splatnosť honoráru sa pomaly končila, no peniaze nikde. Moja prvá urgencia smerom k Eve prišla v júni, 7 mesiacov od vydania knihy. Druhú som poslal v júli, tretiu v auguste.

Odpoveď Evy mala vždy rovnakú podobu – výhovorka o tretej strane. Slovensko je však malé a ja som mal možnosť spýtať sa priamo vydavateľstva. Ich odpoveď (off the record) ma neprekvapila: záväzky voči Eve za tvoje knihy vyrovnané, no od nás to nemáš.

Peniaze napokon prišli v auguste – trištvrte roka po vydaní, 72 dní po termíne splatnosti a po niekoľkých výzvach. Tak trochu som tušil, že dobrovoľne zaplatila naposledy.

Posledný mail mi Eva napísala na začiatku decembra 2015, keď ma uisťovala, že ďalší meškajúci honorár dorazí pred Vianocami. Ja som jej posledný mail napísal na začiatku januára 2016, keď som ju upozornil, že som nemyslel tie pravoslávne.

Odvtedy nekomunikujeme. Eva si ma o pár dní vymazala zo sociálnej siete, pretože takto nejako rieši problémy podnikateľka, ktorá onedlho založí magazín, v ktorom ženám radí, ako byť úspešná a šťastná 365 dní v roku. Darmo, má na to dokonalý recept.

Právnik, exekúcia, orgány činné v trestnom konaní

Vec som posunul svojej právničke hneď na začiatku roka 2016, pretože som mal na robote aj dôležitejšie veci, ako klopať na dvere firmy, ktorá – ako som sa neskôr dozvedel – už niekoľko mesiacov neplatila nájom a bola na pokraji nedobrovoľného vysťahovania.

Moja právnička poslala Eve jednu výzvu, druhú výzvu – všetko, podľa očakávania, bez reakcie. Ďalší v poradí bol platobný rozkaz, na ktorý pani Urbaníková takisto nereagovala. Keďže nepodala odvolanie, rozkaz sa stal právoplatný.

V apríli 2016 sa voči firme EvitaPress s.r.o., v ktorej jediným konateľom a spoločníkom bola Eva Urbaníková, začalo exekučné konanie. Bol to výsledok tej „komunikácie s autormi“, ktorú podľa vlastných slov Eva zvládla.

Vedzte, že exekučné konanie má svoje čaro (ak ste na tej správnej strane). Po uplynutí nevyhnutných lehôt sa od vášho exekútora konečne dozviete, ako na tom ste. V prípade, že na tých vymáhaných eurách nie ste existenčne závislý, môžete proces vnímať ako malé spríjemnenie horúceho leta a čakanie si užívate s drobným adrenalínovým šteklením v podbrušku – je to niečo ako čakanie v rade na tobogan.

Keď som však konečne prišiel na rad, zistil som, že v našom tobogane nieto vody. Prameň vyschnutý – Evitapress bez koruny.

Vysvitlo, že Eva by si zo svojho firemného účtu nezaplatila ani tú spomínanú cestu MHD. Okrem toho vysvitlo, že ako veriteľ sa musím postaviť do radu, pretože iný subjekt (údajne nemenované kníhkupectvo) mal nápad s exekútorom o niečo skôr a ich vymáhaných 20 tisíc euro bude mať prednosť.

Boli tu otázky, ktoré vírili hlavou mladého a bezpochyby trochu naivného autora. Nula na účte? Ako je to možné, keď idú jej (naše) knižky na dračku? Ako je to možné, keď sa táto úspešná vydavateľka na nedostatok peňazí nesťažuje, a naopak, ohlasuje nový bavorák.

Odpovede nehľadajme na dne pohára, hľadajme ich v registri účtovných závierok. Spoločnosť EvitaPress bola založená v roku 2007 a niekoľko rokov po sebe generovala zisk. To sa dialo až do roku 2012, keď EP zaznamenáva stratu 193 tisíc eur. Žeby na firmu až takto doľahlo plagiátorstvo konkurentov? Ani nie, skôr ide o dômyselný biznis model.

V tom istom období totiž do podnikania vstupuje firma EvitaStore, ktorá sa rovnako venuje vydavateľskej činnosti a ktorá od momentu založenia generuje pre svoju jedinú majiteľku Evu Urbaníkovú zisk, zatiaľ čo EvitaPress pokračuje v súvislých červených číslach.

A teraz kontrolná otázka – ktorá z týchto dvoch spoločností podpisuje zmluvy s autormi a ktorá inkasuje tržby za predané knihy? Veľmi zjednodušene povedané, v roku 2012 prišla Eva Urbaníková s premysleným plánom, ktorého základnou myšlienkou bolo presunúť výnosy do jednej spoločnosti a náklady do druhej.

V praxi to vyzeralo tak, že firma EvitaPress podpísala zmluvu s autorom a vytlačila knihy. Tie potom podnikateľka Eva predala sama sebe do firmy EvitaStore ťažko pod cenu, aby ich následne dostala na pulty za cenu trhovú. Takže ak podnikateľke Eve chýbali peniaze na kaderníka, pristúpila k tomu, čo sama nazýva „balancovanie s cash flowom“; v jednej firme vyrobí červené čísla a s tou druhou „zdravo“ podniká.

Keďže firma EvitaPress bola od roku 2012 prakticky celý čas v strate, nemusela si plniť záväzky voči veriteľom. To podnikateľka Eva často využívala, hlavne v prípade mladých a neskúsených autorov, ktorým prestala vyplácať honoráre. Tento dômyselný plán má však jeden malý nedostatok, ktorý je opísaný v trestnom zákone ako §239 poškodzovanie veriteľa, resp. §240 zvýhodňovanie veriteľa.

Bez akýchkoľvek pochybností je možné preukázať, že sa podnikateľka Eva dopustila trestného činu. Prečo potom nie je potrestaná?

Jednak preto, že s ňou máloktorý autor pôjde do sporu. Predsa len, mediálny výtlak, aura známej osoby a výslnie šoubiznisu odvedie svoju časť roboty. Verte mi, skúšal som poškodených spojiť do spoločnej hmoty, no je to ako navliekať si predtým vyzlečený prezervatív. Jednoducho to nešlo.

Aj keby sa nám podarilo podať trestné oznámenie, narazili by sme na nezáujem orgánov činných v trestnom konaní, čo (off the record) potvrdil sám vyšetrovateľ – príliš malá škoda, čiže škoda roboty. Zložku otvárajú, až keď ide o dlžnú sumu v desiatkach tisíc euro, to policajt chlapsky a trochu bezradne môjmu otcovi priznal.

Mne to za to stálo. Stálo to za to jej?

Prvá exekúcia na konci roka 2016 slávila nečakaný úspech. Podľa dostupných informácií zrejme Eva v čase svojho posledného pôrodu zabudla odkloniť niektoré faktúry a na účet EvitaPressu dorazili prostriedky, po ktorých exekútori ihneď skočili. Časť svojho honoráru som dostal.

Ďalšia exekúcia je už na stole, no tá už taká úspešná nebude, rovnakú chybu Eva neurobí, dáva si teraz pozor. Dokonca mi v marci poslala pár stoviek, keď som svoj príbeh rozpovedal známym v N-ku. Chalani z redakcie obvolali ďalšie poškodené autorky kvôli svedectvám, no žiadnej z nich sa do toho nechcelo.

Na druhý deň prišlo tých pár korún. Odkiaľ? Samozrejme, že z EvitaStoru, z firmy, s ktorou ani nemám zmluvu. Náhoda? Možno, no skôr uverím v plochú zemeguľu Emmy Drobnej.

Najväčšou záhadou pre mňa zostáva, ako to mohlo zájsť takto ďaleko. Veď išlo rádovo iba o niekoľko stoviek eur (aspoň v mojom prípade). Stálo jej to za to riziko? Bolo predsa iba otázkou času, kým sa jej sofistikovaný biznis model prevalí. Zázrak, že to pri tom počte veriteľov trvalo takto dlho.

To bol skutočne taký problém vytiahnuť peňaženku a tých pár dlhov vyrovnať? Pokiaľ sa nemýlim, sme autori, čo píšu knižky a nie díleri, čo predávajú drogy. Rozdiel v prístupe však v tomto prípade nevidno. Skutočne sa k sebe ľudia na Slovensku správajú týmto spôsobom aj v tomto biznise? Ja stále naivne verím, že v mikrosvete literatúry sa také veci nedejú, že je to iba výsada braku.

A možno práve to je to merítko, ktoré hľadal Karol a následne aj Samo. Brak písať je akceptovateľné, ďaleko horšie je mať brakom nasiaknutý charakter. Ostáva z toho človeku smutno, najmä keď sledujeme dotyčného, ako sa usmieva z obálok a ako svojim čitateľom predáva návody na šťastie a úspech.

Ale aj takéto príbehy píše život.