Denník N

Planéta Kaukaz je stále nepochopenou obežnicou Ruska

Ruské a sovietske zásahy do kaukazského teritória boli vždy imperialistické a v mnohom pripomínali európsky kolonializmus. Je nepopierateľným faktom, že Rusi (sovieti) priniesli na Kaukaz pokrok, no zároveň mu darovali aj Pandorinu skrinku.

Kapitánov denník: Wojciecha Góreckého

Hviezdny dátum: 2002-17

Cieľ: Planéta Kaukaz

Geografia

Planéta Kaukaz leží medzi Čiernym morom na západe a Kaspickým na východe. Rozprestiera sa medzi Donskou rovinou na severe, a Tureckom a Iránom na juhu. Je to planéta s dvoma pólmi, Severným Kaukazom a Južným Kaukazom, a s dvomi okrajmi na východe a západe. Tým východným je Kalmycko a západným zase Abcházsko.

Územie s celkovou rozlohou ako Švédsko je už celé storočia ako priechodný dvor. Prechádzali ním mnohé národy, ktoré sa tu usádzali, no vždy ho mocensky ovládali cudzinci. Boli to Rimania, Byzantínci, Peržania, Turci a nakoniec Rusi.

Severný Kaukaz tvoria: Adygejsko, Dagestan, Ingušsko, Kabardsko-Balkarsko, Karačajsko-Čerkesko, Severné Osetsko, Čečensko, Krasnodarský kraj, Stavropoľský kraj, Rostovská oblasť. Južný Kaukaz je zase tradičným súhrnným označením pre Arménsko, Gruzínsko a Azerbajdžan.

Obyvateľstvo

Žijú tú Čečeni, Inguši, Oseti, Abcházci, Gruzínci, Arméni, Azerbajdžanci, Čerkesi, Kalmyci, Kabardi, Lezgíni, Dagestanci, Balkari, Karačajovia, Rusi a mnohí iní. Na tejto „planéte“ sú pravoslávne cerkvi, mešity a aj pohanské svätyne. Dá sa dokonca hovoriť o pohanských elementoch v kresťanstve, a aj v kaukazskom islame.

Po rozpade ZSSR prebieha na Kaukaze dynamická islamizácia, ktorá prirodzene vypĺňa odumretú sovietsku ideológiu. Islamizácia Kaukazu sa odohráva v dvoch líniách. Súfijskej, pre Kaukaz tradičnej a wahhábistickej, pre Kaukaz novej. Štátne štruktúry podporujú súfijskú islamizáciu s cieľom bojovať proti tej wahhábistickej, ale to je tak trochu akoby ste oheň hasili benzínom.

Kaukaz je taviacim kotlom Európy, pričom len na území Dagestanu, teda na ploche desaťkrát menšej ako je Poľsko, sa mieša niekoľko desiatok etnických skupín. O Dagestane sa preto hovorí, že je tiež taviacim kotlom Kaukazu. Štrnásť z týchto etnických skupín má status tzv. pasových národov, čo znamená, že ich Rusi pri zostavovaní rôznych štatistík berú do úvahy. O tom, kto je, a kto už nie je národom, vždy rozhodovali ruské mocenské centrá.

Dejiny

Fungovalo to tak aj počas existencie ZSSR. Komunistická strana určovala, kto národom je a kto už nie je. Stranícka línia sa často menila, a tak niektoré národy mizli, iné sa objavovali. Ruské a sovietske zásahy do tohto teritória boli totižto vždy imperialistické a v mnohom pripomínali európsky kolonializmus.

Pozitívnou stránkou tohto kolonializmu bol možno pokrok, no priemyslu a práce bolo vždy len toľko, aby muži mali príjem, a aby boli z domov vytiahnuté aj ženy, keďže kaukazské spoločenstvá boli a stále sú tradične patriarchálne. Na Kaukaze muž nemôže nevedieť, nedokázať a neovládať. Je to otázka nielen hrdosti a cti, ale aj pýchy a namyslenosti. Keď muž niečo nevie, výhovorky nie sú amorálne.

Sídla

Rusi tu založili prvé skutočné mestá. Kaukazské mestá majú nanajvýš 200 rokov, vznikli z ruských pevností, ktoré cárstvo zakladalo na dobytých územiach. Sú síce centrom inštitúcií, no strediskami kultúry sú už stáročia najmä dediny.

Keď cestujeme po krajinách západného sveta, tak navštevujeme hlavne mestá. Na Kaukaze bol však skutočne iba ten, kto navštívil kaukazské dediny. Tie môžu mať aj niekoľko tisíc obyvateľov. Reprezentujú civilizáciu, často aj štát v štáte, pretože na Kaukaze je človeku vždy oveľa bližší jeho klan, ako štát na území, ktorého žije.

Na tomto teritóriu je autobus najpraktickejším dopravným prostriedkom. Vlakom sa dá cestovať iba do niektorých miest. Medzi mestami však premávajú aj mikrobusy, tie však štartujú iba vtedy, keď sa nazbiera dostatočný počet cestujúcich.

Po asfaltových cestách, vybudovaných za sovietskej éry, sa takto dá dostať aj do horských dedín, tzv. aulov. Žijú v nich horali, ktorí považujú hosťa za boha a jeho obsluhovanie vnímajú ako povinnosť. Táto tradícia je však typická pre celý Kaukaz.

Minulosť a súčasnosť

Je nepopierateľným faktom, že Rusi (sovieti) priniesli do regiónov s endemickým kaukazským časom, zaseknutým v 18. a 19. storočí, výdobytky 20. storočia, no priemysel, elektrifikácia a doprava zatieňovali mnohé temné stránky týchto vnútorno-kolonizačných procesov.

Jeho najbizarnejším prejavom boli často nepochopiteľné zásahy do územno-správneho členenia regiónov, neustále parcelovanie, posuny hraníc, udeľovanie autonómnych práv a ich následné odoberanie.

Tým najtragickejším boli zase násilné deportácie celých etník. Tieto mocenské zásahy sú dodnes príčinou konfliktov kaukazských národov, ktoré existovali aj v minulosti, no často sa samovoľne odventilovali. Brzdou násilia bola totižto neodvratná vendeta, keďže na Kaukaze sa hovorí, že každý výstrel opakuje ozvena stokrát.

V postsovietskych časoch však incidenty prerástli do územných sporov. Po páde ZSSR na seba narazilo niekoľko nacionalizmov, internacionalizmus už prosto každého omrzel. Objavili sa konflikty a vojna všetkých proti všetkým, a preto sa Kaukaz nazýva aj sudom pušného prachu.

Epilóg

„Vojna je jednoduchšia ako mier. Vo vojne je všetko čierne alebo biele, sú priatelia a nepriatelia. Sú zbrane, ktoré dávajú moc a pocit kontroly nad osudom. Mier predstavuje nekonečné odtiene sivej, ťažké voľby a sklamanie z nového života. Po vojne nie je nič také ako predtým“.

Rusi tomuto multietnickému teritóriu nikdy skutočne nerozumeli a pravdepodobne ani nechcú rozumieť. Chcú ho hlavne ovládať ako historicko-strategický priestor. Moskva na to využíva už dve storočia osvedčenú taktiku, a to: rozdeľuj a panuj!

Túto skutočnosť veľmi príznačne vyjadruje táto anekdota:

„Karačajec, Čerkes a Rus si išli spolu vypiť. Karačajec pripíjal ako prvý:
Pijem na to, aby na našej svätej karačajskej zemi už nebolo ani jedného Čerkesa!“
Pokračoval Čerkes:
A ja pijem na to, aby z našej svätej čerkeskej zeme zmizli všetci Karačajci!“
Nakoniec dvihol čašu Rus:
Pripájam sa k vašim prípitkom!“

Resumé

Spracované podľa knihy Wojciecha Góreckého, ktorá vyšla prvýkrát v roku 2002 v Poľsku pod názvom Planéta Kaukaz. Odvtedy sa dočkala ďalších dvoch vydaní. V roku 2017 bola táto kniha reportáži predstavená aj slovenskému čitateľovi, a to vo výbornom preklade Alexandra Horáka.

Slovenský čitateľ sa tak môže po prvýkrát zoznámiť so skutočným znalcom Kaukazu, pre ktorého sa toto územie nestalo iba súkromnou láskou, ale aj pracovnou záležitosťou. Wojciech Górecki totižto v rokoch 2002-2007 pracoval ako poradca na poľskom veľvyslanectve v Baku a v roku 2008 bol vyslaný ako expert Európskej únie do Gruzínska, kde vyšetroval okolnosti vojny s Južným Osetskom.

Aj tieto skúsenosti mu určite napomohli k tomu, aby bol schopný naplno pochopiť špecifiká tohto nesmierne zaujímavého a kultúrne pestrého euro-ázijského regiónu.

 

Wojciech Górecki: Planéta Kaukaz, Vydavateľstvo: Absynt, 2017, Preklad: Alexander Horák, Edícia: Prekliati reportéri

Teraz najčítanejšie