Denník N

Pľúca Zeme prinesú zeleň do našich životov

Projekt Pľúca Zeme vznikli ako reakcia na spoločenskú (environmentálnu) potrebu súčasného slovenského sveta. Ako potreba realizovať sa inak ako iba v komerčných sférach, ktoré generujú splátky pre naše privysoké hypotéky pridrahých nehnuteľností. Vznikol ako túžba, plniť si sny, ktoré sú pre každého zadarmo.

Pod Bratislavským hradom sa buduje nové, luxusné, obchodné impérium.

Dlho sme čakali na to, čo sa bude diať.

A tak…

…stromy pri brehu Dunaja už padajú k zemi.

Na druhej strane toho novo-vznikajúceho, komerčného miesta ODCHÁDZA ZELEŇ, ktorej aj tak bolo žalostne málo. Bez možnosti slobodne sa rozhodnúť, s pokorou ustupuje modernizácii dnešnej doby.

Dnes ráno už ležali ich konáre na zemi. Listy strácali chlorofil a2-P-680 zo svojich zelených listov a ani výmena látok v nich už nebude prúdiť. Premena energií. Žiadna fotosyntéza, žiadny pohyb. Vznešená drevená rastlina už nebude musieť sťahovať hlučnosť, prach a alergény pre ochranu nás všetkých.

Človek je tvor (ne)múdry a takto rozhodol.

PRECHÁDZKY PO NÁBREŽÍ

Často sa prechádzam popri nábreží. Hlavu mám zväčša otočenú smerom k rieke, ktorá sa elegantne vlní cez mnohé krajiny. Nezaujímajú ju hranice, naše obavy, ani plány, kde sa čo naprojektuje, sprivatizuje, postaví, výhodne speňaží, či vyťaží. Proste si iba tak tečie.

Preto je tá moja hlava často otočená smerom k tej „vodivej“, pretože má silu, energiu a svoju prirodzenú dravosť, ktorej miera a trpezlivosť je tiež určená naším myslením, hodnotami, trvalo udržateľným konaním a zodpovednosťou k sebe samým. Ako i k tomu životnému priestoru okolo nás.

Keď si odmyslím „vodivosť tej dravej“, moja motivácia by nebola určite dostačujúca pre akékoľvek prechádzanie sa po tomto mieste. Boli by to iba kroky po rozbitom betóne, bez možnosti prisadnúť si na malú chvíľku, zložiť svoju schránku možno k schránke inej blízkej človečiny kde sú lavičky? Ak by som mala obal od zjedených kešu orieškov, nemala by som ho kam odhodiť kde sú koše? Lampy večer neponúkajú osvetlenie a v zime preto odporúčam ukončiť „špacírovanie“ do cca 16:30 hod kde je funkčné osvetlenie? Ak by mal zblúdilý turista záujem o nejaké informácie o našom hlavnom meste, nemá možnosť dovzdelávať sa a obohatiť kde sú informačné tabule? Cesta je lemovaná niekoľkými starými topoľmi, ktoré nevedia ponúknuť svoj tieň – kde je zeleň???

Kde je zeleň pre kyslík?

Zeleň pre čistý vzduch.

Zeleň pre sťahujúci smog, čo nám už dávno prerastá cez hlavu a rozožiera pľúca.

Zeleň, čo zelení naše prostredie, aby sa v nej mohli živé tvori skryť, či uhniezdiť.

Zeleň, čo tvorí radosť v našich srdciach.

Zeleň, čo v našich mysliach zvyšuje motiváciu byť vonku, na vzduchu, v pohybe, medzi ostatnými živými.  Stále sa čudujeme, že deti a mladá generácia vysedávajú doma s tabletom v rukách a nenapadlo nás, že veď oni nemajú kam ísť?

Toto miesto je vzorkou. Mňa samotnej. Možno aj Vás, všetkých nás, našej slovenskej „prajnosti“. Nie druhým – ale samým sebe. Je vzorkou našej dezorientovanosti hodnôt a toho, že sme tak trocha uleteli z našej „hlavnej cesty“.

NIE STOVEŽATÁ, ALE „STÁTISÍCESTROMAMIPOSIATA“

Pred mesiacom som bola v Prahe.

Ale ako to súvisí?

Bola som tam, ale nie ako typický turista s mapou v ruke, čo hľadá uličkami Karlov most. Čo sa tlačí v dave čakajúci na slávny Orloj, či kupuje lístok do múzea voskových figurín.

Nasadla som na metro a neplánovane sa odviezla na Háje, na konečnú. Tri hodiny som sa prechádzala po Prahe 4, po sídlisku, ktoré môže byť obyčajné, ako mnohé iné.

Ale ono nie je.

Je naozaj, ozajstne, skutočne až fosforovo-zelené.

Na mojej troj-hodinovej prechádzke som minula tisíce stromov a kríkov. Všade bola upravená tráva, akoby sa tam mal hrať už zajtra turnaj v golfe. Vybudované veľké, kreatívne ihriská pre nespočetné hry. Odpadkové koše určené ihneď na recykláciu – a pozor! Nielen na sklo, plast a papier, ale aj na elektroodpad. Na každom kroku. Všade boli bezbariérové vchody pre zdravotne znevýhodnených a slabších. V parku sa prechádzali mestskí policajti, ktorí rozumejú, ako treba chrániť a aj mi to hneď dokázali.

To sídlisko voňalo. Dýchalo životom. Jednoznačne som vo svojom dýchacom ústrojenstve cítila iný vzduch ako zvyknem na ktoromkoľvek Bratislavskom sídlisku. Bola v ňom sviežosť, čerstvosť, kyslík a H2O rozpustená cez kryštáliky vodnej pary vo vzduchu.

Na balkónoch sa vytŕčali skleníky, veľa kvetín a okrasných stromčekov. Ak bol nááááhodou nejaký výtlk na ceste, bol označený 3-spôsobmi, aby sa náááhodnou nestalo, že vodič ich svojimi kolesami náááhodou navštívi. Na sieťkach futbalového aj volejbalového ihriska boli pripevnené desiatky „hand-made“ srdiečok. Ľudia sa veľa usmievali. Na každom kroku boli lavičky a neboli prázdne.

Na tých drevených posedoch sa zdržiavali partie detí. Na každom kroku. Rôzne vekové kategórie, rôzne pohlavia, v rôznych náladách. Nie s mobilnom v rukách a otvorenými aplikáciami a pripojenými na sociálnu sieť.

Tieto české deti mali v rukách kolobežky, iskry v očiach a úsmev na tvári. Hrali sa naháňačky, doberali sa, kopali do lopty, kolobežkovali tam a sem, tancovali, usmievali sa, komunikovali, kočíkovali menšie deti (toto som naposledy videla v Bratislave v roku 1996). Tie deti mali dôveru aj zodpovednosť.  Zdieľali, čo sa dalo. Svoj vnútorný svet poprepletaný s tým vonkajším. Spoločne, sebe, druhým, cez seba  smerom dnu i von.

Dostali to všetko od svojich pražských rodičov – cez ich trvalo udržateľné myslenie, konanie, rozhodovanie. Dostali príležitosť a vytvorili nielen „stovežatú“ Prahu, ale krásne zelenú, prekvitajúcu. Hlavné mesto, ktoré je vizitkou a vzorkou celého národa.

Gratulujem ku konštruktívnemu a zdravému rozumu, ktorý vidí aj za zákrutu.

PRÍLEŽITOSŤ, NA KTORÚ SLOVENSKÉ DETI STÁLE ČAKAJÚ

A ja, ako ten slovenský rodič, cestujem dnes ráno do práce.

…a sledujem, ako tie stromy padajú strmhlav k zemi.

Pred pasivitou a ignoráciou.

Nemusela by som to samozrejme vôbec riešiť a mohla iba odignorovať. Mohla som celú vinu hodiť na poslancov, ministrov, politikov, environmentalistov, developerov, úradníkov, investorov a iných kompetentných, čo akože rozhodujú.

Tie stromy padajú ale k zemi pred mojou vlastnou pasivitou a ignoráciou.

A viete čo?

Dnes som sa nad tými zoťatými korunami stromov rozhodla konať.

Od rána do dnešného večera ubehlo 12 hodín a urobila som 4 veci.

  1. Nemala som to síce po ceste, ale po práci som navštívila to budovateľské miesto, kde sa bagruje a žeravo žeriavuje. Zastavila som auto, hodila 4 blikačky a na malú chvíľu odstavila cestnú premávku. Ostatní vodiči sediaci vo svojich automobiloch nervózne vytrubovali – lebo som ich zdržala o rovných 34 sekúnd od ich cieľov. Vytiahla som mobil a cvakala to divadlo, na ktoré som bez vstupenky vzhliadala. Keď už robotníci po mne kričali, že: „Héééééj, čo to tam fotíš?“, nasadla som do auta, vypla blikačky a tešila sa, ako doma o tom celom aj v širších pražských súvislostiach napíšem.
  2. Po zaparkovaní som vytočila číslo svojho dobrého kamaráta. Števo mi hneď zodvihol (akoby na ten hovor čakal) a ja som mu celá nadšená oznámila jednu stručnú, jednoduchú, nerozvitú, výstižnú vetu. Pre mňa bola významná, pretože prostredníctvom nej som sa vzdala svojej pasivity a tolerancie pozerať sa na rozširujúci, betónový chlad nielen na chodníkoch, uliciach, ale predovšetkým v našich srdciach, medzi ľuďmi navzájom.
  3. Urobila som nádych a do telefónu povedala: „Števo, idem do toho. Vstupujem s Tebou do Vášho projektu“.

S výdychom som sa tešila na ten ďalší nádych a na možnosti, ktorým som svojim rozhodnutím otvorila dvere. Lebo na ten motivačný cítát od Dalajlamu, čo mám zavesený nad kuchynským stolom, sa pozerám vyše roka. Príliš dlho som nevdýchla jeho slovám život: „ak príležitosť neklope, postav dvere“.

Ja som tie dvere nielen postavila, ale otvorila a vkročila do novej, voňavej, zelenej, kyslík-produkujúcej príležitosti s názvom Pľúca Zeme.

PĽÚCA ZEME PRE KAŽDÉHO, KTO CHCE

Tento projekt vznikol ako reakcia na spoločensko-environmentálnu potrebu súčasného slovenského sveta. Ako potreba realizovať sa inak ako iba v komerčnej sfére, ktorá generuje splátky pre privysoké hypotéky pridrahých nehnuteľností. Vznikol ako túžba, plniť si sny, ktoré sú pre každého zadarmo.

Krásne to vyjadril slovami ďalší kamarát, ktorý sa pred mesiacom tiež pridal do tejto „zelenej“ príležitosti: „Idem do toho, aby som na smrteľnej posteli nemusel kalkulovať, koľko pečiatok moja firma vyrobila. Ale koľko stromov som za celý život zasadil“.

Janko to krásne vystihol a je mužom plný činov (skutočný mužský vzor pre chlapcov i pre ženy). Od tej doby prešiel mesiac a on už intenzívne pracuje na tom, aby sa realizovala výsadba zelene v Malackách a sám vysadil vyše 20 stromov. Počtom to možno nie veľa…podľa jeho skutkov a miery odhodlania je to viac, ako si ja viem predstaviť.

 O ČO TÝM PĹÚCAM ZEME IDE?

Ak si nájdete pár chvíľ pre seba, skúste sa s nami spojiť  – TU –

Dozviete sa, že projekt je neziskovou, dobročinnou organizáciou pre ľudí a pre výsadbu stromov pre mestá a obce (nielen pre Bratislavu, nielen pre Slovensko).

Že sme obyčajní ľudia, čo chcú zmenu zákonov pri opätovnej výsadbe zelene po vykáľaní stromov kvôli rozmáhajúcim sa stavbám (recipročná a vyvážená výsadba).

Dozviete sa, že chceme čistý vzduch, zdravie pre seba a pre naše deti.

Dozviete sa, že chceme s deťmi, ľuďmi, firmami, organizáciami budovať hodnoty cez zelené stratégie.

Dozviete sa, že projekt je v prípravnej, spoznávacej fáze. Že lobujeme prospech zmeny. Zisťujeme možnosti a okolnosti. Dohadujeme spolupráce, komunikujeme s úradmi, poslancami, filantropmi, nadáciami, dobrovoľníkmi, firmami a so spoločnosťami, ktoré so zeleňou pracujú.

Že robíme to, čo vieme v rámci svojich možností.

MÔJ BOD ČÍSLO 4.

  1. Posledná vec, ktorá si na mňa dnes počkala. Zobrala som odvahu a napísala svoj príbeh na týchto pár virtuálnych strán.

A ktoževie. Možno aj Vy zaklopete na tie vlastné dvere a urobíte svoj krok číslo 1.

Alebo s Pľúcami Zeme spoločný bod číslo 5.

Blog1

 

 

Teraz najčítanejšie