Po mamičke

Kráčala pomalým krokom hore kopcom. Inak sa nedalo, toto miesto nikoho nepriťahuje. V ruke niesla kyticu, jej obľúbené, najradšej zo všetkých kvetov mala kálie. Nádherné biele ako čerstvo napadnutý sneh, ich žlté tyčinky sa hrdo ukazovali, akoby chceli všetkým predviesť svoju krásu. Len keby ich nebol párny počet, hneď by sa jej kráčalo ľahšie.

Mama išla po jej pravici, smutnými očami pozerala do zeme, čierne oblečenie jej pridávalo roky. Rukou bola zavesená do ocka, nehovorili spolu, nebolo o čom. Ich srdcia boli zamestnané smútkom. Lívii tento pohľad trhal srdce, rodičov milovala, chcela ich vidieť bezstarostných a usmiatych.

„Kade teraz?“ prerušila ticho mama. Ocko jej niečo pošepol do ucha. Odrazu zastala, zdvihla hlavu a pozerala smerom hore. „Tu jej bude dobre,“ povedala tichým pokojným hlasom. Lívia ju objala a chytila ju za ruku: „Neboj sa, mami, bude.“ Vtedy si všimla na jej tvári jemnulinký náznak úsmevu.

Sama nevedela čo so sebou, na jednej strane sa tešila, že konečne počula mamin hlas, na druhej strane sa jej zmáhal hnev. Nedokázala si vysvetliť prečo sa to stalo práve v ich rodine. Keby Katka bola chorá, tak by sa jej odchod dal čakať, ale bola to zdravá mladá žena. Plná života, tešila sa na svojho malého anjelika, ktorého mala priviesť na svet.

Namiesto toho jej mama musela vybrať truhlu na odchod zo sveta. Život jej pripravil nepekné okamihy, žiadny rodič nechce prežiť svoje dieťa. Lívia si je vedomá, že teraz musí byť silná, maličká Katka ich potrebuje, dali jej meno po mamičke.