Po troch rokoch na FC ViOn
Na zápas Zlaté Moravce – Trenčín sme sa s manželkou celkom tešili – dávno som tu hrával za žiakov, som zo Zlatých Moraviec, manželka od Trenčína. Z novín viem čo-to o budovaní trenčianskeho mužstva a na ich hru som bol zvedavý.
18.50 stojíme v rade a je jasné, že začiatok neuvidíme. 3,5-tisícový štadiónik nezvládol lepšiu tisícku fanúšikov a dobrá stovka stojí v rade s nami. Asi v 6. minúte prídeme na rad. Platíme za 2 lístky osem eur, lenže nemajú vydať z 10-eurovky. Pán nám odporučí predajcu zrniečok, ktorý ochotne rozmieňa a v 10. minúte vchádzame na štadión na druhý pokus (cez prvú bránu nás nevpustili, viedla do iného sektora).
Špinavé zaprášené sedadlá, sem-tam vtáčí trus. Nevadí, utrieme, sadneme. Máme šťastie na susedov – dvaja fajčia. Futbalovo sme o nič neprišli. Fodbal (tak nazýva tento šport miestny komentátor) sa hrá len na jednej polovici. Domáci nemajú útok, presne ako pred rokmi, keď som tu bol naposledy. Hrot s číslom 9, ktorého meno našťastie neviem, robí dve veci: ad1) keď sa šmykne, 5 sekúnd skúma trávnik na tom mieste, ad2) keď je v súboji, pýta faul. A ešte, ak vyhrá hlavičku, hnevá sa na spoluhráčov, že akože pre koho to robí. Chýba mu výrazná kerka. Jeho počiny sa chvalabohu nedajú pozrieť znovu, lebo farebná svetelná tabuľa funguje len ako prenos toho, čo sa aktuálne deje – bez opakovačiek.
Vo všeobecnosti mám pocit, že niektorí hráči vyzerajú ako muži, ale prah bolesti majú ako mladší žiaci. Porovnávať to s cyklistami z práve skončenej Tour de France je nemožné. Ale asi tomu nerozumiem.
Zaujali ma praví obrancovia, za ViOn obranca tmavej pleti, atletická postava, bojovník. Niekto spoza nás kričí, že ten sa tu dlho neohreje. Za hostí nižší, ale silovo dobre vybavený srdciar, neustále pýtajúci loptu, s chuťou hrať. Volali sme ho Čšongy (skutočné meno Čögley). Inak, neviete niekto, kde je Patrik Pavlenda ?
Polčas 0:0, pre domácich chvalabohu. V poslednej minúte sa im po štandardke triaslo brvno. Ideme na WC. Pozitívum, žiadne rady – asi preto, že väčšina to rieši pri stromoch. Pri ceste späť na tribúnu hrozí, že vám padne vylúsknuté zrnko do vlasov. Nepadlo, máme šťastie.
Tradične kvalitný playlist (bez irónie) pomaly dohráva a vionisti sa zhŕkli do kruhu s bojovým pokrikom, začíname druhý polčas. Bez útoku to ale nepôjde. Trenčín pokračuje v prvopolčasovej aktivite a znovu sa hrá len na jednu bránu, teraz tú, ku ktorej sme bližšie. Po góle v domácej sieti pokračuje všetko bez zmeny, domáci dokonca v nadstavenom čase striedajú – asi vyrovnať naozaj nechceli.
Krajší štadión, troška slušnejšie publikum, rovnaký futbal. Prídem znovu o tri roky.
