Po vodách Hrona budú opäť „tancovať“ plte

Novodobé turistické pltníctvo na Hrone stojí trošku v tieni atraktívnejších splavov na Dunajci, Váhu alebo Orave, ale takisto poskytuje príjemný, niekedy i adrenalínový zážitok. O obnovu pltníctva na Hrone sa pričinil v roku 2005 zvolenský podnikateľ Vladimír Ivanko. Oporu našiel v športovom klube Stres, ktorého členovia sa cez zimu venujú krňačkám a pltníctvo sa im stalo doplnkovým letným športom. Skúsenosti išli zbierať do Červeného Kláštora a goralskí pltníci osobne pomohli pri prvých jazdách na vodách Hrona, ktoré síce nie sú také dravé a divoké ako tie, ktoré si prehrýzajú cestu Pieninami, ale aj ony majú svoje vrtochy, ktoré musí pltník spoznať.

V súčasnosti ponúka turistickú plavbu 1. pltnícke združenie na Hrone so sídlom vo Zvolene. Oficiálny štart sezóny je naplánovaný na 5. mája, ale ak bude záujem, hronskí pltníci sú pripravení spustiť sa svojimi „tancujúcimi“ plťami už v týchto dňoch. Najväčší záujem je na plavbu zo Sliača do Zvolena, ktorá trvá asi 40 minút. Celá trasa, ktorú môžu zvolenskí pltníci splavovať, teda od Majera pri Banskej Bystrici po Revištské Podzámčie, sa dá zvládnuť za dva dni. Aj hronskí pltníci sú veselí chlapíci a o Hrone a jeho okolí dokážu zaujímavo a vtipne rozprávať, aj zanôtiť pesničku a tak oživiť plavbu dolu Hronom.

Hoci Hron bol z hľadiska pltníctva v tieni Váhu, práve o hronských pltníkoch je prvá písomná zmienka. Nájdeme ju v zakladajúcej listine kláštora v Hronskom Beňadiku Gejzom I. z roku 1075.

Počas stáročí prežívalo pltníctvo na Hrone doby rozkvetu i útlmu. Rieka, ktorá pramení pod Kráľovou hoľou, a drevorubači na jej brehoch mali smolu v tom, že na hornom a strednom Pohroní boli banské a hutnícke podniky, ktoré spotrebovali väčšinu vyťaženého dreva a snažili sa zabrániť jeho vývozu. Situácia sa vylepšila po vyhnaní Turkov z dolného Uhorska. Zvýšil sa dopyt po stavebnom dreve nielen v metropole uhorského kráľovstva, ale aj na Dolnej zemi. Od roku 1765 dohliadali na transport dreva tzv. transportoficieri v Jalnej a Žarnovici. V 19. storočí pltníctvo na Hrone prekvitalo, a to najmä po roku 1871, keď lesné hospodárstvo odčlenili od baníctva. Plte neleteli dolu Hronom prázdne, ale zruční pltníci dokázali na nich zviezť najrôznejší tovar. V historických záznamoch sa spomína, že dokázali prepraviť aj ťažké zvony a kanóny z Banskej Bystrice alebo mlynské kamene z Hliníka nad Hronom. Údaje z roku 1872 hovoria, že dolu Hronom sa splavilo ročne okolo 200 000 m³ palivového dreva, zhruba rovnaké množstvo šindľov, dosák, lát, okolo 50 000 centov medi a medených výrobkov, okolo 200 000 centov papiera, najrôznejšie remeselnícke výrobky (košíky, kuchynský hlinený i drevený riad, kožuchy, modrotlače, čipky…), ale i plátno, truhlice a iný nábytok, bryndza, syry, lesné plody, proste všetko, čo ponúkli výrobcovia na hornom a strednom Hrone na predaj. Nechýbala ani pálenka, ktorou sa pltníci radi potúžili a ktorú sa snažili skryť pred daňovníkmi. Nezriedka sa na plti zviezli aj „stopári“, no stalo sa i to, že sa z nich vykľuli zbojníci.

Dolu Hronom zleteli plte za 4 – 5 dní, no vraj sa vyskytli aj takí frajeri, ktorí to zvládli za dva a pol dňa. Najlepší pltníci splavili Hron ročne osemkrát. Pltníctvo bola tvrdá, naozaj chlapská robota, keďže aj tok Hrona má svoje nebezpečné úseky so zradnými piesčinami, vírmi či balvanmi. Vari nebol rok, aby si rieka nevybrala ľudské obete.

Železnica vybudovaná popri Hrone síce znamenala zásah do pltníctva, a to aj preto, že vlakom sa dal tovar prepraviť nielen po prúde rieky, ale aj proti jej toku, napriek tomu si pltníci udržali svoje postavenie až do medzivojnového obdobia. Najmä na Váhu sa viac ako železnica pod zánik pltníctva pričinila výstavba priehrad. Posledný splav dreva na Hrone zo Slovenskej Ľupče do Banskej Bystrice je známy z roku 1942.

Pltníctvo sa zapísalo aj do našich folklórnych tradícií. Keď pltníci „pribili“ plť na noc, posadali si okolo ohňa, zjedli skromnú večeru, zapili ju pálenkou a napriek únave dlho do noci dokázali rozprávať príbehy pravdivé – na poučenie svojim nasledovníkom – ale aj vymyslené, v ktorých nechýbali fantastické bytosti – víly či vodníci.

Zatiaľ čo pre pltníkov bol splav drinou, pre ľudí, ktorí sledovali plte z brehu, to bolo veľké divadlo. Najmä deti mali v obľube robiť si posmešky a ich naháňanie pltníkmi patrilo k bežným rozcvičkám, ako napísal vo svojich spomienkach napríklad zvolenský rodák, spisovateľ Jozef Cíger Hronský.

Ale škoda dlhých rečí. Najlepšie je presvedčiť sa na mieste a vychutnať si plavbu na lietajúcich pltiach dolu Hronom na vlastnej koži. Stačí, keď mi o svojom záujme napíšete.

Foto: 1. pltnícke združenie na Hrone