Blog
štvrtok

Poc i ty na Pocity alebo ako sa robí filmový festival na východe

Asi nebudem veľmi korektná, ak o festivale, ktorého som súčasťou, budem písať negatívne. Bude to však pozitívny negativizmus. Oxymoron? Možno. Ale práve toto slovíčko asi najlepšie vystihuje to, čím festival POCITY FILM je.

Foto: Dávid Doroš

Už jeho prívlastok „prešovský filmový festival“ mnoho napovedá… Je malý ako naše mesto a veľký ako jeho duša. Smutný ako Ježiš na Trojici, márne čakajúci v piatok o polnoci na taxík i veselý ako nekonečné noci v bermudskom trojuholníku Christiania – Wave – „Ďžura“. Pripravovaný s láskou, s akou ti načapujú pivo v Lokale i s nervami, s akými ti to pivo občas donesú. Plný nádeje ako šálka kávy v Libresse a rozmanitý ako čaje od Božského oráča. Horúci ako štvrťka pizze, keď sa už-už chystáš konečne nad ránom odísť domov a studený ako tá istá štvrťka pizze o pol hodinu neskôr, zatiaľ čo ty stále stojíš na tom istom mieste a premýšľaš, kam by si šiel ďalej…

Príprava takého festivalu, to je veľká vec! Je za tým kopa stresu, ale aj veľa smiechu. POCIT absolútnej beznádeje, keď zistíš, že na jeho prípravu by si potreboval minimálne trikrát viac ľudí ako máš – teda aspoň dvanásť – a rovnako viac času i peňazí. A zároveň POCIT šťastia – nekonečného ako obchvat Prešova –, keď sa ti podarí bez problémov spustiť poslednú projekciu, zhasnúť svetlá a dať si vytúžené pivo (POZOR, SKRYTÁ REKLAMA: pivo špeciálne vyrobené pre POCITY FILM 2017 vďaka Padre Craft Brews a prešovským chlapcom z Hej rup).

Ôsmy ročník festivalu

Mnoho ľudí nevie, že v októbri to bude už ôsmy ročník. Veru. Asi aj PR bolo v minulosti chabé. Vizuál, ktorý sa každým rokom menil z rozpačitého na aspoň ako-tak ustálený (viď plagáty k starším ročníkom – alebo radšej neviď.), font, ktorý potreboval vylepšiť, neustále hľadanie vlastnej identity. K tomu nikdy nekončiace technické problémy, hádky o tom, kto povie divákom, že projekcia už nebude pokračovať, lebo sa zasekol film, trápne POCITY v Scale, keď namiesto úvodu k filmu žiadaš divákov, aby kvôli nefunkčným záchodom používali „toitoiky“, stratení ľudia v Cinemaxe márne hľadajúci sálu, v ktorej by mohol prebiehať „ten festival“… S menovaním týchto rozporuplných situácií by sme mohli pokračovať donekonečna. Ale prečo? Nemáme dôvod. Pretože je to festival, ktorý je náš rovnako, ako je aj váš. Ako všetko v Prešove. Ako lavička pri Toryse, ako čučari v Centrume, ako kúpalisko, z ktorého máme spoločné vyrážky, ako tajné pletky, o ktorých aj tak každý všetko vie… Môžete ho nemilovať? Ťažko.

POCITY sú filmy a filmy sú POCITY. Festival je láska i hnev, nadšenie i odpor, radosť i strach, úzkosť aj úľava. Necháš sa ním vtiahnuť alebo okolo teba len tak prepláva. V každom prípade sa ťa aspoň letmo dotkne. Filmový festival je najmä o filmoch. Ale rovnako tak je aj o miestach, kde sa koná a o ľuďoch. O hosťoch, stretnutiach s nimi, o atmosfére a o divákoch. Áno, diváci! To je to, čo robí festival festivalom. Preto by ste na ňom nemali chýbať. Bude sa vám páčiť. Ak by náhodu aj nie, stále máte možnosť pomôcť nám pri príprave ďalšieho ročníka. A nakoniec, taký filmový festival by mal klásť aj otázky. O tom, čím sú pre nás filmy, ako ich vnímame, čo pre nás znamená vidieť film v kine a prečo v Prešove (jedinom meste široko-ďaleko) stále nemáme zdigitalizované kamenné kino, ktoré by ponúkalo pravidelný a kvalitný filmový obsah. Aj na to sa budeme snažiť hľadať odpovede od 10. do 15. októbra počas prešovského filmového festivalu POCITY FILM 2017.

Foto: Dávid Doroš

Desať dôvodov prečo ísť na POCITY

Po prvé: POCITY sa konajú v tvojom meste. Nemusíš nikam chodiť. Nepotrebuješ spacák, karimatku a dokonca ani stan. Ak si chceš pospať, spravíš to v tichosti na sedadle v kine.

Po druhé: POCITY podporujú miestnych tvorcov. Uvidíš filmy, ktoré nakrútili ľudia z Prešova alebo východného Slovenska. Možno sú medzi nimi aj tvoji kamaráti. Môžeš sa s nimi stretnúť a povedať im svoj názor alebo si s nimi len vypiť to festivalové pivo.

Po tretie: POCITY presahujú hranice svojho mesta. Prinesú ti kvalitné filmové diela a inšpiratívne osobnosti zo zahraničia. Alebo aspoň z Bratislavy.

Po štvrté: POCITY starnú, to znamená, že myslia aj na deti. Môžeš ich zobrať so sebou do kina na perfektné animáky.

Po piate: POCITY ťa ovládnu. Okrem filmov sa môžeš zúčastniť netradičného zvukárskeho work-shopu, zažiješ koncerty, afterpárty či dokonca sledovanie nemého filmu ako za starých čias – so živým hudobným doprovodom.

Po šieste: POCITY si užívaš. Program si naplánuješ. Program ti pripraví niekto iný. Nechávaš sa viesť túžbou vidieť ten či onen film, túžbou skryť sa pred ruchom veľkomesta alebo túžbou spoznať nových ľudí.

Po siedme: POCITY sú odtrhnutím od reality. Dovolia ti ponoriť sa do života niekoho iného, prežívať príbehy, o ktorých sa ti ani nesnívalo či zažiť kolektívny zážitok zo sledovania filmu, ktorý ti žiadny torrent neprinesie.

Po ôsme: POCITY robia všedný deň krajším. Netrápi ťa, či už pred blokom pokosili ten vysoký trávnik alebo či máš večer kde zaparkovať. Festival ti ponúka šesť dní v roku, keď nezáleží na tom, či budeš ráno meškať na autobus alebo či ťa šéf pochváli za dobre odvedenú prácu. Festival je pre teba sviatkom. Ak nie je, vezmeš si dovolenku.

Po deviate: POCITY sú ___________________ (doplň si podľa seba, ideálne po festivale).

Po desiate: Nehľadaj dôvody a „poc i ty na POCITY”!

Nina Šilanová

(autorka je členkou organizačného tímu prešovského filmového festivalu POCITY FILM 2017)

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Ta Take Town je priestorom na prezentáciu textov inšpirovaných mestom Prešov a mestským prostredím vo všeobecnosti. Forma nie je určená, v zmysle hesla účel svätí prostriedky… Prevláda voľný štýl vychádzajúci z reálnych aj fiktívnych príbehov alebo asociácií. Je vítaná nadsázka, humor, irónia. Takzvaný „mestský text“ k nám prehovára svojským jazykom, ktorý sa od iných prostredí výrazne líši a odlišuje sa aj špecifickým typom inšpirácie. Mestá k nám prehovárajú jazykom snov, symbolov a príbehov, niektoré ich fragmenty môžme zachytiť a dotvoriť vlastným príbehom. Takto sa môžme podieľať na budovaní kolektívnej „pamäte“ svojho mesta.

Blogy

|

Už viac ako 103524 z vás dostáva správy e-mailom