Pochybnosti

Diana sedí pri stole, nohy má prekrížené cez seba a snaživo sa prehrabuje v papieroch. Aspoň na prvý pohľad to tak vyzerá. Pozornejšiemu oku neujde, že ich vlastne prekladá zo strany na stranu, akoby čosi hľadala.

„Hľadáš niečo?“ prejaví záujem Nela sediaca na opačnom konci kancelárie. „Sama neviem,“ odpovie Diana a neprítomným pohľadom pozerá pred seba. Nela spozornie a nenápadne po očku pozoruje kolegyňu, nechce sa starať, ale dnes sa jej Diana od príchodu do práce nepozdáva. Včera boli po robote spolu na prechádzke, túlali sa uličkami mesta, dokonca si v maličkej kaviarničke dali okrem voňavej kávy aj lahodný zákusok. Bolo im veselo, spoločne preberali veci z pracovného i súkromného života. Nela sa po tejto myšlienke zamyslí, asi je pravda, že Diana zo svojho súkromia veľa neodkryla, ale u nej nič nezvyčajné, ona o sebe nikdy veľa nehovorí.

„Áno, donesiem ti to, hneď som u vás,“ šteboce do telefónu Nela. Katka, kolegyňa z druhého poschodia, od nej vypytuje nejaké materiály. „Idem hore na mzdové,“ otočí sa k Diane a vybehne z kancelárie. Podľa všetkého, jej neprítomnosť Dianu aj tak nezaujíma, dnes je akási letargická.

„Ahoj, moja,“ víta ju srdečným úsmevom Katka. Je to také milé žieňa, v podniku patrí k tým skúsenejším a veru aj najobľúbenejším, všetci ju majú radi. „Dáš si so mnou kávičku, však?“ šteboce a už vychádza na chodbu s rýchlovarnou kanvicou v ruke. „Samozrejme, veď kto by už tebe odolal?“ zavolá Nela za ňou.

„Tak a máme to tu, ponúkni sa aj koláčikom, včera som mala akosi veľa energie, tak som sa realizovala v kuchyni.“ „Paťo bol v siedmom nebi, čo?“ „Veď ho poznáš, nič sladké neodmietne.“ Odrazu sa Katka prestane usmievať. „Počuj, ale dnes mám na teba aj čosi nepríjemnejšie. Ráno som sa cestou do práce stretla s Dianou a niečo som si všimla. Ani neviem, či ti to mám povedať.“ „Samozrejme,“ snaží sa pôsobiť Nela sebaisto. „Na pravej ruke mala poriadne veľkú modrinu.“ „Pýtala si sa od čoho to má?“ „Nie, ona si všimla, že som ju zbadala a zostala nervózna, začala si poťahovať rukáv. Tak som to nechala tak, nechcem sa do nej starať, ty máš k nej predsa len bližšie.“ Nela od prekvapenia zabudla aj šálku položiť na stôl: „Myslíš, že by mohlo ísť o domáce násilie?“ „Neviem, ako to mám vedieť? Nemôžem predsa len tak niekoho obviňovať, ale jej správanie ma utvrdilo v pochybnostiach. Ale ty by si mohla zistiť viac, možno potrebuje pomoc.“

Nela v rýchlosti poumývala šálku od kávy a zbehla dole schodami, hlavu mala plnú Katkiných slov. Čo keď je to pravda, mala by niečo spraviť.