Pocta sýrskym deťom. Z Gazy.

Mladá palestínska maliarka Malak Mattar v decembri oslávila 18. narodeniny. 

Vo svojej krajine je známa aj vďaka vynikajúcim študijným výsledkom – v záverečných skúškach na strednej škole (tawjihi) získala 99.3% možných bodov. Je to najlepší výsledok v pásme Gazy a druhý najlepší v celej Palestíne. Každý rok sa tisíce študentov usilujú „zvíťaziť“ v tawjihi – je to považované za veľkú prestíž. 

Počas vianočných sviatkov mi poskytla krátky rozhovor.

Jej slová som preložila do slovenčiny bez zmeny. Malakine odpovede som podľa vlastného uváženia doplnila o odkazy na iné stránky, ktoré čitateľovi poskytnú viac informácii o spomínaných miestach a udalostiach. 

Obrazy uverejňujem so súhlasom autorky.

 

Žiješ v Gaze. Odkiaľ pochádza tvoja rodina? Mala si možnosť pozrieť sa tam? 

Pochádzam z Gazy. Moji starí rodičia žili pred rokom 1948 v dedine Al-Jurah, z ich zeme ich vyhnali Izraelčania počas Nakby. Veľmi som sa snažila vycestovať z Gazy, aby som sa mohla venovať štúdiu. Pred tromi dňami sa mi podarilo dostať do Turecka. Mala som šťastie, pre blokádu sa to v Gaze nie každému podarí.

Počas vojny v Gaze v roku 2014 si začala maľovať, aby si „sa zbavila všetkej svojej negatívnej energie„? Aké pocity ti dáva umenie? 

Začala som maľovať počas poslednej vojny, potrebovala som do niečoho vložiť svoje pocity. Našťastie som zistila, že viem maľovať. Umenie je moje útočisko, cítim sa v ňom doma. Je ako najlepší priateľ, s ktorým sa dá porozprávať a zažívať s ním rôzne veci. Bála som sa smrti a pociťovala som stratu.

Prežila si 3 vojny v Gaze. Ako sa deti a mladí ľudia vyrovnávajú s takými zážitkami? Dokáže im pomôcť umenie?

Pre všetkých ľudí vojna znamená katastrofu. To, čo som zažila ja a iní ľudia v Gaze, sa nedá zabudnúť ani o 100 rokov. Je to ako koniec sveta. Umenie je podľa mňa ako terapia. Pomáha nám postupne sa liečiť, pocity detí môžeme analyzovať na základe ich kresieb a skíc.

O čom bol tvoj prvý obraz? 

Svoj prvý obraz som maľovala na papier vodovými farbami. Použité materiály nemali vysokú hodnotu. Ale jeho myšlienka je naozaj silná. Je na ňom žena, ktorá má nádej. Jej vlasy vejú vo vetre, objíma všetky budovy zničené vo vojne. A okolo nej sú vtáky.

Môžeš opísať svoj obľúbený obraz, ak taký máš? 

Mám veľa obľúbených obrazov. Naozaj sa mi páči ten s galaxiou:

Podľa čoho si vyberáš, čo namaľovať? 

Nevyberám si, čo budem maľovať. Pokúšam sa byť sama k sebe úprimná. Maľujem to, čo skutočne cítim.

Mala si výstavy v zahraničí – v Španielsku, v Spojenom kráľovstve, v juhoamerických krajinách. Akým spôsobom komunikuješ s verejnosťou mimo pásma Gazy? 

Mám priateľov na Facebooku, vo svojich príspevkoch píšem po anglicky. Veľa ľudí si všimlo moju prácu a naozaj mali záujem usporiadať pre mňa výstavy. Je to povzbudivé, že je Palestína dôležitá pre mnohých ľudí mimo Gazy.

Veľa svojich diel venuješ deťom v Gaze a v Sýrii. Aké je tvoje posolstvo pre ne a pre svet? 

Deti sú nádejou budúcnosti. Ja som nemala dobré detstvo, teda viem, aké dôležité je žiť v mieri a normálne. Deti potrebujú žiť v mieri, so svojimi rodinami a priateľmi. Keď vidím zomierať deti v Sýrii, v Palestíne a v Jemene, láme mi to srdce.

 

Ako vnímajú ľudia v Gaze tvoju tvorbu? Čo si myslí tvoja rodina? 

V Gaze, rovnako ako v iných arabských krajinách, ľudia umeniu nevenujú veľkú pozornosť. Ľudia vedia, že maľujem, ale zistila som, že nerozumejú významu mojich obrazov. Zdá sa im, že obrazy nemajú myšlienku, pretože sú expresionistické. Moja rodina ma veľmi podporuje, čo silno prispieva k môjmu úspechu.

Španielske noviny El Mundo ťa prirovnali k Picassovi. Aké sú tvoje umelecké ambície?

Milujem Picasssa. Žili sme v podobných podmienkach, obaja sme prešli vojnami. Myslím si, že obaja máme odvahu skúšať niečo nové a používať v umení rozličné veci. Picasso je môj obľúbený umelec.

Kto alebo čo ťa v živote inšpiruje? 

Inšpirujú ma moje obrazy. Inšpirovali ma moji nedávno zosnulí starí rodičia, moja rodina, môj otec, moja mama, príroda. A tiež rozdiely medzi ľuďmi.

Študuješ? Čo by si chcela študovať? 

Som nezávislá. Chcela by som pôsobiť v politike a venovať sa medzinárodným vzťahom. Potrebujem reprezentovať svoj národ.

O ľuďoch v Gaze, ktorí čakajú v Rafahu na hraničnom priechode do Egypta, píšeš: „Tí, čo nemôžu prejsť cez hranice (a takých je väčšina), pomaly umierajú. Po strate slobody sme ako holubice bez krídel, žijeme život bez nádeje, zostala nám len bolestná rezignácia. No tá holubica stále žije a slabúčko máva krídlami.“ Čo ti dáva nádej?  

Vždy mám nádej a vieru. Mnohí ľudia v Gaze stratili nádej, že budú cestovať, pretože sa pokúšali veľakrát. Ja som sa tiež usilovala veľakrát a povedala som si, že sa budem snažiť, kým sa mi to nepodarí. A tak som teraz v Turecku. Cesta do Turecka bola namáhavá a ponižujúca, ale dokázala som to.

Malak svoje obrazy uverejňuje na Facebooku, na stránke We Are Not Numbers a aj tu. Jej účet na Twitteri nájdete tu.