Denník N

Pod hruškou…kedysi a dnes

Text vznikol takmer pred štvrťstoročím a uverejnil mi ho Ivan Bača vo vtedajšom krajskom denníku Smer. Baťko Mináč, ktorému bol text venovaný ako reakcia na jeho vtedajšie náreky, dávno zomrel. Podobne skončil aj denník. O samostatnosť sa nám postaral Václav Klaus s asistenciou ujčeka z Elektry. Dlhšie, ako mi je milé, nám vládne strana baťkových súdruhov s rovnakým názvom, aký mal spomínaný denník. Na najnárodnejšom prestole vystriedal „Ekonóma“ ešte horší „Krajan“. Ján Čarnogurský sa bratá s komunistami, chváli Putina, bojuje proti NATO a za nepriateľa považuje liberálov. A na námestiach už opäť krepčí červená a hnedá luza, rôzni popletenci, agenti a s nimi aj dorast, ktorý v dobe napísania úvahy cikal do plienok.

1991 – ad sub tegmine I – VI

Začnem hneď po našsky. Veď aj moja prvá výčitka nášmu, dnes tak národne cítiacemu bardovi znie: prečo majstre, latina? Prečo vy, rodom luterán, aj keď luteránskej viere dávno odrodený, zabŕdate do latiny? Či na našom drahom Slovensku neznie našim slovenským ušiam milšie a ľúbeznejšie írečitá slovenčina? Slovenčina bez výnimky a nikdy inak? Predsa tak voľáko to vy červení a ružoví baťkovia, „ekonómovia“, poplakávajúci na námestiach, hladovkári, Mórickovia, rozhulákaní pánisovci a čo ja viem kto ešte, chcete. Takže sused-nesused, z hrušky dole!

Nie všetci sme totiž v uplynulých desaťročiach sladké hrušky oberali a na výslní moci sa vyhrievali. Väčšina z nás len dolu pod hruškou čušala, čakala a dúfala, že to naveky tak nebude, aby len vyvolení úrodu zberali, na vysokých konároch moci si voľkali a ešte nás aj nebodaj presviedčali, ako oni všetko len pre naše dobro robia, ako sa za nás obetujú, ako pre nás a našu (socialistickú) vlasť iba to najlepšie chcú. Nuž a z toho vyplýva, že ak sme na hruške neboli, tak sme z nej ani spadnúť nemohli, ani na hlavu, ani voľáko inak. To je vážený baťko fakt, či premisa, z ktorej by ste vy, noví národní buditelia mali vychádzať. Inak vám totiž z nádejných výpočtov namiesto solídneho výsledku vyjde iba nejaká zlátanina, na ktorú nenachytáte ani vtáčika, ani letáčika, ba ani nášho drobného slovenského človiečika.

Je to už raz veru tak, že keď voľakto vysoko na hruške privykne, dolu sa mu z nej ani za ten svet nechce. Aj keď jajká, že ho konár tlačí, že mu už sladké hrušky nechutia, že ho z výšky závrat chytá, dolu ten veru ani za svätého sám od seba nezíde. A keď tí dolu začnú kričať, že veď si tam už svoje odkrútil, aby sa len dolu poberal, hneď ho začne fantas chytať a hádam by nedbal aj samotného Pána Boha dolu z neba za nohy stiahnuť, len aby on tam pri vrcholci vyteperený, mohol zostať. A ak podajeden, predsa len dáko z tej hrušky spadne, od toho pádu, aj od náhlej zmeny sa to nejednému v hlave voľáko zamoce, že potom vše také veci rozpráva, čo ako sa hovorí, by ani kura nepozobalo.

To baťkovo kvázifilozoficko – selankovité – sub tegmine ma už dávno omína, ako v krku zadretá rybia kosť. Čakám, čakám, že to už raz skončí, že baťka rôčky rokúce zahrievajúceho dobre vyhriatu a dostatočne lukratívnu parlamentnú stoličku, prestane v Stovežatej chytať svetabôľ za starými dobrými časmi, že mu vyschne červený atrament, či moskovskou vodkou raziace krokodílie slzy a konečne sa utíši a dá pokoj. Veď, ako sa hovorí, pokoj dáš – pokoj máš. Ale on veru nie a nie, ani za toho svätého. Federácia mu odrazu zosmrdela, hoci federálne grošíky z federálneho parlamentu asi nie, tak chrlí oheň a síru, hnoj kydá, do blata zašliapáva, jedovatou slinou opľúva, citátmi z klasikov špikuje. A neprestane, a neprestane, takého veru nezastavíš.

Takí ako on hádam vždy dajakú silnú vieru potrebujú a keď im jedna vykape, či oni sami sa od nej odhodia, hneď náhradu hľadajú. A pokoja nedajú, kým všetko pre to neurobia, aby na ňu celý svet obrátili. Takí nikdy nepochopia, že iný si o nejakej veci môže aj niečo iné ako oni myslieť, inak cítiť, inak na svet pozerať. Takže aj náš baťko, kvázi voľnomyšlienkár, ale krvi tuhočervenej, dlhoročná opora toho, čo by sme dnes neradi videli čo aj len v Kórei či na Kube, sa nám odrazu dal na národnú vieru. Nuž a na tú by nás, ako dáky novodobý Ignác z Loyoly v krpcoch a širici, najradšej všetkých bez výnimky obrátil.

A tak hajdukuje, ujúka, mŕtvych z hrobov vyťahuje, cifruje, dubasí za tú našu národnú a hádam aj štátnu zvrchovanosť. A pritom, len tak, aby reč nestála, vyroní slzu za našimi úbohými, za naftu predanými vojačikmi, zaplače nad neborákmi pracujúcimi, ktorí čo nevidieť skončia v zubáľoch kapitalistických vlkolakov, zanarieka, zarumádzga nad večne bitým slovenským národom, nad ktorým verabože bisťuďade, naďalej Hrad, federál, cudzie kniežatá ani domáci zapredanci panovať nebudú!

Veď je tu ešte on aj s kamarátmi, oni už viac ako štyri desaťročia najlepšie vedia, akú medicínu Slovensko potrebuje a boli by mu ju už dávno aj naordinovali, len im vše do toho dáka pletka prišla, tak nestačili. Ale dnes to už bude zaručene iné. Rozdúcha on s bračekovcami uhlíky starých červených pahrieb a zachráni národ pred nešťastím. Nedovolí našu dedovizeň Amerikánom a Germánom rozpredať, vykynoží janičiarov, ktorých by „doma aj z kostola, aj z krčmy vyhnali“, obráni nás pred „odvekými nepriateľmi“, spasí náš národ a ochráni ho pred európskymi zvodmi a návratom ku kapitalizmu.

Zdá sa, že keď sa kapitálik pominie, treba sa po novom obzerať. A ten, získaný „pevnými a zásadovými postojmi“ v istom roku, odchodom z redakčnej rady istého periodika, vernou, aj keď sem-tam ohundranou službou dlhoročným normalizátorom, sa po najnovšej „Veľkej novembrovej zamatovej“, rozplynul ako ranná hmla. Takže čo baťko nestihol ako dlhoročný predseda Najnárodnejšej ustanovizne, to sa snaží dobehnúť dnes. A spolu s ním aj kŕdeľ „divokých Adamov“, hlásiacich sa k novej národnej viere. Veď pod vyšívanú slovenskú kabanicu sa dá schovať kadečo. Len či sa nám tá, od predkov zdedená kabanica, od toho kadečoho tak nezahnusí, že budeme mať čo robiť, aby sme z nej ten brud a hnus voľáko zoškrabali.

Preto už hodnú chvíľu čakám, či sa voľakto od pera, z tých, ktorých pánbohvie prečo svedomím národa nazývajú, konečne neozve a baťkovi tie jeho slivkové či slivovicové hody štipľavým jazykom nespočíta, či ho dáky majster pera tak nepozvŕta, že sa baťkovi slivky, hrušky aj čerešne nadlho zbridia a bude sa za čas venovať iba svojmu dávnemu koníčku –pravovernej moskovskej.

Nuž ale, kde nič, tu nič, tak som sa sám pobral, aj keď rukou neumelou, písmom kľavým a jazykom netrebným, baťkovi pripomenúť, že palica má dva konce, a že sme nie všetci od radosti veselosti pamäť stratili. Že si podaktorí čo-to pamätáme. Že nie všetci z národného kŕdlika ochotne pôjdeme za falošnými pastiermi na balkánske suchopáry či sibírske trasoviská. Že sa čertov, ktorých nám vše červenou, vše hnedou kadekto na stenu maľuje, nezľakneme a že falošných pastierov naozaj aj z tej krčmy, aj z toho kostola vyženieme. Veď keby sa tak nestalo, museli by sme sa zamyslieť nad kadečím. Aj nad dvoma slovami tvoriacimi nadpis tejto repliky. Či z tej hrušky naozaj spadol náš vážený baťko aj s milými kamarátmi, alebo my ostatní?

2015 – neveselá dumka pod hruškou

Ako sa zdá, falošných pastierov sme nevyhnali. Ani z krčmy, ani z kostola a dokonca ani z mocensky významnejších štácií. A vyzerá to, že z tej hrušky ako keby sme boli spadli my, čo sme na nej s baťkovými súdruhmi nikdy nesedeli. Namiesto hladovkárov a „ekonómov“ nám na námestiach poplakávajú či krepčia divní Jankovia, Edkovia, Robkovia či „Krajania“ (tu, tu, tu, tutu). Niektorí páchnu štvrtou cenovou, iní „Špirituálovým“ kadidlom, ďalší razia hnedou neoľudáckou zatuchlinou, iní hlboko zažratým Biľakovským boľševickým smradom. A z podajedných tiahne jedovatý odér agentúrnych sietí. A naša, od predkov zdedená kabanica? Škoda reči. Samý červený a hnedý fľak. Nuž dumajme pod hruškou ďalej čo s tým.

Eseje Vladimíra Mináča Sub tegmine vychádzali v Literárnom týždenníku. Neskôr vyšli aj v knižnej podobe.

 

Ilustračný obrázok bol uverejnený so súhlasom autora, Mikuláša Sliackeho, ktorého karikatúra bola uverejnená v SME. Za povolenie mu ďakujem.

Teraz najčítanejšie

Ján Benčík

Nakoľko mi nie sú ľahostajné pomery na Slovensku, píšem na webe Denníka N blogy o tom, čo považujem za nebezpečné. Píšem o konšpirátoroch, kremeľských trolloch, pravicových aj ľavicových antiliberálnych extrémistoch. Niektorí ľudia ma za to majú úprimne radi, iní ma rovnako úprimne nenávidia. A niektorí sa mi dokonca vyhrážajú. Beriem to ako niečo, čo súvisí s tým, čo robím.