Podpisy namiesto lajkov a krčmových rečí. Psychologický posun, ktorý stojí za pozornosť

Môj kamarát Adam Bučko odišiel najprv po klasickej trajektórii slovenského študenta z Banskej Bystrice na Masaryčku do Brna. Neskôr po bakalárovi na univerzitu v Kodani. Pozorujete ho z čoraz väčšej diaľky, máte radosť, že sa mu darí, ale je vám z toho tak trochu smutno. Trochu na vás totižto začína doliehať, že s tým Adamom už možno na veľa pív v tej Bystrici nepôjdete. Veru smutno.

Lenže.

„Rado, sleduješ teraz tú kauzu?“ napísal mi predvčerom a keďže tých káuz, ktoré sa dajú teraz sledovať je asi milión, nevedel som. Potom vysvitlo, že ide o Zuzanu Hlávkovú.

„Mňa sa to celkom dotklo,“ písal ďalej v tom čete (a Adam teda nie je typ, ktorý by hovoril „och, ach, mňa sa niečo dotklo“ každý deň). „Z nás, čo sme išli študovať von a chceme sa vrátiť, môže byť raz na jej mieste hocikto.“

Vzletnejší dialóg sme potom (v papučiach za počítačom) uzavreli tým, že stať by sa to mohlo bárskomu, ale odvahu by určite nenašiel každý. A že aspoň nejaké maličké gesto by sa urobiť patrilo. Nejako sa k tej Zuzke prihlásiť.

Pri slová ako gesto a prihlásiť mi pred očami automaticky nabehli rôzne verzie #jesuis a dočasných facebookových profiloviek plných dočasnej ľútosti, ale Adam to myslel inak. Že treba niečo spísať. Že treba osloviť spolužiakov na zahraničných školách. Že treba za mladé dievča popridávať všetky mená potenciálnych Zuzán, ktoré sa chcú zo zahraničných škôl tiež vrátiť domov a chuť na obed v železničnom vagóne nemajú.

Vznikol text Ľahostajnosť nie je cesta. Pôvodný odhad počtu podpisov: 20. Keď sa chytili prví kamaráti na zahraničných školách, odhad sme vzápätí skorigovali na 50.

(V tomto momente som riešil ešte jednu rozpačitosť: Je to výzva pre študentov v zahraničí a ja sa pod ňu po všetkých tých Dánskach, Anglickách a Holandskách podpíšem z Prahy? No ale podpísal som. Keď začali nabiehať prvé podpisy z ďalších českých škôl, tak to na mňa doľahlo trochu inak: ak odchádzajú desaťticíce mladých Slovákov za lepším vzdelaním do susednej krajiny – nie, na žiadne Oxfordy ani Harvardy, ale na obyčajné dobré školy – tak asi očividne čosi nie je v poriadku. Že jo, Karle.)

Zoznam podpísaných pod textom sa začal vzápätí rozrastať tak rýchlo, že loviť mená kamošov v ňom bolo už beznádejné a dnes narástol na 1500 (25.11. aktuálne 2560). Toto počítanie mien sa na prvý pohľad možno zdá byť malicherné, ale presne o to v tomto prípade ide. Ak dokáže mať takýto symbolický hlas aspoň nejakú váhu, jeho sila môže byť jedine v počte podpísaných.

Naťukať svoje meno pod pár odstavcov narýchlo naformulovaného textu síce Zuzanu z nikoho ešte nespraví, ale ako tichučký výstrel do skepsy, ľahostojnosti a nezáujmu to v mojej generácii stojí za pozornosť. Ak budeme každé rozhorčenie ventilovať lajkami na Cynickej oblude, tak ďalšie Zuzany budú narážať do chobotníc zbytočne.

Tie pivá v Banskej Bystrici myslím vážne.