Podporujem štrajk učiteľov… asi… tak trochu…

Najprv to jednoduchšie: Podporujem štrajk učiteľov, lebo je jasné, že školstvo je v katastrofálnom stave, a už včera bolo neskoro začať s tým niečo robiť. Požiadavky štrajkujúcich na navýšenie rozpočtu nefungujúceho systému síce nemajú nič spoločné s riešením tohto stavu, ale zvýšenie platov a viac peňazí na pomôcky a budovy vnímam ako „predbežné opatrenie“ súdu: kým sa bude zdĺhavo riešiť samotný problém, treba predísť akútnemu zhoršeniu stavu – v tomto prípade odlevu aj toho zvyšku šikovných ľudí zo školstva.

A teraz to nepríjemnejšie: Táto moja podpora je veľmi vlažná a rozpačitá hlavne z jedného dôvodu: nebadám, že by príslušní ľudia volali po čomkoľvek, čo by sa podobalo na systémové riešenia, a neviem sa zbaviť dojmu, že mnoho nanajvýš čudných pomerov (ktoré sú jadrom problému) im akosi nevadí. Ale po poriadku.

Koľko by mal zarábať učiteľ?

Nápady, ktoré som si doteraz prečítal: X-násobok priemernej mzdy; Y-násobok priemeru mzdy vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov; Z-násobok doterajšej mzdy; P% priemeru mzdy učiteľov v OECD; 1000 EUR; zobrať niektoré z predošlých čísiel, vydeliť ho 160, vynásobiť číslom T získaným odpočítaním rôznych druhov prázdnin/voľných hodín/…

Diskusia o metodike stanovenia týchto čísel a iných technikalitách zakrýva podstatnú skutočnosť, že sú všetky úplne arbitrárne – po slovensky „vycucané z prsta“. V akom inom povolaní vám takéto stanovenie mzdy pripadá normálne? Keby som ako programátor prišiel na prijímací pohovor s platovou požiadavkou 1,3-násobku priemeru OECD, prirodzená odpoveď zamestnávateľa by znela: „A čo má priemer celých odvetví hospodárstva 34 krajín spoločné s vašou produktivitou a pridanou hodnotou, ktorú prinesiete tejto spoločnosti a naším klientom?“. Jediná úprimná odpoveď na túto otázku znie nič.

Keď sa táto téma prebojovala na sociálne siete, jeden môj priateľ napísal:“Všetci moji učitelia od ZŠ po VŠ si zaslúžia lepšie platové podmienky.“ Obávam sa, že toto je skúsenosť so slovenským školstvom porovnateľná s výhrou v lotérii. Oveľa bežnejšia bude moja skúsenosť: zažil som výborných učiteľov s naozajstným talentom na odovzdávanie vedomostí, ľudským prístupom a obetavosťou, nad ktorou dnes pri pohľade späť iba nechápavo krútim hlavou. Viac bolo šedého priemeru, ktorý si robotu urobil v „akceptovateľnej kvalite“ (nech je to už pri vzdelávaní ďalších generácií čokoľvek). A zažil som aj ľudí, o ktorých si teraz dodatočne uvedomujem, že v školstve absolútne nemali čo robiť a ich dopad na deti sa pohyboval od nulového („paráda, zase voľná hodina“) až po vyslovene deštruktívny (dark sarcasm in the classroom). A pointa: všetci títo ľudia zarábajú rovnako. Vlastne nie, v prípade, že je člen tej poslednej kategórie najstarší, zarába najviac.

Na otázku „Koľko by mal zarábať učiteľ?“ existuje iba odpoveď protiotázkou „Ktorý?“. To je však otázka, na ktorú v štatistických agregátoch ministerstva školstva odpoveď nájsť nemožno. Dá sa nájsť iba v denno-dennom kontakte, spätnej väzbe od klientov (žiakov, rodičov) a kolegov. A to najdôležitejšie: dokáže ju nájsť iba niekto, kto je k tomu motivovaný. V silnom význame toho slova – rozumej „závisí od toho moje živobytie“, nie „mám to tuším napísané v náplni práce“. Volanie po takomto prístupe k ohodnoteniu ku mne nedoľahlo.

Jesť potrebujeme všetci. Následkom toho je existencia širokej siete miest s výberom potravín – od hypermarketov, cez lokálne potraviny, večierky dole vo vchode, až po známu babku od ktorej kupujete iba vajíčka, lebo sú najžltšie na svete. V niektorých dostať samú rukolu a polníček, v niektorých ide na dračku mäso a keď potrebujete niečo výnimočné, rád vám to predá miestny Talian či Ind. Možno o pár ulíc ďalej alebo až vo vedľajšom meste, ale to je OK, nepotrebujete to každý deň. Ceny si každý stanovuje mirnix-dirnix. Keďže jedlo je nepochybne základné ľudské právo, navrhujem celý tento bordel zrušiť. Namiesto toho bude v každom VÚC jeden úrad (nazvime ho Zriaďovateľ), kde si úradníci naštudujú rozloženie populácie, štatistické priemery spotreby jednotlivých potravín a zriadia obchody tam kde uznajú za vhodné. Riadiť ich budú riaditelia určení Zriaďovateľom, pričom sa bude prísne dbať, aby ich odmena nebola nijako naviazaná na úspešnosť daného obchodu. A aby sa nám tu nebodaj nerozpútala nejaká hnusná konkurencia (ktorá by nevyhnutne viedla k preberaniu zákazníkov a tým vyprázdňovaniu a nadbytočnosti niektorých obchodov), jednotné zloženie sortimentu centrálne určí iný úrad v Bratislave. Prehodnocovať sa bude ročne, ak by sa nestíhalo tak päťročne. A po každej výmene vlády odznova na čistom stole samozrejme.

Dúfam, že drvivej väčšine ľudí pri tejto predstave stoja chĺpky na krku a jej navrhovateľa by bez váhania defenestrovali. Napriek tomu, pri školstve z akéhosi záhadného dôvodu nikomu presne takýto systém neprekáža. Vrátane učiteľov – usudzujem z toho, že ani volanie po decentralizácii a rozviazaní rúk súkromným školám ku mne nedoľahlo. Pavol Lupták to pripísal neochote vystúpiť z komfortnej zóny. Volanie po zakladaní súkromných škôl komunitami šikovných učiteľov je však bohužiaľ predčasné v situácii, kedy má štát právo takúto súkromnú školu bez váhania pochovať v okamihu, kedy začne pripravovať o žiakov susednú štátnu školu. Považujem za premrhanú príležitosť, ak učitelia v rámci štrajku nevolajú po zmene týchto podmienok. Nie po výhodách a dotáciách, iba po férovom ihrisku pre kohokoľvek, kto by chcel ukázať, ako môže vyzerať škola v 21.storočí a zamestnať v nej tých dobrých z vás. Lebo to – a jedine to – je ten motivovaný jedinec, o ktorom som písal vyššie.

Moje hlboké presvedčenie, že tento gordický uzol marazmu štátneho školstva môže radikálne zlepšiť (všimnite si prosím slovo zlepšiť, nie vyriešiť – na ideálne svety neverím) iba prechod ku súkromnému školstvu sa doteraz stretlo iba s troma typmi výhrad.

1. Ideologická výhrada: „Vzdelanie je ľudské právo a nemá čo z neho byť podnikanie a basta!“. Nositelia tohto názoru evidentne neváhajú obetovať budúcnosť svojich (aj ostatných) detí. Lepší argument ako súčasný stav školstva ako výsledok nimi hájeného modelu ani existovať nemôže, takže ho ani neponúkam.

2. Nepreukázateľnosť lepších výsledkov súčasných súkromných škôl. Nie som odborník, ale pokiaľ mi je známe, v relevantných metrikách vychádzajú súčasne súkromné školy rovnako (zle) ako štátne. Čo by nemalo byť prekvapenie. Súkromnosť sama o sebe nič nezaručuje, je len polovicou odpovede. Tou druhou je konkurencia. Pri monopolnom mobilnom operátorovi je úplne jedno, či je štátny alebo súkromný. Súkromnosť zrejme zlepší vnútorné fungovanie a obmedzí tunelovanie, ale tlak na kvalitu a cenu služieb je nulový. Ten vytvorí až konkurencia – hrozba reálneho odchodu klientov a ich peňaženiek niekam inam. Súkromnosť prináša motiváciu konať, konkurencia nutnosť konať a korigovať toto konanie. Dnešný priestor súkromných škôl na konkurenciu je blízky nule – vznik novej reguluje Zriaďovateľ, ponuku reguluje štát cez učebné osnovy, a za úspech (prebranie zákazníkov štátnej konkurencii) sa trestá zrušením. Rozviažme im ruky, a uvidíme výsledok podobný každej inej oblasti, kde sme zvyknutí na skutočnú možnosť výberu: pestrosť učebných prístupov (z ktorých dobré prežijú a zlé nie), doplnkových služieb, štandardný trh práce kde zamestnávatelia súperia o kvalitného zamestnanca (aj sumou na výplatnej páske), a vyhadzovy učiteľov, ktorých by ku škole nemali pustiť ani na 100 metrov (účinok tejto jedinej veci na morálku tých šikovných by som rozhodne nepodceňoval).

3. Finančná výhrada: „na súkromné školy by malo iba horných 10 tisíc, ostatní by nechodili do školy?“. Možnosti financovania súkromného školstva sú samostatná téma, obsahom skôr na knihu než blog. Ale nezmyselnosť argumentu „teraz z daní platíme za školu + množstvo úradníkov okolo toho + korupciu s školstve, tak ako by sme po novom platili za školu?“ je do očí bijúca. Riešenia na prechodnú fázu sú tiež známe, napr. tzv. kupónový systém. V skratke: balík peňazí z rozpočtu s nápisom „školstvo“, ktorý teraz každoročne zmizne bez viditeľného výsledku, by sa po novom vydelil počtom žiakov, a túto sumu by rodič dostal ako vzdelávacie „kupóny“ na svoje deti. Neprenosné, nezameniteľné za peniaze. Do ktorej školy by dieťa zapísal, tá by zinkasovala kupón. Dopad na rodinný rozpočet nulový (zaplatené dane rovnaké, priame platby nulové) a konkurencia je na svete. Rovnako nepochybujem, že svoje súkromné školy by založilo mnoho podnikov, ktoré si radi vychytajú talenty v skorom veku (a vzdelanie ostatných popri tom sú jednoducho prijateľné náklady), videli by sme firmy a občianske združenia poskytujúce štipendiá, ako je to populárne v mnohých krajinách. Mám nekonečnú dôveru v ľudskú vynaliezavosť v systéme, ktorý odmeňuje vôľu a šikovnosť. Mám nekonečnú skepsu ohľadne systému, ktorý ju v lepšom prípade nerozoznáva, v horšom prípade trestá.

Takže tak, milí učitelia. Úprimne vám prajem žiadané zvýšenie platov, aby ste sa mohli nadýchnuť, a namiesto hľadania večernej brigády alebo rovno nového zamestnania sa sústrediť na zrelú úvahu a následný vytrvalý „ťah“ smerom k systémovým zmenám. Len dobre zvážte, či by to nebolo treba komunikovať už teraz. Ak pozitívnu energiu, finančné rezervy a podporu verejnosti vyplytváte na jednoduché „dajte nám viac“, po ktorom nastane znovu iba ticho, šanca sa už nemusí opakovať.