BLOG
Darina Matichová
Darina Matichová
479

Pohľad

Ani nepostrehla, že aj ona je predmetom záujmu...

Električka stojí, semafor práve púšťa protismer. Iveta sedí, pozerá pred seba, žiadny určitý cieľ, len tak do prázdna. Keď sa ťažký kolos rozhýbe okolo je tma, tunel lemujú len drobné biele svetielka, otočí hlavu, okno sa v okamihu premenilo na zrkadlo. Tvár by sa ešte dala, ale tie vlasy, rozcuchané, každý smeruje na inú stranu. Prejde si po nich rukou, veľmi to nepomohlo, chcelo by to aspoň hrebeň. Hodí očkom do improvizovaného zrkadla, takmer nič sa nezmenilo, radšej odvráti zrak.

Svetlo, konečne, aspoň sa nemusí pozerať na obraz, ktorý sa jej nepáči, ani hrebeň v kabelke nenašla. Ďalší semafor, akoby nestačilo, že stáli pred tunelom, situácia sa opakuje i pri východe z neho. Cez koľajnice prechádza skupinka ľudí, očividne turistov, v rukách fotoaparáty, poniektorí i mapy. Zababušení do teplých kabátov, nájdu sa čiapky rozličných typov i kapucne. Nepríjemný severný vietor dnes poriadne dobiedza, pohľad na vlastné vlasy ju presviedča, že nechať čiapku doma, nebolo správne rozhodnutie. Mohla ju zohriať i prekryť nepodarenú frizúru. Zaujatá sledovaním iných ani nepostrehla, že aj ona je predmetom záujmu, pozerá po nej žena sediaca oproti o niekoľko sedadiel ďalej. Žeby vlasy? Čo iné, by jej dnes mohlo napadnúť, zvyšok tiež nič moc, ale zase z priemeru sa nevymyká. Sklopí oči, cíti sa nepríjemne, všeobecne nemá rada dotieravé pohľady, snáď dotyčná pochopí. Nie, práve naopak, žena v dlhom modrom kabáte sa postaví a pozerá smerom k nej. Nevydrží, opätuje pohľad, nebude si ju predsa obzerať. "Ahoj Iva, si to ty?" Tak teraz už sama nevie, ona po nej nielen pozerá, dokonca ju volá po mene. Niečo tu nesedí, bežne jej ľudia hovoria Iveta, Iva je len pre rodinných príslušníkov a bližších priateľov. V škole jej tak hovorili, ale kde sú tie časy, prebehne jej mysľou. Vzchopí sa a smelo pozrie žene do tváre, tie črty, skoro ako Marta z druhej lavice. "Marta?" spýta sa len tak, nevie, čo od toho čaká. "Ahoj, vedela som, že si to ty," ozve sa žena a pokročí bližšie k nej.

Tak predsa, takmer všetci spolužiaci jej tak hovorili, Iveta bola len pre tých, s ktorými si veľmi nerozumela. Na tvári sa jej zjaví úsmev, tak dlho sa nevideli. "Budem vystupovať," postaví sa zo sedadla a stlačí malé zelené tlačidlo. "Musíš?" Chvíľku váha, čo povedať, zase až také neodkladné tie povinnosti nie sú a spomienky nepustia. "Ideme na kávu?" Marta jej prevesí ruku okolo pliec: "Samozrejme, nemôžem ťa pustiť len tak, o dve zastávky je super kaviareň." Dvere sa otvoria, Iveta sa posunie ďalej, vystupovať sa nebude.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Slová, krátke, dlhé, pekné, škaredé, hlavne hravé. Táto hra ma baví, spätná väzba od vás poteší. Ozvite sa a pridajte svoje postrehy. Kontakt: blogerdm@gmail.com

Blogy

|