Denník N

Pohodlie

Aby nepovedala niečo poriadne štipľavé…

Dnes je od rána v byte poriadny harmatanec, Hana nevie, kde jej hlava stojí. Najradšej by si ľahla späť do postele, perinu potiahla až na uši a snívala pekný sen.

„Kde mám kávu?“ vykukne spoza dverí Laco. Hlava strapatá, každý vlas smeruje opačným smerom, jediným kúskom oblečenia sú modré boxerky. Už pohľad na neho Hanu znervózňuje, občas je horší ako malé dieťa a má talent otravovať v najhorší čas. Spočiatku ju to neskutočne vyvádzalo z konceptu, po čase si zvykla, jednoducho je to taký chlap. A vôbec, pri čisto ženských debatách to vychádza tak, že takmer všetci chlapi sú rovnakí. Podľa praktických skúseností určite, nájdu sa aj výnimky, ale veľa ich nie je. „Miláčik, presne na rovnakom mieste ako každé ráno,“ povie pokojným hlasom a popri tom lúska prstami. Niežeby nevedela čo s nimi, len sa snaží upokojiť, aby nepovedala niečo poriadne štipľavé, prilievať olej do ohňa sa jej nezdá najlepšie.

Konečne si vzal nápoj aj s raňajkami a uvoľnil priestor, len keby ten televízor nebol tak nahlas. Určite práve teraz nepotrebuje vedieť zaručene osvedčené informácie z oblasti čínskej medicíny. Keby aspoň boli kvalitné, pravidelne o nich hovorí akási primadona, ktorá z rukáva najmodernejšej blúzky sype samé hlúposti, jedna väčšia ako druhá. „Aspoň to stíš, veď tá krásavica ani nevie čo tára.“ „Si voči nej nejaká zaujatá, pozri, ako múdro hovorí,“ usmieva sa Laco a pochlipkáva kávičku. „A ty odkedy rozumieš čínskej medicíne?“ položí otázku a s milimetrovou presnosťou krája veku. „Poď na chvíľku sem, poviem ti.“ Hana si niečo zamrmle pod nos, nakrájanú veku uloží do štýlového košíka a kývne rukou. „Už sa toľko nevzdelávaj, radšej sa rýchlo obleč, o chvíľu prídu prví hostia.“ „Si hrozná, ani pekné dievčatá mi nedopraješ,“ ozve sa z obývačky. Hana sa postaví do dverí, schytí utierku a šmarí ju smerom k Lacovi, snáď pochopí.

Teraz najčítanejšie