Denník N

Pohrebné sesterstvo klubu osamelých sŕdc

Reprodukcia obrazu Lucie Dovičákovej z cyklu MHD, 2008.
Reprodukcia obrazu Lucie Dovičákovej z cyklu MHD, 2008.

Keď sa v rámci budovania miest a plnenia plánov päťročníc v 50. rokoch vytváralo množstvo pracovných príležitostí, do tehlových domov s dvormi sa sťahovalo práve obyvateľstvo z vidieka. Typickým komunikačným znakom tohto pospolitého „dvorového“ ľudu bolo zdieľanie vlastných životov. To znamená, že „sebe kukali do harčkoch“, ako sa hovorí na východoslovenskej dedine.

V týchto štvrtiach, prechádzajúcich prudkými metamorfózami, stále ešte žijú posledné pamätníčky starých čias, keď tu ešte všetko vrelo úderníckou atmosférou. A sú to všetko ženy. Áno, tie ženy, silnejšie ako ich muži, ktoré ich všetkých prežili!

Ako deti sme tu chodievali k starým mamám na prázdniny. Od rána do večera sme šantili na dvore. Prestávka na obed a opäť von. Od detstva si pamätám, že ako prví umierali dedovia. A tieto amazonky si ich navzájom odprevádzali, oplakávali, delili sa o svoje úzkosti a smútky ako sestry. Mnohí z nich neholdovali alkoholu, či fajčeniu, športovali a ako hovoria babky: „A i tak pošľi!“

Môj dedo bol posledný mohykán, posledný žijúci chlap vo vchode a ostatné „bosorky“ – sušedky, ho mojej babke Terke závideli. Tak ohovárali. Ako inak.

Celé dni od rána do večera sedeli na lavičke pred vchodom a „plietli“, svetre aj jazyky… A deda sa báli ako čerta, pretože nemal rád ten ich dekadentý prístup k životu. Celé dni rozprávali o chorobách a o blížiacej sa smrti. Ich život bol „bytím k smrti“, také babky Heideggerky to boli, ľudové filozofky.

On mal problémy s kĺbmi, ale každý deň keď to šlo, šliapal na kopec na záhradku za Kalváriou. Nevedel len tak sedieť, nič nerobiť a „dristac“ o ničim. Stále karhal babku Terku a jej spolusediace z lavičky: „Vy sce ženy bez idealoch! Nič nerobic, ľem žrac, spac, srac a čekac kym še rozvidni!

Bosorky na dedinách

Dnes už nežije ani obávaný Mižo, môj dedo. Sedia tam samučičké, opustené časom, so svojimi chorými kĺbami, kŕčovými žilami, chradnúcimi telami a temnými záľubami. Hovoria o tom, ako kedysi dobre bolo. Hovoria o vrstovníčkach z iných vchodov, ktoré to majú na kahánku.

Chodia si navzájom na pohreby a potom pri lacnej akciovej káve a štamprlíku rozoberajú, co mala v trune ich kamaratka obľečene, jake jej daľi topanky na cestu, a či ju nemohľi krajše „urobic“. Hodnotia, kto plakal, abo neplakal. Abo kec tamta plakala, či to nebula pretvarka. Šak oni znaľi, jaka ona na ňu bula šviňa za života! A teraz kukajce jak za ňu banuje… Pohrebné sesterstvo klubu osamelých sŕdc…

Nevysmievam sa im, ani ich nekritizujem. Vnímam ich také, aké sú. Sú samé na rozbúrenej plti života, vydané napospas moru. Statočne hľadia prichádzajúcej smrti do tváre a tým, že ju analyzujú vo všetkých jej detailoch, ju zaklínajú. Tak ako staré bosorky na dedinách. Pomenuj temno, daj mu tvar a ono stratí na sile…

Majú malé dôchodky a o mnohé z nich sa ich deti veľmi nezaujímajú. Skôr o ich byty. O svojej situácii nemajú ilúzie. Občas sa medzi sebou poľutujú a vyplačú sa na ramene tej druhej.

Ale inak sú silné, život ich naučil. Sú z generácie, ktorá si nemohla veľmi vyberať, špekulovať. Tieto ženy spája podobná životná skúsenosť. Len tak, medzi rečou vám povedia, ako by to bol nejaký zanedbateľný fakt: „Maľi sme še s tym mojim radzi, i kec po mne furt caly život brechal. Ale my še z lasky nebraľi. Myšlice, že nas valalskych dzifkoch še dachto pytal, za kym nam šerdečko plače? Jak ocec s matku povedzeľi, tak bulo!

Funeral sisterhood crew

Chodia skoro spať, aby vstali na prvý ranný trolejbus, ktorý je „rezervovaný“ pre „gang pohrebného sesterstva osamelých sŕdc“. Týmito prvými rannými spojmi cestuje funeral sisterhood crew na prvé ranné omše, obzvlášť na tie zádušné.

Zaš umarla dajaka z vedľajšeho dvora. Nichto ju nepoznal. Aľe Marinka, co robela vo vyčape pod Hvizdu, kec ešči žila, ta hvarela, že to spravna baba bula… Že kec ju jej pijany chlop sral, ta mu dzigla s popolnikom po hlave a bul kľud! Treba isc na zadušnu omšu choľem, patri še. Šak to jedna z nas!

Zajtra s nimi asi nepôjde Terka, lebo ju Anna opäť urazila. Obe sú totiž v rovnako dobrej forme, sú to rivalky. Vyzerajú najmladšie z celého sesterstva a to sa neodpúšťa. Tá záhadná rezistencia voči stroju času v týchto kruhoch zaručene dráždi a provokuje. Anna jej závidí, že je taká čulá čiperka a tak sa ju snaží v očiach sesterstva démonizovať. Pravidelne o nej rozširuje, že má mladých milencov, napríklad záhadného pána Koshutha z vedľajšieho vchodu. Ten celé roky vyzerá rovnako, ako čerstvý päťdesiatnik, pritom mu ťahá na osemdesiatku.

Tá istá Anna predvčerom rozširovala o Terke s jej typickým ruským akcentom: „Včéra som uprátovala i nášla som pod róhožkou táky chúmač vlásiv a táke v nášim vchóde mať ľem Térka. To óna mi tak isto chcéla pobosórovať!“ Keď sa to Terka dozvedela, hystericky vrieskala na celý vchod, aby Aničke pripomenula jej pôvod z ďalekého východu Ruska: „Ty jedna ku*vo sibirska! Ja v živoce na hlave teľo vlasoch nemala, že by ci ich ja ešči pod rohožku davala!“ Ale to sa nakoniec nejako vyvŕbi. Nabudúce Aničke pre zmenu pobosoruje Oľga, a tak sa s Terkou spoja proti nej a naplánujú na ňu nejakú balamutu. Šak potom še z teho vyspovedaju…

Lavičky večnosti

Najkrajšie tam boli letné víkendové rána. Na dvoroch sa v slnku a jemnom vánku trepotali na šnúrach posteľné plachty ako plachetnice. Okná spální zas vyplazovali svoje veľké biele jazyky – to hrubé a obrovské poctivé páperové periny viseli cez parapety, aby sa vyvetrali. Spoza pestrých kvetináčov kuchynských okien svietili malé slnká v podobe spokojných vysmiatych tváričiek starých gazdiniek.

Na starých sporákoch im v harčkoch bublali sviatočné polievky, kým si oni vymieňali recepty na varenie a iné informácie s kukučkami z ostatných okien… Prešovský Twinpeaks z tehlového districtu z 50. rokov len tak skoro neskončí. Sú to miesta, pevné body v čase, z hĺbok ktorých emanujú nekonečné príbehy vznikajúce pri pletení svetrov a jazykov a košíkov… Tam na tých lavičkách večnosti…

Pozor, prší polystyrén!

Mnohé slovenské mestá sú v dobrom aj v zlom poznačené historickou architektonickou vrstvou z prelomu 40. a 50. rokov. Zlé v tomto prípade znamená uniformnosť, ide totiž o špecifickú verziu tehlovej neoklasicistickej architektúry importovanej zo Soviestkeho zväzu. Všade, kde sa nachádza, to vyzerá podobne. Kladnú stránku reprezentuje niekoľko zásadných faktov.

Táto architektúra je postavená v ľudskom merítku, tieto štvrte sú v celku uchopené jednotným architektonickým jazykom. Spoločným zdieľaním vnútorných priestranstiev je zároveň napĺňaná tak ťažko dosiahnuteľná etická funkcia architektúry.

Jej ďalším charakteristickým znakom sú tzv. „dvory“, ktoré suplujú akúsi zvláštnu štruktúru vidieckeho mikrosveta. Prečo hovorím suplujú? Lebo pre tieto štvrte je charakteristická aj samotná vzorka obyvateľstva. Keď sa vrámci budovania miest a plnenia plánov päťročníc po skončení vojny vytváralo množstvo pracovných príležitostí, do týchto štvrtí sa sťahovalo práve obyvateľstvo z vidieka.

Do týchto dvorov, ako do špecificky intímnych priestorov, vliali títo prírodní ľudia, ako do hlinených nádob svoje vlastné videnie sveta. S celou jeho mágiou, anachronizmami, prirodzenou „zaostalosťou“ v podobe obrany pred umelou mestskou kultúrou. Ploty boli nahradené dvormi a vznikol tak náhradný model dedinskej teritoriality. Hoci Prešov začiatkom 50. rokov nebol rozhodne veľkomestom, pre mnohých týchto ľudí túto predstavu spĺňal. Obzvlášť pre jednoduché dievčatá z vzdialenejších dedín. Moja stará mama často spomínala:

Ta my bose chodzeľi s husami, s kravami, čežko robeľi na poľu, žeby bulo co jesc, jedni topanky calu mladosc maľi… A potom pridzeš tu a vidziš chodniky, obchody a v nich šickeho do bludu, troľejbusy chodza, motore a domy do neba vysoke še cahaju… Pridzeš do bytu, otočiš kohucik a voda idze cepla i žimna, co ja še vedroch zo studni nacahala…

Tehlové štvrte

Dnes tieto tehlové štvrte z 50. rokov „vymierajú“. Myslím tým pôvodnú vzorku obyvateľstva, ktoré malo vidiecke korene. Sťahujú sa tam mladé rodiny s deťmi. Ďalším faktorom, ktorý prináša veľkú kvalitatívnu zmenu je skutočnosť, že táto architektonická vrstva, až na niekoľko bytoviek a zakonzervovaných detailov, nie je v našom meste pamiatkovo chránená ako celok. Na rozdiel od podobnej architektúry v Košiciach, Žiline, Prievidzi, Ostrave, Havířove, Brne, Prahe a mnohých iných mestách.

U nás tieto staré tehlové bloky nešetrne zatepľujú. Drevené okná vymieňajú za plastové a pôvodnú zjednocujúcu typickú farebnosť nahrádza „strakatosť“. Pod polystyrénom a žiarivými syntetickými nátermi mizne patina času, formy a symboly, autenticita…

Niektoré sedlové strechy sú demontované a objavujú sa nadstavby v podobe mezonetových bytov. Kedysi rovnaké merítko a výška domov sa vytráca… Vyzerajú ako z katalógu, akoby boli postavené včera. Akoby tu predtým celé tie desiatky rokov nič nebolo. Alebo inak, nie že nič nebolo, ale to, čo bolo, akoby prebehlo v jednej sekunde…

Áno, je to nutnosť, nie je čas na sentiment. Doba je rýchla, treba sa obracať a mladí potrebujú niekde bývať. Prečo by ich mal niekto nútiť žiť v obklopení starých estetických kódov z minulého storočia? A prečo by sa mali do toho vciťovať? Skúšať chápať, že to má svoju hodnotu a raz o sto rokov by to ktosi ocenil? Tak ako dnes oceňujeme secesiu, ktorá bola ešte pred sto rokmi považovaná za brak a úpadkovú tendenciu. A hovoril im o tom niekedy niekto? Pozor, prší polystyrén!

(Autor: Slavo Capek)

www.facebook.com/TaTakeTown

Teraz najčítanejšie

Ta Take Town

Ta Take Town je priestorom na prezentáciu textov inšpirovaných mestom Prešov a mestským prostredím vo všeobecnosti. Forma nie je určená, v zmysle hesla účel svätí prostriedky… Prevláda voľný štýl vychádzajúci z reálnych aj fiktívnych príbehov alebo asociácií. Je vítaná nadsázka, humor, irónia. Takzvaný „mestský text“ k nám prehovára svojským jazykom, ktorý sa od iných prostredí výrazne líši a odlišuje sa aj špecifickým typom inšpirácie. Mestá k nám prehovárajú jazykom snov, symbolov a príbehov, niektoré ich fragmenty môžme zachytiť a dotvoriť vlastným príbehom. Takto sa môžme podieľať na budovaní kolektívnej „pamäte“ svojho mesta.