Hraničné múry pribúdajú, utečenci tiež
„Matka Božia, privri policajtom oči, aby nás nevideli a mohli sme prejsť,“ modlia sa mexickí manželia neďaleko 1000-kilometrového plota, čo ich delí od amerického sna. Pokým hľadajú spôsob, ako ho prekonať a znovu sa stretnúť so svojimi deťmi, vojnový veterán Al ukrýva v okolitej púšti fľaše s vodou.
„Boh týmto ľuďom nepomôže, musíme to urobiť my sami,” hovorí Američan, ktorého názor je celkom iný ako oficiálna politika USA: „Je mi jedno, či je migrácia ilegálna, alebo nie.”
Dokumentárny film Múry – to sú silné príbehy z oboch strán pohraničných bariér. Španielski režiséri Migueltxo Molina a Pablo Iraburu spolu točia už vyše dvadsať rokov: „Stretli sme mužov a ženy z celého sveta a zistili, že všetci máme rovnaké túžby, strachy a ilúzie. Pritom ešte nikdy v histórii ľudstva tu nebolo postavených toľko múrov, plotov a oddeľujúcich línií.“
Medzi najstráženejšie patrí aj pohraničie na juhu Španielska. Pri prenášaní tovarov z Maroka tu vládne trma-vrma. Útla Ghariba vláči obrovské balíky na chrbte a riskuje, že ju dav ušliape na smrť. Ďakuje Alahovi i za túto mizernú prácu. Na rozdiel od utečencov má dať čo deťom do úst.
Rovnako ako za inými múrmi po svete, aj za ostnatými drôtmi medzi Južnou Afrikou a Zimbabwe je strach. „Každá hranica musí mať plot,“ konštatujú v bezpečí vlastnej kuchyne bieli Juhoafričania: „Čo keď sa sem dostane len jeden človek s ebolou a kýchne?”
Černoch Meza Weza sa do ich krajiny dostal na čierno. Mal šťastie. Neutopil sa, nezožral ho krokodíl, ani ho nezastrelili. Teraz pracuje na farme a smeje sa cez slzy: „Môj otec sa narodil v Mozambiku, ja v Zimbabwe a moje deti tu. Je to ako hra o prežitie. Ak prehráš, zomrieš. Ale ak to dáš, prežiješ.“
Príďte si pozrieť Múry, dokument oceňovaný po celom svete. Spolu s ďalšími filmami o plotoch okolo nás i v našich hlavách ho v polovici októbra uvedie festival Jeden svet.
Autorka: Zuzana Límová
