Pomalá fotografia

Nástup digitálov v spojení s internetom priniesol revolúciu. Fotografia sa z jednotlivých obrazov zmenila na nekonečný prúd snímok valiacich sa na nás z webu. Návrat k takzvaným alternatívnym procesom sa v takejto situácii zdá byť očakávaným a pochopiteľným únikom. A možno je za ním aj niečo viac, ako infantilná túžba vrátiť sa späť do čias, keď bol svet jednoduchý a zrozumiteľný.

Trochu teórie. Mokrý proces bol vynájdený v roku 1851. Na fotografickú platňu je nanesený roztok solí, ktorý je v tmavej komore scitlivený v dusičnane striebornom. Musí byť exponovaná a vyvolaná kým je mokrá, zvyčajne do 15 minút. Po ustálení a vypraní je na záver nalakovaná vrstvou laku z gumovníka.

Počas občianskej vojny v USA sa stalo veľmi populárnym fotenie mokrým procesom na plechové platne. Veľa fotografií z tých čias je dodnes zachovaných. Anglický termín pre tieto fotky je zavádzajúce tintype. Dnes sa namiesto pôvodného železného plechu používajú hliníkové platne. Plechové platne boli Polaroidom 19. storočia.

Pri tomto postupe neexistuje žiadna postprodukcia, žiadna možnosť ovplyvniť výsledok počas vyvolávania alebo zväčšovania. Podstata fotografovej práce musí byť urobená pred momentom exponovania. Celý proces je citlivý na presnosť expozície, teplotu, čistotu a vek chemikálií. Fotenie na mokré platne je ručná práca a na výsledku sú zachytené väčšie či menšie nedokonalosti, ktoré niekedy zničia a niekedy doplnia a zvýraznia výsledný obraz.

Z pohľadu fotografa je návrat k hmatateľnej fotografii veľmi uspokojujúci. Pomalosť a technické limity celého procesu sú darom, nie prekážkou. Navyše je tu možnosť pre tak alebo onak expresívne vyjadrenie, ktoré v prípade digitálnej fotografie obyčajne pôsobí ako vulgárna manipulácia. Ak máte chuť napíšte do komentárov, ako takéto fotografie vidíte vy. Veľmi ma to zaujíma.

foto © Juro Kováčik