Denník N

Pomodlený

Ako hosť komentuje Peter Hajdin, gitarista Hviezdy, zakladateľ Komplotu aj Kompótu, je bez vyznania

Nedeľa 8. máj 2016 Skutky apoštolov − Sk 7, 55-60

Vidím Syna človeka stáť po pravici Boha

Štefan, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“ Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali. Svedkovia si odložili šaty k nohám mladého muža, ktorý sa volal Šavol.

Štefana kameňovali a on sa modlil: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“

Potom si kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ A len čo to povedal, zomrel.

 

veronka profil roundStalo sa!

Verona Šikulová

Vyzliekli si šaty, aby sa im ľahšie hádzali kamene do svätého Štefana. Báli sa, že im ich zatiaľ niekto ukradne, tak ich nechali strážiť Šavlovi z Tarzu a dávali Štefanovi do nosa! Nič sa nestalo, povedal svätý Štefan, ale my vieme, „stalo sa“! Parafrázujem jednu z básní Jozefa Mihalkoviča. Neskoršia zmena Šavla na Pavla, mučeníka, mohla byť odpustením, ale aj trestom, v oboch prípadoch s odvolávkou na jeho život. Nie je les bez šelestov, hovorí Mihalkovič v inej básni. Pavol sa zmenil, ľudia sa predsa menia a môžu zmeniť, vždy je čas, hoci sa hovorí, že z vlka sa jahňa nikdy nestalo. Jahňa nie, ale verný a dobrý pes! V tomto šelestiacom lese, vo svete, ktorý dnes má šelest na srdci aj na jazyku, je stretnutie s textom o umučení svätého Štefana nádejou na zmenu, ktorá nemusí prísť hneď, dokonca ani mať podobu akú si myslíme, že by mala či mohla mať, niečo treba nechať aj na pána Boha, načúvať šelestom, vlkom, vtákom, aj psom, nič v zlom, človek je niekedy riadny zver!

 

Sila modlitby

Michal Patarák

Viete si predstaviť, ako vyzerá modlitba, keď ide o život? Ak nie, tu ju máte. Je však skôr výkrikom za tých, čo nevedia, že konajú proti Božiemu mužovi. Áno, aj takého možno zabiť. Niet imunity proti ľudskej zlobe, okrem lásky, v ktorej sa modlí, aby sa im nezapočítal ich hriech. I keď zomrel, Boh ho vyslyšal. Ako to viem? Svedkovia si predsa odložili šaty k nohám mladého Šavla, ktorý prenasledoval rodiacu sa cirkev a schvaľoval Štefanovo zabitie. Šavla, ktorému Boh nezapočítal jeho hriech, ale naopak, onedlho z neho spravil hlavného apoštola pohanov. Možno i vďaka tejto veľkej modlitbe.

 

A keby Boh nebol (zásahový)

Mária Bruneau

Dajme tomu, že neexistuje nikto, kto by tú modlitbu počúval. Že neexistuje žiadny Boh, ktorý by sa s nami zaoberal. Aj v takom prípade je stále užitočnejšie sa namiesto pomsty pomodliť. Niežeby sme sa mali hromadne modliť do vetra. Len skrátka pomsta generuje pomstu a modlitba minimálne tento začarovaný karusel zastaví, vygumuje, rozfranforcuje. Čomu, jasné že, najprv musíme uveriť. Ale aj keby sa náhodou ukázalo, že nám to len tak vyhovovalo a všetko sme si vsugerovali, z nikoho neubudne. Čožeby sme sa nenamotali, keď modlitba nabetón funguje a jediné, čím si nie sme istí, je, či bola skôr sliepka alebo vajce. Akože, či to ozaj zabezpečil Boh alebo len naša viera v jeho superpowers. No a medzi nami, vždy to ešte môže dopadnúť tak, že aj počúvajúci Boh existuje, čo pokazených Šavlov reparuje, ako prorocky objavil môj predrečník.

 

Sme v koprodukčnom filme

Peter Hajdin /gitarista a marketér/

Môj starý otec z maminej strany zomrel, keď som mal 2 roky. Spomienky naňho mám hmlisté, vynárajú sa z nich však krátke a výrazné okamihy šťastia. Ako spolu niečo opravujeme: “Podáte mi kladivko, mladý pánko?” a ja sa bacuľatými ručičkami vďačne pechorím s náradím. Volal som ho “Papapa”. Viem, že nosil obleky s vestami, okuliare s tenkými obrúčkami a pestované fúzy. Viem, že za mladi hrával aj na gitare a v Komárne mal pri Dunaji taký domček na betónových koloch. Viem, že moja mama sa tam v záhrade jašila so súrodencami a keď ju Dunaj zalial (záhradu, nie mamu), chodili tam na loďke. Až kým im ju nevzali komunisti (záhradu, nie loďku – aj keď tú vlastne asi tiež).

Lenže počkať, veď to je absurdné: väčšinu z týchto vecí si predsa nemôžem nijako pamätať. Moja predstava o dedkovi, to je koláž autentických osobných spomienok, prekladaná útržkami z rozprávania rodičov a dokreslená hromadou starých fotiek a 8mm filmov. Tie filmy som ako dieťa videl hádam stokrát. Občas sa políčko pretrhlo a obraz zastal; vtedy otec vypol premietačku, film rozstrihol, zlepil a odstrihnutý kúsok mi dal na hranie. Díval som sa na políčko proti svetlu; zamrznutý okamih, blednúci obraz dávno uplynulého príbehu.

Ak teda stačia dve generácie na to, aby sa pamiatka na konkrétneho, reálneho človeka začala posúvať od reality k idealizovanej legende, nakoľko pravdivá môže byť naša predstava o niekom, kto žil pred dvoma tisíckami rokov?

Cez oceán času sa tak proti svetlu dívam na Štefana. Je ťažké zaostriť zrak: jeho dnešný obraz je poriadne skreslený vekmi, ktoré nás delia. Nie je ľahké vylúpnuť človeka zo škrupiny nánosov účelových zjednodušovaní, prikrášľovaní a blahorečení.

Zrejme nebol nijaká tichá voda. Musel mať riadnu dávku charizmy a huba mu asi tiež dobre mlela. Nadchla ho jednoduchá myšienka: všetci ľudia sa môžu mať lepšie, ak si dokážeme navzájom pomáhať. Zápal, akým ju bol ochotný obhajovať skutkami aj slovom, je dodnes znepokojujúci. Takýchto ľudí označujeme za fanatických aktivistov, polobláznov, ktorí nepoznajú mieru, idú hlavou proti múru. Tak trochu blázni. Dnes s nimi jednáme, povedzme, obozretne; v jeho časoch išlo o život.

Skúšali naňho osvedčené finty, krivé obvinenia, manipulatívne otázky. Štefan však prekvapil. Autority vo veľrade brilantnou argumentáciou na hlavu porazil takpovediac na domácej pôde – a poriadne ich nasral. Možno by sa to stále bolo dalo vybaviť nejakým tým bičovaním. Lenže Štefan si nedal pokoj: “Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha”, končil svoju obhajobu. On vraví, že namiesto toho, aby sa človek pred nekonečným, všemocným Bohom krčil a plazil v prachu a strachu, stoja bok po boku ako nejakí parťáci? Rúhanie. Kacírstvo! Heréza!!! Vytočil ich do nepríčetnosti. A tak ho v súlade s platnými zákonmi ukameňovali.

Tá myšlienka ale rezonuje stále. Človek a Boh, bok po boku. Ktorý z nich dvoch by neexistoval bez toho druhého?

Carl Sagan začiatkom 80-tych rokov povedal, že až 93% tela každého z nás tvoria atómy, ktoré boli súčasťou prvých hviezd vesmíru. Sme tvorení vesmírnym prachom, ktorý bol súčasťou dávnej supernovy. Skrýva sa v nás oveľa viac zo samotnej esencie Univerza, než si dokázeme predstaviť.

Banda spravodlivo rozhorčených a do krvi urazených majiteľov pravdy teda kameňuje Štefana. Hádzať šutre je makačka, človek sa zapotí, aj zaháňať sa treba poriadne: tak si šaty radšej odložia a kameňujú len tak naľahko. Strážiť ich nechali chalana, ktorý – hoci veľmi chce priložiť ruku k dielu – je na popravovanie ešte primladý. Neuveriteľnou iróniou osudu to bol Šavol, dnes známejší ako Svätý Pavol.

Je fascinujúce, ohromujúce uvedomiť si, že sme súčasťou obrovského, možno nekonečného sledu príčin a dôsledkov. Sme políčkom v širokouhlom, plnofarebnom a celovečernom výpravnom koprodukčnom filme. Každé políčko je takmer na nerozoznanie podobné tomu predošlému a tomu nasledujúcemu, no predsa nie sú rovnaké. Spôsob, akým naväzujú na seba, určuje plynulosť, akou sa odohráva obraz. Príbeh tohoto filmu nikdy nebudeme schopní obsiahnuť celý. Môžeme sa však možno usilovať o to, aby sa film nepretrhol práve na našom políčku. One thing leads to another.

 

Pokračovať v debate ste vítaní na Facebooku:

Nenechali ste si uniknúť seriál komentárovliturgickým čítaniam. Používame v ňom tradične na mieru vypočítané úryvky z Biblie pre aktuálny deň a hovorovo ich tlmočíme pre každého, kto nesrší práve fundovanou teológiou a azda by sa aj rád trochu vyznal. Môžu to byť kľúče k súkromným alebo celospoločenským problémom, aj ak znejú značne zákulisne, lebo nie sú bežne dostupné nezainteresovaným alebo majú chronicky nepríťažlivú reputáciu. Touto iniciatívou oprašujeme tisícročné texty, aby sme zistili, čo v nich toľkí pred nami videli, vidieť mohli alebo vidieť chceli. Keď aj rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti, či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie vo všetkých sférach základom nesprávneho spracovania informácií. A neživiť nedorozumenia je predsa prvým predpokladom skutočných riešení.  
 
Autori
Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku.
Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku.
Verona Šikulová, spisovateľka, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, má dve deti, píše, žije v Malých Karpatoch.
A ako bonus komentáre hostí z alebo mimo fachu.

Teraz najčítanejšie

Prepočuli sme Božie slovo

Seriál aktuálneho, domácky tlmočeného Božieho slova a spoločenských tém s ním súvisiacich: jedna epizóda mesačne. Ponúkame rôzne uhly pohľadu. Keď rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie príčinou nesprávneho spracovania informácií. Touto iniciatívou podporujeme vzájomnú interpretáciu. Naším úmyslom je neživiť nedorozumenia, a preto dešifrovať, debatovať a porozumieť si.