Pompeje vtedy a dnes

Rok 79 n. l. 
Marcusovi sa na čele perlil pot od neúnavnej práce, ktorú práve vykonával. Pustil kladivo a dláto, vzal do ruky čašu vína a pozrel sa na neďaleký Vezuv. Na ten Vezuv, ktorý označil v roku 20 n. l. historik Strabon za vyhasnutú sopku. Vôbec sa mi to nepáči, vôbec, pomyslel si, a i napriek tomu pokračoval v posledných úpravách svojho domu, polovicu ktorého zničilo zemetrasenie v roku 62. Sám netušil, čo sa mu nepozdávalo, bol to len taký nejasný pocit, len predzvesť niečoho omnoho strašnejšieho, než čo sa stalo pred sedemnástimi rokmi. Písal sa rok 79, a keby bol Marcus o niečo viac poslúchal svoju intuíciu, nechal by dláto dlátom, dom domom, možno by schmatol víno a čo najrýchlejšie by sa pratal do bezpečia. 24. augusta 79 sa vyhasnutý vulkán týčiaci sa nad Pompejami a ďalšími okolitými mestami a mestečkami prebudil a na ešte nie celkom opravené mesto sa zniesla nepredstaviteľná spŕška kamenia, pemzy a popolčeka. Erupcia bola taká silná a nečakaná, že ľudia nestihli vôbec zareagovať.

Augustus sa práve v tej chvíli nachádzal v jednom z dvadsiatich popmejských nevestincov a užíval si posledné chvíle života. Všade sa ozývali stony, a tak vôbec neregistroval, čo sa vonku vlastne deje. Sústredil sa len na svoj výkon a na svoju spoločníčku, ktorá bola považovaná za jednu z troch najkrajších a najšikovnejších neviestok v Pompejách. Keď si uvedomil, čo ho čaká, bolo už neskoro. Poslednýkrát prirazil a hlavou mu preletela myšlienka, že presne takto vždy túžil zomrieť.

Vrstva popolčeka hrubá až šesť metrov najskôr obyvateľov udusila a potom ich zakonzervovala na tých miestach, na ktorých sa nachádzali a pri tých činnostiach, ktoré vykonávali. A tieto príbehy a svedectvá dávnych čias zostali skryté až do 18. storočia, keď sa začalo s oficiálnymi vykopávkami a keď prvýkrát archeológovia pochopili, že sa pred nimi odkrýva niečo veľké…

Október 2017
Ráno vstávame zavčasu, aby sme sa stihli naraňajkovať a aby sme chytili čo možno najskorší vlak do Pompejí. Zisťujeme, že jeden mobil máme úplne vybitý. Nevadí, nie sme na Slovensku, tu budú mať istotne vlaky i s elektrickými prípojkami. Za hodinu jazdy z Neapola mobil nabijeme. Škaredo sme sa mýlili. Z Neapola do Pompejí a okolo Vezuvu nejazdia vlaky štátneho dopravcu, ale súkromné mašiny. Pred tromi rokmi sme išli z Partizánskeho do Bratislavy vlakom s nefunkčnými záchodmi a špinavými sedadlami, až sme sa báli oprieť. Vo vláčiku Neapol – Pompeje na ten náš slovenský vlak teraz len s nostalgiou spomíname. Sedačky pohodlné asi ako v starých bratislavských električkách, o záchode nechyrovať. Zbožné želenie o elektrických zástrčkách zostalo v hoteli. Rozbité, zničené, počmárané súpravy. Akoby sa majiteľ bál vymeniť ich za nové, akoby čakal, že ich opäť v krátkej budúcnosti zasype popolček z Vezuvu…

Asi po hodinovej jazde vystupujeme na nádraží v Pompejách. Vlak, ktorý nám svojím výzorom a kvalitou pripomínal Slovensko a časy ešte nie tak dávno minulé, odišiel, ale nemuseli sme za ním dlho smútiť. Stačilo len zdvihnúť zrak a rozpozerať sa. Privítala nás zástavka, ktorá verne kopírovala niektoré železničné stanice u nás. Rozpadnutá, postriekaná sprejermi a zničená zubom času. Ničím nepripomínala miesto a vstup do mesta, ktoré patrí medzi jedno z najväčších turistických lákadiel v Taliansku. Akoby sme vystúpili niekde na konci sveta. Akoby v tomto meste zastal čas a jeho ľuďom nezáležalo na tom, ako to u nich vyzerá. Možno spomienky, ktoré majú rovno pod oknami, ich nútia k ľahostajnosti a k úplnej letargii vo vzťahu k niečomu hmotnému.

Oproti hlavnej brány do celého archeologického areálu je malý obchodík, v ktorom si môžete kúpiť suveníry a knihu v slovenčine obsahujúcu aj cédečko. Pýtame sa, či je to aj v slovenčine. Vraj áno. Doma zisťujem, že nie. Obchodík je rodinný podnik, ktorý vedie hlava rodiny, jeho synovia jazdia mikrobusmi a rozvážajú turistov po okolí i na Vezuv. Do rodinného podniku patrí i taxislužba a môžete si tu prenajať aj služby anglicky hovoriaceho sprievodcu po areáli zasypaného mesta. Zlé jazyky tvrdia, že ten milý pán, ktorý víta vo vchode do obchodíka s miernym úklonom a úsmevom všetkých turistov, je vlastne hlava miestnej mafie, ktorá ovláda Pompeje a má pod kontrolou väčšiu časť turistického ruchu v tomto meste. Vyzerá, akoby vystúpil zo starých filmov, už síce nevraždí, ale kontroluje takmer všetko.

Objednávame si teda domáceho sprievodcu a smerujeme do areálu kúpiť si lístky. Ešte pred vstupom nás sprievodca upozorňuje na podlhovasté presklené budovy, v ktorých sú v rôznych polohách sadrové odliatky osôb. Naša vedúca zájazdu komunikuje so sprievodcom, dozvedá sa, že sú to originály a je z toho poriadne prekvapená. Doteraz jej každý vravel, že sú to kópie, ale sprievodca sa zaprisaháva, že určite nie. Sú to originály a vraj to on musí vedieť najlepšie, lebo jeho matka bola prvá, ktorá sprevádzala turistov, zúčastňovala sa aj na vykopávkach a on sa tam hrával s holennými kosťami a lebkami už ako šesťročný. Budovy sú klimatizované, udržuje sa v nich stála teplota a vlhkosť, aby sa im celá expozícia nerozpadla.

Jedno z prvých miest vnútri areálu, ktoré však bolo odkryté iba nedávno, je amfiteáter. V ňom sa odohrávali gladiátorské zápasy. Ak si tieto súboje predstavujete ako bitky na život a na smrť, tak na to zabudnite. Boli to síce neľútostné a pomerne krvavé boje, avšak gladiátori väčšinou odchádzali po vlastných, prípadne s nejakou podporou. Presne tak, ako si teraz oligarchovia a arabskí šejkovia kupujú futbalové mužstvá, tak si v tých dobách kupovali gladiátorov a usporadúvali sa zápasy a konali sa turnaje. Nebolo v nikoho záujme, aby prišiel o človeka, ktorý mu zarába alebo môže niekedy zarobiť peniaze. Po skončení gladiátorských hier nasledovala prehliadka v sprievode, v ktorom sa gladiátori vracali do svojich obydlí. Boli to vážení ľudia, o čom svedčia mnohé nápisy na stenách budov. O tom, ako obyvatelia tieto hry prežívali, svedčí aj bitka medzi fanúšikmi z Pompejí a susednej Nocery. Kvôli tejto udalosti senát nariadil zatvorenie amfiteátra na desať rokov. Už tu vznikli prvé základy tvrdého jadra, už tu vznikli ultra fans. I Pompeje a Nocera mali svojich chuligánov.

Tak ako i iné rímske mestá, i Pompeje sú tvorené sieťou pravouhlých ulíc. Už v rokoch tesne po narodení Krista sa v normálnom svete vedelo, ako stavať mestá tak, aby sa v nich dalo bez problémov pohybovať a orientovať. Mnohí dnešní slovenskí mestskí architekti by si sem mali chodiť brať príklad. Mesto leží na pahorku a postupne sa zvažuje. Bohatší, zámožnejší občania bývali vo vrchnejšej časti mesta, tí chudobnejší v spodnejšej. Možno to čiastočne súviselo s výhľadom, skôr to však bolo dané systémom kanalizácie. Zvyškové telesné produkty sa jednoducho vylievali na cesty  a splachovali sa vodou a stekali do nižšie položených častí mesta, kde bývali chudobnejší. Napadlo nám, či to naše na posraného aj hajzel padne, alebo zákon padajúceho ho… nepochádza práve odtiaľ. V Pompejách existovali i verejné záchody, navštevovali sa hromadne a moč sa niekedy zbieral a používal ako bielidlo.

Po prechádzke medzi zrúcaninami domov po prehliadke Pompejí nadobudnete dojem, že sa vlastne odvtedy nič zásadné nezmenilo. Tak ako i v dnešných mestách, tak i v Pompejách fungovali všetky služby, na aké si viete teraz narýchlo spomenúť. Bolo tam holičstvo i kaderníctvo, bola tam pekáreň. Fungovali tam reštaurácie a presne ako dnes, niektoré boli samoobslužné, v iných vás obsluhoval personál. Existovali i verejné kúpele, i keď fungovali trošku v zmysle rovného a rovnejšieho, bohatší sa chodievali kúpavať skôr a potom do tej istej vody vstupovali tí menej majetní. Ak sa vám to zdá nie príliš hygienické, môžete mať pravdu, ale choďte sa pozrieť napríklad do niektorých z našich kúpeľov. Tam okolo vás prepláva vlas, tam necht, tam kadečo iné. Tomu sa nevyhnete ani teraz.  Verejných domov tam mali tiež požehnane, i keď v tejto súvislosti je slovo požehnane trošku uletené. Ulice, v ktorých sa nachádzali, sa jemne zatáčali (neboli úplne pravouhlé), aby ich nebolo za rohom vidieť. Napriek tomu do nich trafili bez veľkých problémov. Ako smerovník slúžili na ceste nakreslené a do kameňa vysekané penisy ako také šípky. Do Pompejí, do jeho verejných domov si chodili užívať bohatí ľudia, obyvatelia bližších i vzdialenejších miest. I preto sa o nich vraví, že celá ta katastrofa, ktorá ich postihla, bola vlastne len Boží trest za to smilstvo, ktoré sa v nich odohrávalo.

Ani v Pompejách nesmelo chýbať Fórum, námestie, trhovisko, stredisko obchodného, spoločenského a politického života. Centrum, srdce a duša celého mesta. Tu sa sústreďoval nákup a predaj, tu sa viedli politické kampane, riešili sa obchodné a občianske spory. Na tomto mieste sa predstavovali plány, vyslovovali sa veľké vety a myšlienky. Na tomto mieste sa písali a tvorili dejiny mesta.

Celý areál je obrovský a nedá sa prejsť za niekoľko hodín, na to treba minimálne deň, možno dva. Sprievodca vám poukazuje tie najdôležitejšie domy, hlavnú ulice, dôležité časti mesta. Ulicami Pompejí sa môžete prechádzať tak dlho, ako len chcete. Podľa chuti a času. Môžete nazrieť do dobre zachovalých domov a kochať sa freskami, ktoré sa podarilo archeológom zachrániť a zreštaurovať.

My sme už čas nemali, s Pompejami sme sa rozlúčili a pokračovali sme ďalej smerom na Vezuv. Z ruín zasypaného a pomaly znovuobjavovaného a odkrývaného mesta sme ho pohľadom prosili, aby ešte  vydržal a aby si práve dnes nezmysel ukázať nám svoju pekelnú silu, akú dokáže ľuďom predviesť iba príroda.