Denník N

Poprevratové dianie po neúspešnom prevrate v Turecku

© New York Times
© New York Times

Od 15. júla, kedy v Turecku prebehol neúspešný vojenský pokus o prevrat, sa krajina ocitla v situácii, pripomínajúcej viac ako úspešný poprevratový scenár. Najmenej 105 000 štátnych zamestnancov (vrátane učiteľov, úradníkov a akademikov) bolo prepustených. Takmer 75 000 osôb bolo zadržaných. Bezmála 35 000 osôb je dnes v súvislosti s pučom uväznených a kapacity tureckých väzníc sú naplnené na 104 percent.

Výnimočný stav trvá v Turecku už od 21. júla. 19. októbra ho vláda priebežne predĺžila o ďalších 90 dní. Okrem iného ním Ankara dočasne ustúpila od Európskeho dohovoru o ľudských právach. A práve ich dodržiavanie dnes v krajine tak zúfalo chýba. Najsilnejšie ich pociťujú médiá a vzdelávacie štruktúry a v stave, keď je Turecko súčasťou vojenského konfliktu, aj v armáde.

media-cdn-t24-com-tr
Denník Cumhuriyet vychádzal 1. novembra s titulkou „Nevzdáme sa“ (media.cdn.t24.com.tr)

Médiá

Najnovší zásah polície proti denníku Cumhuriyet, v pondelok, 31. októbra zaplnil stránky médií a „rozrušil“ mnohých zahraničných politikov. Jedno z posledných, no najhlasnejších – k vláde kritických – médií prišlo o svojho nového šéfredaktora Murata Sabuncua. Spolu s ním polícia zadržala ďalších 14 novinárov a členov výkonnej rady novín. Redakcia je údajne podozrivá z podporovania teroristickej organizácie PKK, ako aj zo spolupráce s Fetullahom Gülenom, ktorého vláda obviňuje zo zosnovania júlového vojenského prevratu.

Predchádzajúci šéfredaktor Cumhuriyetu, Can Dündar, z krajiny utiekol nedávno, po niekoľkomesačnom zadržiavaní a po tom, ako sa ho pred príchodom na súd pokúsil zastreliť ozbrojený „nahnevaný občan“. V rovnaký deň, kedy ho pred dvomi guľkami zo zbrane útočníka ochránila vlastná manželka, ho súd odsúdil na 70 mesiacov väzenia za vyzradenie štátneho tajomstva (Dündar spolu s kolegom Erdemom Gülom písali pre Cumhuriyet o kamiónoch tureckej spravodajskej služby, ktoré údajne pod nálepkou humanitárnej pomoci prevážali zbrane do Sýrie). Európsky parlament v septembri Dündara priradil ku kandidátom na Sakharovovu cenu,  ocenenie, ktoré sa udeľuje za výnimočný prínos v oblasti ľudských práv.

Sabuncu či Dündar ale nie sú jediní. Turecko je v indexe novinárskej slobody Reportérov bez hraníc na 151. mieste zo 180 skúmaných krajín (kde “predbehlo“ aj Rusko, Pakistan, či Malajziu). Podľa prezidenta Erdoğana má však krajina „najslobodnejšie médiá na svete“. Po júli prišli Turci o vyše 180 rôznych druhov médií, mnohých najmä pro-Kurdsky orientovaných. Štát navyše údajne náročky, najmä ostatné dni, blokuje aj prístup na internet v Kurdmi obývaných provinciách na juhovýchode krajiny. Správ o zadržaných novinároch, policajných raziách a zatvorených redakciách sa kopí viac a viac, a to zo dňa na deň.

Učitelia a akademici

Akadémia a vzdelávanie v Turecku prechádzajú, podobne ako médiá, obrovskou transformáciou. Od júla do októbra prišlo o svoju prácu na univerzitách vyše 6 300  akademikov. Vyše 2 000 škôl a internátov bolo zatvorených. Učiteľov vláda prepúšťa, mnohí sú alokovaní na iné, menej či viac lukratívne miesta – v závislosti od ideológie, ktorú prezentujú.

diken-com-tr
Študenti Bornova Anadolu Lisesi sa lúčia s odvolanými pedagógmi, ktorých vláda preradila alebo prepustila (diken.com.tr)

Veľmi emotívne vzala turecká verejnosť napríklad video študentov jednej z najprominentnejších stredných škôl v krajine Bornova Anadolu Lisesi, ktorí sa lúčia so svojimi pedagógmi. Tých ministerstvo školstva preradilo do iných miest, podľa mnohých v snahe eliminovať vysokú odbornosť a zároveň silnú sekulárnosť, ktorú na škole reprezentovali.

Pomerne neznámy je napríklad prípad zatvorenia školy pre deti s mentálnym a telesným postihnutím v Izmire. Škola bola zatvorená podobne, ako iné, ktoré nesú meno “Işık“ (v preklade “svetlo“) – keďže sieť gülenovských škôl operovala práve pod týmto názvom. V prípade tejto špeciálnej školy však jej názov odkazoval na meno dcéry zakladateľa školy, Işık Girli, nie na gülenovskú sieť. Aj napriek tomu, že sa prepojenie nikdy nepreukázalo a aj napriek sľubom rodičom detí, ktoré toto rehabilitačno-vzdelávacie centrum navštevovali, škola od septembra nemohla pokračovať v prevádzke. Absurdnosť mnohých prípadov podobne často hraničí s akoukoľvek logikou. Transformácia vzdelávacieho systému sa deje paralelne.

Armáda

Hoci zmeny v armáde len čiastočne súvisia s nedostatkom dodržiavania ľudskoprávnych aspektov v Turecku, jej štrukturálny prerod ovplyvňuje aj bezpečnostnú situáciu v Európe, a to najmä v súvislosti s okolnosťami v Sýrii a Iraku, do ktorých turecká armáda intenzívne, na rôznych úrovniach zasahuje.

new-york-times
Ráno, 16. júla, ostali na moste cez Bospor (dnes oficiálne nazývanom Most mučeníkov 15. júla) po neúspešných pučistoch „len“ zbrane a výstroj (New York Times)

O  zmenách v armáde, ktorá stála za neúspešným prevratom (o tom, kto stál za ňou však stále nie je jasné), som podrobnejšie písala v septembri.

Turecká armáda v súčasnosti prechádza reformou, nevídanou v modernej histórii Tureckej republiky, a to nielen štrukturálnou, ale aj symbolickou. Narastajúca úloha civilnej zložky štátnej správy v armáde vyvoláva u mnohých obavy z postupného politizovania ozbrojených síl v krajine. Reformy postupujú do všetkých štruktúr armády, vrátane vzdelávania. Stredné vojenské školy, ktoré boli doteraz údajne hlavným strediskom indoktrinácie budúcich vojakov v ideológii Fethulla Gülena, zatvorili. Doteraz bolo zo služieb armády prepustených viac ako 3 000 vojakov, z toho už takmer 160 s generálskymi hodnosťami, čo je takmer polovica všetkých generálov v krajine.

Kedysi silný obraz nedotknuteľnej a nezávislej skupiny najmocnejších mužov v krajine prišiel v priebehu niekoľkých hodín o lesk. Inštitúcia, ktorá bola vnímaná ako držiteľka sekularizmu a rovnováhy síl v krajine aj mimo nej, podľa vlády sklamala. Dôvera, v doteraz najhodnovernejší orgán v krajine, padla na historické minimá. Rovnako tak aj jej reputácia na celosvetovom bezpečnostnom poli a je otázne, či a ako jej transformácia zmení celkový pohlaď na krajinu ako druhého najsilnejšieho člena Severoatlantickej aliancie. Netreba zabúdať na to, že turecká armáda aj v tomto podlomenom stave operuje v Sýrii a Iraku.

A čo na to zahraničie?

Spojené štáty, Európska únia, ako aj ďalší predstavitelia „západného“ sveta v deň, kedy Cumhuriyet obsadila polícia, vydali už tradične iba vyhlásenia o hlboko znepokojujúcej situácii v Turecku.

Bezzubosti vyhlásení predstaviteľov „civilizovaného sveta“ sa vysmievajú aj miestni politici. Starosta Ankary, zanietený používateľ sociálnych médií a prominentný člen vládnej AKP, Melih Gökçek v pondelok aj v súvislosti s rozhorčenými zahraničnými nótami na twitteri napísal: „Podľa hovorcu Rady Európy je zavedenie trestu smrti nezlučiteľné s členstvom v Rade Európy. Oh, naozaj? (…) Strašne sa bojíme, že nás do EÚ nevezmete (žmurkajúci smajlík). Z vašej náklonnosti sme unavení, nájdeme si iných priateľov.“ „Netrápi nás červená čiara, ktorú naznačuje Európsky parlament, červené čiary naznačuje len ľud,“ nechal sa zase počuť turecký premiér Binali Yildirim.

Zatvorené podniky a prevádzky, rodiny prichádzajúce o prácu, zadržiavanie a väznenie na základe nepodložených obvinení, znepokojení obyvatelia a narastajúci pocit bezmocnosti Turkov, ktorí sa odvážia nesúhlasiť s názormi a postupmi prezidenta Erdoğana; vyhrotená situácie na juhovýchode krajiny, psychické aj fyzické utláčanie rozsiahlej kurdskej menšiny nielen na vlastnom území; a v neposlednom rade aj narastajúca spolupráca a stále častejšie potriasanie si rúk s Moskvou… Ak nič z toho nie je stále dostatočným dôvodom pre západné krajiny a štruktúry zaujať jasné stanovisko a podniknúť ráznejšie kroky pri jednaní s tureckou vládou, čakajme na ďalšie. Stav je však dnes už tak vážny, že ďalšia rana pod pás môže priniesť nepredvídateľne okolnosti a aj obete.

 

Počty prepustených, zadržaných a väznených, ktoré boli použité aj v tomto texte, sú denne aktualizované a prístupné tu. O tom, prečo čistky v krajine prebiehajú viac aj tu.

Teraz najčítanejšie

Lucia Yar

Blog o politickom živote v Turecku, ktorý píšem od roku 2012 (luciamrazova.blog.sme.sk). O Turecku a politicko-spoločensko-kultúrnych témach, ktoré hýbu touto krajinou, viac aj na @Lucia_Yar a EurActiv.sk