Porodiť po znásilnení?! Manuál pre tých, čo tomu nerozumejú.
Exminister obrany Ľubomír Galko zverejnil na svojom Facebookovom profile zhrozenú reakciu na názor, podľa ktorého by znásilnená žena mala donosiť a porodiť dieťa a následne, ak ho nechce, ho dať na adopciu. Pripravil som teda manuál, ktorý vám pomôže pochopiť, prečo to niekto vôbec tvrdí.
Takže, v krátkosti. Predstavme si modelovú situáciu. Žijeme v krajine, v ktorej je technicky nemožné robiť umelé potraty (neriešime prečo, jednoducho to nejde). Stretávame sa však s problémom, že existujú znásilnené ženy, ktoré svoje deti, ktoré boli takto počaté, nechcú. Preto v tomto prípade spoločnosť toleruje, aby lekár takéto dieťa hneď po narodení, ak sa tak matka rozhodne, zabil.
A je to, problém vysvetlený! V očiach ľudí, ktorí so všetkou vážnosťou povedia, že ani znásilnená žena by nemala ísť na potrat, sa zabitie dieťaťa čerstvo po narodení a umelý potrat nijako nelíšia (ak, tak len kozmeticky). Je utrpenie matky dostatočným dôvodom, aby sme niekoho zabili?
Diskutovať sa totiž dá len vtedy, ak vstúpime do sveta toho druhého. Môžete diskutovať s prolifermi, no musíte brať do úvahy to, akým spôsobom sa pozerajú na svet. A riešiť napríklad otázku, kedy je už človek človekom. A naopak, dá sa diskutovať aj s ľuďmi prochoice, ale iba ak sa pokúsite pochopiť a vnímať ich myšlienkový svet. (Preto sa neodporúča im prisľúbiť pobyt v pekle, len tak na okraj.)
Inak napíšete status, po ktorom sa možno budete cítiť o dva kroky ďalej ako tí ostatní a ľudia, ktorí s vami súhlasia, vás potľapkajú po pleci… ale ktokoľvek z opačného názorového sveta si o vás pomyslí presne to isté, čo si vy myslíte o ňom – že musíte byť minimálne mechom udretý, ak také niečo môžete vypustiť do sveta.
Škoda, nie?
+ AKTUALIZÁCIA (21.9.2015 o 14:10)
Ešte sa žiada dodať jednu vec. Obľúbenou výčitkou na adresu proliferov je, že sa vôbec nesnažia vcítiť do situácie ženy, ktorá po znásilnení čaká dieťa.
Ale to je asi tak, ako keď proliferi vyčítajú ľuďom prochoice, že pre nich je umelý potrat zhruba na tej istej úrovni, ako dať si u kožného vybrať znamienko. Úprimne povedané, poznám len málo takých z jednej či druhej strany. Ide o priority, nie každý musí byť extrémista, a na to je tiež dobré pamätať.
