Denník N

Poslednýkrát s Jakubom

Kaplán Jakub Pavlús naposledy slúžil pre Evanjelickú cirkev augsburského vyznania na Slovensku.

Iste už ste už mnohí z vás zaznamenali informácie o nedobrovoľnom odchode mladého kaplána Jakuba Pavlúsa z cirkevného zboru v Turanoch, vlastne z celej ECAV. Za prítomností viacerých médií, predstaviteľov cirkvi, akademickej obce a seniora Turčianskeho seniorátu ECAV sme sa s ním dnes, v nepekne preslávenom mestečku Turany, rozlúčili. S ním, s jeho úžasnou manželkou a dvoma malými dcérkami.

Rozlúčka to bola naozaj veľmi emotívna. Zo všetkých strán sa ozýval plač. Smútili deti, mladí, starší aj najstarší návštevníci turianskeho kostola. Emotívne piesne spievali aj náš chrámový spevokol a rovnako aj členka mládeže, ktorá s Jakubom veľmi rada spolupracovala a ich gitarové vystúpenia nám vždy všetkým vyčarovali úsmev na tvári. Snáď najkrajším poďakovaním, ku ktorému nebolo potrebné pripájať ďalšie slová, bol „standing ovation“ preplneného chrámu, ktorý nasledoval po emotívnej rozlúčke od dozorkyne nášho cirkevného zboru. Odvšadiaľ bolo počuť vyčítavé otázky, prečo sa to muselo stať a ako môže cirkev tak radikálne riešiť názor svojho kňaza. Viacerí sa ma pýtali, aký má teda naša cirkev názor na ľudí, ktorí sa narodia s náklonnosťou na rovnaké pohlavie a nič s tým nemôžu robiť? Pravdupovediac, netuším. Neviem a nevidím do hláv biskupov, neviem, či radia týmto ľuďom neexistovať, zabiť sa alebo žiť bez lásky a v samote. Zjavne sa to ani tak skoro nedozvieme, zbabelosť vyhráva.

A ja som si tak, sediac pár metrov od kazateľnice, uvedomil, že zo Slovenska vyháňa čestných, spravodlivých, láskyplných a perspektívnych ľudí už nielen vláda SR, ale aj cirkev. S pohľadom do blízkej budúcnosti, kedy rovnaká cesta čaká aj mňa. Kvalitnejšie vzdelanie, lepší vzduch a atmosféra ma vyhnali do susednej Českej republiky už pred štyrmi rokmi, vrátiť na Slovensko sa však po viacerých skúsenostiach budúci rok nechystám a ostanem pracovať v krajine, do ktorej, mimochodom, mieri aj Jakub so svojou rodinou. Českobratrská evangelická cirkev (ČCE) si totižto Božiu lásku nesprivatizovala len pre seba a tých, ktorí sa zmestia do formičky, hranice ktorej si na Slovensku cirkev určuje sama. ČCE, ktorá bude s veľkou pravdepodobnosťou budúcim domovom nášho bývalého kaplána, si totižto kvalitných mladých ľudí cení a vidí v nich svoju budúcnosť.

Jakub dnes v poslednom príhovore veriacim v Turanoch hovoril o tom, kto je náš blížny. Pomohol si slovami z Lukášovho evanjelia, kedy si zbitého a zraneného človeka na ceste nevšimol a nepomohol mu ani kňaz, ani levíta, ale až milosrdný samaritán. Predstaviteľ skupiny ľudí, ktorá bola vo vtedajšom Izraeli tŕňom v oku prevažnej väčšiny obyvateľov a od ktorých by zákonníci, veľkňazi, ale aj ateisti a iní predstavitelia týchto dvoch vyhranených táborov, pomoc neprijali. Ježiš tak vysvetlil otázku, kto je pre nás, skutočných veriacich, ale aj neveriacich, tým blížnym. Odpoveď je jasná, je to ten, ktorý dobrý skutok pre nás vykoná a dokáže tak milosrdenstvo. Je jedno, či je to Róm, Maďar, Američan, moslim, liberál, bezdomovec, čierny alebo biely. Blízkym je pre nás ten, ktorý pochopil, o čom je Božie dielo a Jeho láska, ktorá je pre všetkých.

V dnešnej kázni nezaznela kritika pomerov v cirkvi na Slovensku, ani žiadne slová plné krivdy, nechuti, pomsty alebo hnevu. Jakub sa rozlúčil so vztýčenou hlavou, odišiel ako hrdina, ktorý z podstaty svojej úžasnej povahy nemal potrebu na svätom mieste na nikoho kydať kýble špiny. Sám dobre, narozdiel od vrchných predstaviteľov ECAV, chápe, že takéto správanie u kresťana nemá svoje miesto. Naopak, poprial nám všetkým, aby sme budúceho duchovného pastiera mali radi aspoň tak ako jeho, aby sme nezanevreli na cirkev a už vôbec nie na Boha, lebo o Ňom to celé je.

Verím však, že odchodom čestného človeka, sa daná vec nehodí do zabudnutia. Je citeľné a zjavné, že generálne biskupstvo evanjelickej cirkvi chce celú túto kauzu prečkať mlčaním, čo dokazuje aj fakt, že nijakým spôsobom nezareagovalo na viaceré listy od našich farníkov, ani od predstaviteľov zboru a neprijalo pozvanie na diskusiu, kde sme si chceli všetko povedať medzi štyrmi stenami. Rovnako tak odkázali teológom, ktorí sa postavili na stranu Jakuba, že s danou vecou neurobia nič a že tento človek je nezlúčiteľný s pôsobením v cirkvi a že mal dávno odísť sám. Jednoducho, strach a zbabelosť sú charakteristickými črtami ľudí, ktorí sa budú celý budúci rok oháňat odkazom Martina Lutera, keď budeme oslavovať poltisícročie jeho reformácie, vďaka ktorej neskôr vznikla aj naša cirkev. Je mi nesmierne ľúto, že žiadne z týchto slov už nebudem môcť brať vážne, keď vidím, že hodnoty, ktoré po stáročia uchovávala cirkev, sú v tejto krajine obmedzené. Preto mi neostáva iné, ako silnú životnú oporu, ktorou mi viera a zdravé spoločenstvo cirkvi vždy boli, hľadať za hranicami, kde kresťanské hodnoty hranice nemajú

Rád by som ešte odkázal vedeniu evanjelickej cirkvi, ktoré pomaly, ale isto prestáva byť morálnou autoritou viacerých svojich členov, aby sa konečne začali venovať dôležitým témam. Nech zanechajú svoje staré, nezmyselné názory a spory o tom, kto do cirkvi patrí a kto nie, a zamerajú sa predovšetkým na výchovu mladých ľudí. Keby sa pán generálny biskup zameral na to, aby do dorastu a mládeže vkladal slová o tom, ktoré hodnoty sú v živote dôležité, možno by sme nemuseli dnes riešiť prítomnosť nacistickej strany v parlamente a jej rastúcu podporu. Namiesto toho dnes ale vieme, že do cirkvi nepatria slušní mladí a perspektívni ľudia, ktorí ju otvárajú pre všetkých a sú sprostredkovateľmi Božej lásky pre každého, kto o to prejaví záujem.

Ďakujeme, Jakub …

Teraz najčítanejšie