Postfašizmus a militantná demokracia – zlá kombinácia

Ak k tomuto mixu pridáme dnešné stupňovanie protiľavicovosti liberálnodemokratických krajín, teda spôsob, s akým narábajú s pravicovými extrémistami a s akým narábajú s ľavicovými (čo nie je podľa jedného štandardu), spolu s tzv. „mainstreamizáciou“ reakčnej ideológie, dostaneme zlé vyhliadky.

Ako postfašistické hnutia by sme mohli označiť tie hnutia, ktoré nie sú otvorene fašistické, ale snažia sa prekonať antifašizmus spoločnosti subverzívnou ideológiou a opustením „identifikovateľnosti“ fašizmu, teda opúšťajú polovojenské jednotky (aspoň oficiálne) a antidemokratický program. Stávajú sa menej násilnými, dokonca predstierajú, že len oni sú nenásilní, zatiaľ čo ľavicoví extrémisti sa im snažia ukradnúť slobodu prejavu a štylizujú sa do ochrancov parlamentnej demokracie. Svojou subverzívnou rétorikou sa dostávajú do mainstreamu, majú voľný prístup tam, kde by ho inde nemali a majú veľmi značný vplyv na vedomie obyvateľstva. Typické pre túto taktiku sú krajnepravicové kritiky politickej korektnosti, antirasizmu a feminizmu, ich vplyv vidno v novej renesancii vedeckého a otvoreného sexizmu a rasizmu. Príklad pre subverzívne krajnepravicovú ideológiu je koncept etnopluralizmu a idea kultúrnej imkompatibility, ktoré sú len zmenené koncepty rasovej čistoty a rasovej segregácie na „kultúru“ a etnikum. Špecifické pre postfašistické hnutia je tiež, že sčasti sú klasicky fašistické a ešte sa nestihli úplne očistiť od otvorených prejavov fašizmu. Ako postfašistické by sme mohli označiť najmä alt-right hnutie v USA, ktoré je zodpovedné za súčasného prezidenta USA, rovnako francúzsky Národný front, nemeckú Alternatívu pre Nemecko, rakúsku Slobodnú stranu Rakúska a ako postfašistické sa snažia štylizovať aj Kotleba a Jobbik.

Ako postfašistické vlády alebo režimy môžeme označiť tie reakčné (dôležitá charakteristika, lebo diktatoriálne a antiliberálne režimy môžu byť tiež „ľavicové“) vlády, ktoré prostredníctvom liberálnodemokratických inštitúcií rozoberajú tieto isté inštitúcie. Typické pre takéto vlády je fasáda liberálnej demokracie alebo deklarovaná snaha tieto princípy udržiavať. Ako postfašistické režimy môžeme do rôznej miery označiť Rusko, Poľsko, Maďarsko a Turecko.

Popri tom je možné pozorovať postfašistické tendencie a pohyby k dekonštrukcii liberálnodemokratických princípov v „normálnych“ liberálnodemokratických hnutiach a krajinách. Postfašistické alebo fašistické tendencie možno pozorovať v krajinách ako je Brazília, Filipíny, India, Japonsko a v hnutiach ako sú britskí Konzervatívci, rakúski Ľudovci. V týchto krajinách, ak tomu nezabraňujú iné faktory (ako imperializmus) dochádza k tomu k nebezpečnej konvergencii a spolupráci medzi štruktúrami amerického svetového imperializmu a iných „normálnych“ západných hnutí a krajín s postfašizmom, najmä k filozofickej konvergencii s militantnou demokraciou. Militantná demokracia je koncept, ktorá má za cieľ používanie neliberálnych metód k utlačovaniu antiliberálnych síl. „Demokracia“ sa má správať k svojim nepriateľom „rovnako ako by sa oni správali k nej“. To znamená, že určité pravidlá alebo aj práva, ktoré platia pre ostatných občanov, neplatia pre „nepriateľov demokracie“, teda extrémistov. Samozrejme, kto je „nepriateľ demokracie“ záleží na interpretácii konceptu demokracie a konceptu antidemokracie či antiparlamentarizmu, no najmä to záleží na tom, kto určuje, čo je demokracia a kto je práve vo vláde.

Dnešné „normálne“ liberálnodemokratické krajiny sú pritom už nejaký ten čas, od 70 do 100 rokov charakterizované tým, že ich hlavným nepriateľom je ľavicový, nie pravicový extrémizmus. Proti pravicovému extrémizmu spravidla zakráčajú omnoho jemnejšie (v pomere k násilnosti a zločinom), či vôbec, ako proti ľavicovému. Je to dané nielen antifaktuálnosťou konceptu extrémizmu a sympatiou jednotlivcov a častí štátneho represívneho aparátu s krajnou pravicou, ale aj politikou štátu. Súčasne dochádza k množeniu obmedzovania občianskych a ľudských práv a k dekonštrukcii liberálnodemokratických inštitúcií aj v západných krajinách. Toto možno sledovať najmä v súvislosti boja s terorizmom od roku 2001.

Súčasný koncept extrémizmu je pritom bezbranný proti postfašizmu. Pretože postfašizmus opúšťa dve z troch základných charakteristík fašizmu, stáva sa z neho „demokratická“, nanajvýš „populistická“ sila. Postfašizmus má brány otvorené k celému ideologickému aparátu, k celému štátnemu aparátu (ak to už tak nie je s pravicovými extrémistami), dostáva sa do mainstreamu a stáva sa veľkou volebnou silou. Súčasne sú postfašistické hnutia kompatibilné s liberálnou ideológiou a tak aj kompatibilné s konceptom militantnej demokracie, ktorú aktívne a úspešne používajú (štylizujú sa ako antiextrémisti a ochrancovia demokracie).

Súčasne západné krajiny ignorujú a zamlčiavajú podporu a spojenia s rôznymi postfašistickými režimami a hnutiami, rovnako ako obmedzovanie demokratických práv vo vlastnej krajine. Obyvateľstvo plne pod kontrolou ideologického aparátu zjavne buď zostáva v ilúzii (Brazília), sympatizuje s postfašizmom (Rusko) alebo ho nemá rád z rasistických a iných reakčných postojov (ako pri Turecku).

Skombinujeme si všetky tieto poznatky a predstavíme si reálnu a pravdepodobnú situáciu, v ktorej sa postfašistické hnutie dostane do vlády v západnej krajine, máme scenár, v ktorom sa dostáva militantná demokracia do služieb postfašizmu a pomáha budovať protiľavicovú liberálnu demokraciu, alebo protiľavicovú neliberálnu demokraciu (postfašistickú demokraciu) alebo protiľavicovú liberálnu diktatúru. V Rakúsku taký scenár stojí pred dverami, s voľbami 15. októbra, v ktorom očakávaná víťazná strana Ľudovci s postfašistickými tendenciami pravdepodobne pôjde do vlády s druhou alebo treťou stranou Slobodných, exemplárnou postfašistickou stranou. K obmedzovaniu demokratických práv pritom dochádza už v prológu k týmto voľbám a je nejasné, k akému obmedzovaniu dôjde po nich.