Denník N

Postfašizmus ako bezprostredný potenciál republikánskej ústavy

Fašizmus, ak sa nejako chápe a znázorňuje, tak ako niečo cudzie liberálnej demokracii a celému osvietenstvu, ako vírus, nákaza, ktorá prichádza zvonku a ktorá celý tento právnický poriadok prevracia na ruby.

Pokračovanie v seriáli o fašizme – posledný článok Pôvod moderného fašizmu a krajná pravica dnes

Skrátka, chápe sa ako úplná antitéza voči republikánskemu poriadku a nijako s ním nesúviaci. Pravdou však je, že fašizmus vo svojich mnohých podobách, najmä v nemeckej a francúzskej, bol z ústavného hľadiska právne konformný poriadok, ako jeden dlhý výnimočný stav a jeho nástup k moci bol veľmi striktne argumentovaný vrámci existujúceho poriadku liberálnej demokracie a novovekej ústavy.

Na spojenia medzi fašizmom a liberálnedemokratickým ústavným poriadkom, rozšírene medzi fašizmom a osvietenstvom upozorňovali mnohí filozofi, Adorno, Arendtová, Agamben a najnovšie Gaspar Miklós Tamás, od ktorého pochádza pojem a koncept postfašizmu.

burschenschaftertreffen2013
Fakľový pochod rakúskych Burschenschaften, častokrát spojených s nacistami a fašistami, z ktorých pochádza väčšina vedenia FPÖ.

Spojenie medzi fašizmom ako reakčnou realizáciou extrémistického (?) potenciálu republikánskej ústavy, jej vývojom do jedného smeru, sa ukazuje v troch základných paradoxoch a rozporoch republikánskej ústavy. Po prvé je to rozpor a konflikt medzi právnou silou ústavy, základných práv a populárnej suverenity. Podľa oficiálnej logiky pôvodných republikánskych ústav, americkej a francúzskej a takmer všetkých odvtedy, je ich spísanie a zostavenie štátu vyjadrením vôle ľudu, vyjadrením populárnej suverenity v protiklade s dovtedajšou monarchickou suverenitou. Odhliadnuc od toho, že všetky moderné ústavy neboli vytvorené demokratickým procesom, ako si ju jej konceptuálni otcovia predstavovali a že v tom čase tento proces zahŕňal ako ľudí s politickými právami len mužov s určitým majetkom, táto logika populárnej suverenity naráža však na základné práva a spôsob, akým bolo v posledných 200 rokov k ústavotvorným procesom pristupované. Takmer vo všetkých moderných liberálnych krajinách nie je možné meniť základné ústavné princípy typickým vyjadrením populárnej suverenity, ľudovým hlasovaním a v niektorých, ako v Nemecku, sú tieto princípy, ako základné práva nemeniteľné, teda ustanovené naveky.

npd
Stretnutie nemeckej nacistickej NPD. Všimnite si popis transparentu, ktorý žiada „Zastavte azylovú vlnu!“.

V druhom rade, zatiaľ čo pôvodní autori napr. Americkej ústavy počítali s tým, že sa budú cyklicky zvolávať Konštitučné zhromaždenia, ktoré budú môcť upravovať, prepisovať a eventuálne meniť ústavné zákony, v praxi došlo k ústavotvorným procesom takmer výlučne v dôsledku „demokratizačných procesov“, vojen, revolúcii, aby následne boli ponechané prachu. Logicky a správne niektorí pôvodní účastníci ústavotvorného procesu mysleli, že skutočná realizácia populárnej suverenity by si žiadala úplnú rekonštrukciu ústavného práva každú generáciu. Tento rozpor, ktorý sa ukázal byť jedným z tých základných paradoxov kapitalistického a liberálneho systému, v ústavných systémoch zostáva dodnes. Potenciálne predstavuje najväčšie ohrozenie demokracie a liberálnych ústavných princípov.

afd
Pochod „pravicovo populistickej“ AfD s veľmi podobným transparentom, ktorý žiada „Zastavte azylový chaos!“. Po volebných neúspechov NPD v posledných rokoch a úspechu AfD prechádza mnoho aktívnych fašistov do štruktúr AfD, v ktorej sú aktívne vítaní a integrovaní.

Konzekventne ho bude možné vyriešiť len víťazstvom jedného princípu nad druhým. Buď bude nutné opustiť princíp základných princípov a plne realizovať princíp populárnej suverenity, ktorý má rozhodovať aj o nich, alebo je nutné opustiť princíp populárnej suverenity v prospech základných princípov, čo z dnešného poriadku ale robí nedemokratický systém. V konečnom dôsledku je práve táto implicitná prevaha základných princípov nad populárnou suverenitou vo väčšine dnešných republík zdroj ohrozenia a prepadu „liberálnej demokracie“. V tomto leží väčšina nestability dnešného západného sveta a trenie medzi tzv. „neliberálnymi“ a „liberálnymi demokraciami“. Je nutné si ale uvedomiť, že konzekventná realizácia prevahy základných princípov nad populárnou suverenitou by si žiadala a tiež si žiada opustenie demokracie ako takej a udržiavanie buď „liberálnej demokracie“ proti vôle väčšiny alebo zriadenie skutočných nedemokratických systémov. V tejto idei, liberálnej demokracie za každú cenu tiež leží pôvod súčasného militantného liberalizmu, stredového populizmu, ktorý môže prerásť do antidemokratického centrizmu, a nepriamo tiež rastu krajnej pravice.

afd-npd-weltsozialamt-600x420
Porovnanie plagátov NPD a AfD. Popis je takmer identický. „Nie sme sociálny úrad sveta“.

Druhý rozpor v republikánskej ústave je rozpor medzi občianskymi a ľudskými právami. Tento paradox, rovnako ako predchádzajúci je výsledok podmienok, v ktorých dnešné ústavné poriadky vznikali a výsledok triednych systémov snažiacich sa spojiť univerzalizmus a nerovnosť. Vtedajší revolucionári chceli veľmi realizovať v ideálnych a čo najviac reálnych rozmeroch pokrokovosť svojho nového systému a jeho ambíciu, garantovať každému určité práva a slobody, no súčasne sa veľmi cielene, vedome a napäto snažili vylúčiť z účasti na politickom rozhodovaní každého, kto nepatril do ich triedy alebo predchádzajúcej vládnucej triedy, aristokracie. Výsledkom tejto schizofrénie sú ľudské práva, ktoré aspoň nominálne prináležia každému a občianske práva, ktoré prináležia len občanom, v tom čase len, ako už spomínané, malej menšine obyvateľstva, teda buržoázii. Problém teda nastáva tam, kto má reálne garantovať dodržiavanie ľudských práv a ako sa proti ich porušovaniu má brániť niekto, komu neprináležia žiadne či plné občianske práva. Čo síce na papieri znie dobre, v realite znamená, že ľudské práva neobčanov sú ignorované a pošliapané, zatiaľ čo legálnu zmenu k lepšiemu môžu dosiahnuť len plní občania. Tento problém zamestnával vylúčené ako aj inkludované skupiny väčšinu 19. a 20. storočia a výsledkom ich bojov bolo postupné rozširovanie občianskych práv na skupiny dovtedy prináležiace len do skupiny neobčanov. Napriek tomu sa priepasť medzi tými dvoma typmi práv ukazuje až dodnes, najnovšie v úkaze utečencov, ľudí s ľudskými právami, no bez občianskych práv, s ktorými je tiež náležite zaobchádzané. Podobne ako v prvom prípade je tento problém nevyriešiteľný v súčasnej apórii a žiada si priklonenie k jednej či druhej strane. Buď je nutné vytvoriť subjekt, ktorý bude garantovať ľudské práva či vzdať sa konceptu ľudských práv, alebo je nutné obe koncepty spojiť do jedného a teda garantovať každému občianske aj ľudské práva.

wahlplakate-2014-afd-npd
Ďalšie porovnania. Podobné témy.

Tretí rozpor napokon spája prvé dva a ich politické dôsledky. Ak teda prijmeme tézu, že od začiatku republikánskeho poriadku dochádzalo k implicitnej prevahe základných princípov nad populárnou suverenitou (a táto populárna suverenita bola určovaná tým, komu boli pridelené občianske práva), dochádzame nutne k záveru, že ľudia s občianskymi právami nie sú subjekt určujúci základné ústavné princípy. Ak však oni ten subjekt nie sú, musí ním byť niekto iný. Ten subjekt je nevyhnutne štát. Ak je však štát v demokracii tendenčne tvorený a riadený populárnou suverenitou, ktorá sa prejavuje v legislatívnej moci, je nutný nejaký mechanizmus, ktorý tieto základné princípy chráni pred prejavmi populárnej suverenity v legislatívnej moci. Tento mechanizmus je výnimočný stav.

romea-cz-graphic-posters-600x333
Porovnanie plagátov NPD, švajčiarskej SVP a dvoch českých krajnepravicových strán s rovnakým obrazom s implicitným rasizmom.
npdfpo
NPD a FPÖ majú dokonca rovnaký oficiálny podnázov – „Sociálna vlastenecká strana“. Preložené národne socialistická strana.

Výnimočný stav paradoxne práve dočasne ruší či zneplatňuje niektoré alebo všetky občianske práva alebo populárnu suverenitu v legislatívnej sile obmedzuje či nahradzuje exekutívnou silou. Výnimočný stav teda práve posilňuje štátnu moc pre ochranu základných princípov, tým, že tieto princípy oslabuje, ruší alebo populárnu suverenitu oslabuje či ruší. Tendenčne teda vedie k úplnej dekonštrukcii demokratického charakteru štátu a populárnej suverenity a k posilneniu štátnej suverenity. Ak k tomuto stavu dochádza ale práve pre ochranu základných práv, ktoré ruší a v systéme, ktorý je založený na rozpore ľudských a občianskych práv, tiež napokon prechádza do tejto sféry. Tým, že štátna suverenita je posilnená a dokáže rozhodovať o tom, komu sú pridelené občianske práva a komu nie, v konečnom dôsledku rozhoduje o ich živote a smrti, keďže ľudské práva bez občianskych neznamenajú veľa. Toto je práve to, čo sa podľa Arendtovej a Agambena stalo v nacistickom Nemecku. Ústavne konformne vyhlásený výnimočný stav, vedúci k posilneniu štátnej suverenity a k dočasnému zneplatneniu občianskych práv viedol k tomu, že štát suverénne rozhodoval o príslušnosti ľudí k ľudu, teda k občanom štátu a napokon o ich živote a smrti. Tento vnútorný potenciál je vo vhodných podmienkach, daný a realizovateľný v každom ústavnom poriadku s výnimočným stavom a s inými spomínanými charakteristikami. Je to neustála možnosť. Byť zbavený občianskych práv a následne zbavený ľudských práv. Alebo sú tie ľudské práva jednoducho ignorované. V skutočnosti k ojedinelým prípadom štátnej suverénnej moci, v ktorej rozhoduje o živote a smrti občanov alebo ľudí bez občianskych práv dochádza aj dnes. Tieto prípady, ako utečenci usmrtení v mori, podozriví teroristi usmrtení dronmi, sú práve občasnou realizáciou vnútorného fašistického potenciálu republikánskeho poriadku.

jobbik-newhungarianguard-may2013
Stretnutie maďarskej gardy Jobbiku. Všimnite si podobné oblečenie maďarských so slovenskými fašistami. Na všetkých krajnepravicových stretnutiach tiež vidno neustále národné vlajky.

Ak teda pripustíme tento záver a následne pripustíme, že dnešné krajnepravicové hnutia majú skryté alebo otvorené úmysly podobné bývalým fašistom, nevyhnutným záverom je, že z čisto právnického hľadiska, v správnych podmienkach, je možné tieto úmysly realizovať. Neexistuje žiadna magická právna, či iná garancia, ktorá by tomu vedela zabrániť. Ako tiež spomína Tamás, neexistuje ani garancia, že by taký stav vyvolal pobúrenie vo väčšine obyvateľstva, povstanie alebo kolaps spoločnosti. Práve naopak, život v nacistickom Nemecku pre tých, ktorí mali plné občianske práva bol relatívne kľudný, dobrý, odporu bolo málo a bol limitovaný takmer len na marginálne a menšinové ideologické skupiny. Veľká väčšina obyvateľstva jednoducho ten režim prežila bez väčšieho etického vzrušenia. Napokon jediná garancia proti takému vývoju sú len a len ľudia a ich pasívny súhlas, resp. aktívny odpor. Potenciál aj možnosť tu je. Sú tu aj respektívne hnutia a dostatočná populárna podpora pre rasizmus, šovinizmus a ich realizáciu. Dnešné krajnepravicové hnutia sú spomínaným filozofom nazývané postfašistické práve preto, lebo im už nie sú treba ozbrojené oddiely, odmietanie parlamentného poriadku, pochody, zhromaždenia, reči, symboly a uniformy (tie dnešné sú z väčšej časti len smiešne). Naopak, dosiahnuť rovnaké alebo podobné ciele sa naučili v existujúcom ústavnom poriadku a bez toho, že by búrali parlament, či dokonca sa znížili k jedinému výstrelu, volebnému teroru a otvorenej propagácii rasizmu. Práve naopak, môžu sa ešte aj skrývať za vyhlásenia, že fašisti nie sú. Pretože, pravdupovediac, nie sú tí starí fašisti. Sú inteligentnejší, hanbliví priznať sa k svojmu pôvodu a schopní vykonať rovnaké ciele s menším hlukom a s úplne legálnymi metódami. A medzi nimi a ich snom nestojí žiadny právny poriadok, ktorý by im to vedel zabrániť. Medzi nimi a iným, hnedým svetom stojíme len my.

Teraz najčítanejšie