Denník N

Postoj chvíľa, krásna si

a keď nie, tak aspoň neprines nič zlého.

To si momentálne vravím stále. Keď sa kašle tak poriadne.

Človek si len tak vybehne na brigádu ako každý pracovný deň. Prvé čo sa mu stane, keď vyjde z domu von je šupa do psích exkrementov. Tak to sa mi ešte nestalo. Celá topánka od výkalu a autobus na zastávke. Neostáva mi nič iné, ako bežať. Autobus som našťastie stihol, smradľavý, ale stihol.

No a potom? Potom spadol strom a mesto sa spolu so mnou dostalo do vážnych problémov. Behom chvíle sa utvorila kolóna a ja som spolu s cestujúcimi musel vystúpiť. Ísť pešo na brigádu na Prokopa veľkého mi nevadí, ale vtedy keď už tam máte byť je to o niečom inom. A tak sa príjemná cesta mohla začať. Smrdel som už pomenej a prestal som sa už potiť. Bolo to pekné. Užíval som si pohľad na mesto a tŕnistou cestou prišiel až na miesto určenia.

Konečne! Vtedy aby to bolo kompletné prišiel úder pod pás. Šéfka mi povedala, že som chodiť nemusel, pretože nie je pre mňa práca. Pokorne som preto kráčal naspäť pešo, tentoraz už k najbližšej zastávke. A tam sa to stalo. Na zástavke som vystrelil všetky nadávky sveta, ktoré mi v tej dobe vyšli na um.

Preto by som sa týmto chcel ospravedlniť všetkým, ktorým sa na zástavke Hroboňová znepríjemnil deň.

Teraz najčítanejšie