Sloboda a Solidarita patrí medzi tie mladšie politické subjekty na Slovensku. Vznikla na prelome rokov 2008 a 2009 z iniciatívy bývalého poradcu Ivana Mikloša a Jána Počiatka, Richarda Sulíka.

V stanovách sa zakotvili ako liberálna strana. Medzi hlavné programové zásady sa dostalo posilňovanie osobných a ekonomických slobôd, slobodný trh či podpora spoločnosti založenej na rozmanitosti.

Vo svojich počiatkoch spôsobila rozruch najmä témami, ktoré boli vtedy v rámci konzervatívnej slovenskej spoločnosti pomerne tabu. Dekriminalizácia marihuany či registrované partnerstvá zaujali najmä mladší elektorát, obyvateľov väčších miest, študentov či osoby z podnikateľského prostredia.

S Matovičom na palube

Strana šla prvýkrát do parlamentných volieb v roku 2010 a ako sa zdá, lieta s dvoma krídlami už od tohto momentu. Pred voľbami vzal Richard Sulík na kandidátku vtedy neznámych Obyčajných ľudí. Uvedomujúc si, že s veľkomestským voličom sa päťpercentnú hranicu nemusí podariť prekročiť, chcela strana týmto krokom osloviť aj regióny.

Matovičovo občianske združenie, ktoré sa prezentovalo predovšetkým v jeho regionálnych novinách, bolo vhodným nástrojom. Obyčajní ľudia figurovali na kandidátke a do určitej miery sa stotožňovali s programom strany. Stále však boli hnutím, ktoré si vytvorilo vlastný program a prezentovalo ho vo svojích vlastných propagačných novinách.

Sulík týmto krokom rozšíril voličský potenciál strany aj o konzervatívnejších voličov z regiónov. V strane sa ale vôbec nepočítalo s možnosťou, že by sa niekto zo spodku kandidátky mohol prekrúžkovať. Stalo sa.

Po voľbách sa podarilo prekrúžkovať všetkým štyrom členom hnutia, a hoci nešlo o členov SaS, stali sa jej poslancami. Nechcene tak vznikla akási strana v strane. Skupina poslancov podporovaná konzervatívnejším voličom v regiónoch v poslaneckom klube medzi poslancami zvolenými skôr liberálnymi hlasmi.

Os vyššie zobrazuje rozdielnosti vo variácii preferenčných krúžkov naprieč volebnými okrskami vo voľbách v roku 2010. Veľmi zjednodušene povedané: vyjadruje, ako blízko majú k sebe jednotliví kandidáti podľa toho, ako ich voliči krúžkovali. Teda pravdepodobnosť, že niekto krúžkoval Sulíka a Jurinovú zároveň je výrazne nižšia ako pravdepodobnosť, že niekto krúžkoval Matoviča a zároveň Jurinovú, či Sulíka a zároveň Mihála.

Problémy začali hneď po voľbách, keď sa do programového vyhlásenia vlády nedostala ani jedna z požiadaviek Igora Matoviča. Po ďalších nezhodách nastal zlom pri návrhu zákona o štátnom občianstve, čo skončilo vylúčením Igora Matoviča z poslaneckého klubu SaS. Zvyšok Obyčajných ľudí zotrval v klube do založenia OĽaNO v novembri 2011.

Rozpor s Kollárom

Ďalší dôležitý zlom u liberálov nastal v apríli 2013. Odchod zo strany ohlásili ďalšie významné tváre – Jozef Kollár, Juraj Miškov, Daniel Krajcer, Martin Chren a Juraj Droba.

Spolu s nimi sa zbalilo aj ďalších 75 členov. Odídenci oznámili, že zakladajú platformu Liberálna dohoda. Ako hlavný dôvod uviedli odlišné názory na budovanie straníckych štruktúr a denno-denný výkon politiky. Niektorí komentátori vtedy predvídali koniec strany.

Ľuďom okolo Jozefa Kollára sa zvyklo hovoriť ekonomické krídlo. Faktom je, že ide tiež o tváre, ktoré sú viac liberálne a pro-európsky orientované než Richard Sulík. Zdá sa však, že odchod ľudí okolo Jozefa Kollára bol skôr dôsledok osobných sporov než ideových či hodnotových.

Sulík europoslancom

Najnovšie štiepenie v SaS začalo, keď sa Richard Sulík stal poslancom Európskeho parlamentu. V ňom sa Sulík ako poslanec zaradil do frakcie konzervatívcov a reformistov (ECR), a to aj napriek tomu, že SaS bola členom Aliancie liberálov a demokratov (ALDE). Odôvodnil to slovami, že ALDE sú socialisti, a že on bude medzi konzervatívcami a reformistami ten reformista. Táto skutočnosť viedla až k tomu, že SaS svoje členstvo v ALDE ukončila a vstúpila do ACRE. Na poli európskej politiky sú tieto strany vo výraznej opozícii.

Na otázke vzťahu k Európskej únií sa v SaS začali formovať dve názorové skupiny. Na jednej strane eurorealista Richard Sulík a na strane druhej Martin Poliačik zastávajúci väčšiu integráciu Európy. Názorový rozkol dokresľuje aj skutočnosť, že Martin Poliačik sa v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy pridal do frakcie ALDE.

Tento spor sa začal ďalej prehlbovať s príchodom migračnej krízy, keď obaja začali zastávať rozličné postoje na riešenie tohto problému. Vyvrcholilo to až do štádia, v ktorom si obaja začali formovať vlastnú skupinu voličov.

Richard Sulík, Ľubomír Galko či Jana Kiššová sa orientujú skôr na témy negatívnej slobody, teda na liberálne-konzervatívneho voliča, kým Martin Poliačik či Lucia Ďuriš Nicholsonová na pozitívne slobody, teda skôr na ľavicovo-liberálneho voliča.

Určité napätie medzi týmito dvoma skupinami sa prejavilo aj v preferenčnom hlasovaní v ostatných parlamentných voľbách. Os nižšie, podobne ako tá predchádzajúca, zobrazuje variáciu preferenčných hlasov kandidátov s aspoň troma percentami krúžkov.

Je zrejmé, že v posledných parlamentných voľbách rozdiely v skupinách voličov SaS neboli až tak výrazné ako rozdiely medzi Sulíkovými voličmi a voličmi Obyčajných ľudí v roku 2010. Istú vzdialenosť medzi trojicou Sulík, Galko, Kišová a dvojicou Nicholsonová a Poliačik však možno pozorovať.

Oplatí sa lietať na dvoch krídlach

Posun SaS v liberálno-konzervatívnom priestore smerom do stredu pravdepodobne pomáha strane absorbovať voličov po liberálne-konzervatívnej SDKÚ-DS.

Lietanie na dvoch krídlach, či už úmyselne alebo nechcene, je pre SaS, zdá sa, z hľadiska získaných hlasov výhodné. Rozširovanie voličského potenciálu smerom do stredu môže byť politicky výhodné aj z hľadiska koaličného potenciálu a prístupu k exekutívnej moci.

Otázkou však ostáva, či ide len o rozširovanie a integrovanie elektorátu alebo o jeho rozdeľovanie. Respektíve, do akej miery sa to bude prejavovať vo vnútri strany a medzi jej predstaviteľmi.

Cenou za takúto volebnú stratégiu môže byť neustále riziko secesie strany alebo neschopnosť čeliť konkurencii. Tá by sa práve mohla uchádzať o hlasy tých voličov SaS, ktorí sa stotožňujú iba s jednou pozíciu strany.

Daniel Kerekes a Viera Markušová