Pôvod kapitalizmu v „komunistickej“ Číne

Aby sa vyhli svojej teoretickej inkompetencii, buď tvrdia, že ešte stále ide o „komunizmus“, že ide o „komunistickú vládu“, alebo jednoducho tvrdia, že ide o kapitalizmus. Vysvetliť, prečo v tejto krajine došlo k relatívne krátkej fáze k vybudovaniu „komunizmu“, aby potom došlo k výrobe najväčšieho kapitalistického hospodárstva na svete, sa radšej vyhýbajú. Len analýza Komunistickej strany Číny a Číny v rokoch 1953-92 ako stalinistickej strany a ako stalinistickej spoločnosti dokáže vysvetliť obe hospodárske prechody.

Základom teórie stalinizmu je byrokratická diktatúra v postkapitalistickom hospodárstve. Ide teda súčasne o veľmi obmedzené dosiahnutie marxistických cieľov a o jeho čistú negáciu, keďže neexistuje diktatúra proletariátu, teda demokratická vláda proletariátu. V „Sovietskom“ zväze došlo k revolúcii pred jej degenerácie do stalinizmu, s krátkym obdobím diktatúry proletariátu v rokoch 1917-18. Stalinizmus vznikol ako dôsledok občianskej vojny, zaostalosti, izolácie a jedného centra moci – strany. V iných krajinách však máme inú situáciu: tam došlo k vybudovaniu stalinistickej spoločnosti bez prechodnej „diktatúry proletariátu“, teda „od začiatku“ k byrokratickej diktatúre. Napriek tomu v mnohých krajinách existovali štruktúry proletárskej moci a situácie dvojitej moci, ktoré sa ale nedokázali zmocniť štátnej moci. V týchto krajinách hrá stalinizmus veľmi jasne kontrarevolučnú úlohu, teda úlohu toho, kto odzbrojuje a dekonštruje nezávislé mocenské aparáty proletariátu. Vo väčšine krajín, ako v Československu v rokoch 1945-48 toto bolo dosiahnuté za pomoci stalinistickej armády, tajnej služby a polície zo Zväzu. V iných, ako v Juhoslávii, to bolo dosiahnuté bez zásahu represívnych aparátov zväzu. V iných krajinách východnej Európy došlo jednoducho k vytvoreniu stalinistickej spoločnosti za pomoci represívnych aparátov zväzu, bez orgánov proletariátu. Ostatné krajiny tvoria ešte viac rozporuplné príklady, kedy nedošlo k priamemu zásahu zväzových represívnych aparátov, ani k situácii dvojitej moci medzi (alebo krátkej a občasnej) proletariátom a stalinizmom. Jeden z takých príkladov je stalinistické víťazstvo v Číne v roku 1949.

Komunistická strana ako stalinistická strana približne od roku 1923 sledovala tradičnú stalinistickú stratégiu: stratégiu spojenectva s buržoáznymi silami proti „imperalizmu“, „fašizmu“ (až na obdobie v rokoch 1928-33), teda ľudovú frontu. Táto ľudová fronta s Kuomintangom ju stála v roku 1927, keď došlo k masakre komunistov v Šanghaji a iných mestách, úplnú stratu proletárskej bázy. Dokázala sa potom zachrániť útekom do hôr v provincii Shaanxi, kde ju Mao úplne preorientoval na roľníkov (ďalší „antidogmatický rozvoj marxizmu“). Tu tiež prijala podobne ako ostatné stalinistické strany v kolóniách stratégiu antiimperialistickej fronty štyroch patriotických tried: roľníctva, proletariátu, maloburžoázie a národnej buržoázie. Táto esenciálne menševistická stratégia počítala v koloniálnych a zaostalých krajinách len s buržoáznymi demokratickými revolúciami, alebo antiimperialistickým bojom, ktorý nemal vyústiť v „socializmus“. Túto stratégiu sledovali stalinisti v Číne, ako aj v iných krajinách, kde boli imperializmom a domácou buržoáziou donútení k tomu, prejsť k stalinistickému hospodárstvu.

Od roku 1931 až do roku 1945 tak bola KSČ (Číny) zapojená do spoločnej vojny s Kuomintangom proti japonskému imperializmu. Keď vojna skončila, jej stratégia zostávala rovnaká, no bola to Kuomintang s podporou USA, ktorí na KSČ zaútočili a snažili sa ju zničiť. Zatiaľ čo Stalin ešte stále trval natom, aby KSČ nebojovala ofenzívne proti Kuomintangu, okolnosti boja, spolu s podpornou bázou v Mandžursku obsadenom „Sovietskou“ armádou a jej vojenskou podporou, v kombinácii s enormnou inkompetenciou Kuomintangu (inflácia, korupcia) ju doviedli napokon k víťazstve nad Kuomintangom v roku 1949 a jeho ústup na ostrov Taiwan. Stalinistický „prevrat“ v Číne tak mal úplne charakter občianskej vojny a vojenského víťazstva, až na ojedinelé situácie dvojitej moci s proletariátom a rozšírené rady na vidieku. Podobne ako vo východnej Európe, aj tu však kontrola nad armádou, teda štátnou mocou umožnila stalinizmu mať kontrolu nad hospodárskym a politickým vývojom.

Aj po roku 1949 stalinistická strana pre Čínu aplikovala podobný model ako vo východnej Európe v rokoch 1945-48, teda kapitalistické hospodárstvo riadené štátom pod kontrolou stalinistickej strany v koalícii s buržoáznymi stranami. Srdce štátneho aparátu, represívne aparáty, držali stalinisti všade od začiatku pevne vo vlastných rukách. Podobne ako vo východnej Európe mal tento model za účel predísť nezávislej proletárskej moci a revolúcii. Musel byť však opustený, podobne ako v Európe, kvôli nepriateľskej reakcii imperializmu, jednak kvôli Kórejskej vojne, kde vojská USA stáli na hranici s Čínou, inak kvôli embargu a obhajobe Taiwanu ako legitímnej Číne až do roku 1971. Začínajúc rokom 1952 a končiac okolo roku 1956 tak bola väčšina mestského hospodárstva pretvorená na stalinistické, pričom poľnohospodárstvo nebolo v Číne nikdy tak centralizované ako v zväze a zostalo riadené na miestnej úrovni.

Samotná členská základňa v KSČ bola ešte viac byrokratizovaná než vo zväze v 20. a 30. rokoch. Len dve percentá členov boli proletári a veľká väčšina členov boli maloburžovia a buržovia. Z toho vyplýva tiež, že na rozdiel od zväzu v KSČ nikdy neexistovalo dominantné „stalinistické“ krídlo. Stalinistický kurz v Číne bol takmer úplne nesený Mao Ce Tungom, ktorí sa pokúšal bojovať proti svojim protivníkom v strane opätovnými „antibyrokratickými“ kampaňmi ako kampaň sto kvetín a kultúrna revolúcia. Podobne ako vo zväze mala byrokratická unáhlená, nadoptimistická a falšovaním charakterizovaná kolektivizácia katastrofálne následky. Inak ako v zväze táto kolektivizácia nebola nikdy dotiahnutá do konca. V 60. a 70. rokoch tak stalinistická Čína zostávala ešte stále väčšinovo agrárnou krajinou, izolovaná ešte aj od zväzu a takmer bez medzinárodného obchodu.

Akonáhle Mao zomrel prevládla v strane frakcia advokujúca viac trhových elementov. Nárast exportu ropy a iných surovín podobne ako vo Zväze umožnil nákup technológií zo západu, Špeciálne ekonomické zóny umožnili kontrolovaný prílev kapitálu zo zahraničia a domáce TVE, po mene vidiecke kooperatívy, boli rozširujúcim sa kapitalistickým hospodárstvom vovnútri krajiny. Narozdiel od zväzu tento proces bol spätý so súčasným brutálnym potlačením opozície a debaty, ako ukázali udalosti na Tiananmen. Približne v roku 1992 tak došlo v Číne k návratu na pôvodný stalinistický model a to kapitalistické hospodárstvo pod kontrolou strany. Industrializácia a proletarizácia krajiny tak v Číne narozdiel od zväzu bola vykonaná kapitálovou akumuláciou. Dnes máme ešte stále vedľa seba rôzne formy hospodárenia a politickej vlády, predkapitalistické a kapitalistické poľnohospodárstvo, dominantný kapitalizmus v strede a zostávajúce plánované sektory. Vládnuca byrokracia tak zostáva ešte stále obmedzene vládnucou kastou, pričom súčasne sa premiešala s a vytvorila novú domácu buržoáziu.

Vývoj v Číne ukazuje tak jasne ako nikde kontrarevolučný charakter stalinizmu a stalinistickej byrokracie. Jej primárnym cieľom zostáva udržanie vlastnej hospodárskej a politickej moci, čo ju núti k tomu potlačovať proletársku demokraciu a nezávislé orgány proletárskej moci, teda v konečnom dôsledku je hlavným nepriateľom diktatúry proletariátu. Nefunkčnosť byrokratického plánu a byrokratickej kolektivizácie jej dávajú dve možnosti: buď otvoriť hospodárstvo demokratickému riadeniu obyvateľstva, alebo otvoriť brány kapitálovej akumulácii pod vlastnou kontrolou. Nechtiac stratiť svoje postavenie, sa tak stáva primárnym aktérom v reštaurácii kapitalizmu a stáva sa novou vládnucou triedou. Jedinou cestou zo súčasného kapitalistického vykorisťovania a brutálnej diktatúry straníckej byrokracie zostáva tak, ako pred sto rokmi, proletárska revolúcia proti byrokratickej diktatúre. Táto byrokracia dnes súčasne stelesňuje bezohľadný prístup kapitalizmu k ľudským životom a k prírode, rovnako ako stalinistickú represiu a jeho perverznú inštrumentalizáciu marxizmu. Dnes je pod červenou vlajkou a Marxovými citátmi zavádzaná privatizácia a pokračujúca primitívna akumulácia. Je iróniou osudu a singulárnym dedičstvom stalinizmu, že najdivokejšie kapitalistické vykorisťovanie sa deje v zemi, ktorého štátnou ideológiou je „marxizmus“. V tejto zemi je dokonaný projekt stalinistického klamstva a newspeaku, tu je komunizmus kapitalizmus, diktatúra proletariátu diktatúra buržoázie a demokracia diktatúra.