Pôvod moderného fašizmu a krajná pravica dnes

 Vo všeobecnosti sa možno zhodnúť na dvoch základných charakteristikách, ktoré fašizmus tvorí a to je masové hnutie s militantným ozbrojeným krídlom s cieľom zrútenia parlamentného liberálneho poriadku. Nad tieto základné charakteristiky sa potom rôzne ideologické interpretácie rozchádzajú. Zo skutočnosti, že Mussolini bol pred svojou nacionalistickou premenou a fašistickým prerodom socialista a marxista a zo skutočnosti, že sa Hitlerova strana volala Národne socialistická strana nemeckých pracujúcich a Strasserovo krídlo žiadalo aj znárodnenie hospodárstva, radikálne antikomunistická línia vyvodzuje, že fašizmus je marxistický, marxizmus lite alebo vychádza z marxizmu. Skutočnosťou je tiež to, že fašizmus z jasných dôvodov prebral mnohé metódy od marxistického robotníckeho hnutia: masovú podporu, demonštrácie, pochody, masové stretnutia, reči, piesne, symboliku, ozbrojené krídlo (a s leninizmom revolučný predvoj, so stalinizmom diktatúru jednej strany) všetko veci, ktoré mu vôbec umožnili sa stať tak úspešným.

V tom však podobnosti končia a práve tieto podobnosti tiež umožňujú, prečo je antimarxistický a na úplne opačnom konci táborov a ideológie. Ak je argumentom, že nejaké osoby prešli a prechádzajú z marxizmu k fašizmu, potom môžeme argumentovať aj proti liberalizmu a iným prúdom. Podstatný rozdiel je ideologický, sociologický, v niektorých metódach a reálnepolitický. Ideologicky je fašizmus presný opak marxizmu, osvietenstva a myšlienok slobody, rovnosti a bratstva. Je afirmáciou sociálneho darwinizmu, hierarchie, poslušnosti, militarizmu, tradičnej rodiny, národa a nacionalizmu, kolonializmu a v nemeckej variante rasizmu a antisemitizmu. Čo však robí fašizmus skutočne charakteristickým, je jeho silné zakorenenie a zdroj podpory v násilí a masovej psychológii. Reálnepoliticky fašizmus presadzoval najkonzekventne protiľavicovú a antimarxistickú politiku.

Vo všetkých prípadoch sa dostal k moci len prostredníctvom fyzického zničenia ľavice svojimi ozbrojenými oddielmi, počnúc Talianskom, Nemeckom a končiac Indonéziou a Brazíliou, komunisti a socialisti boli vždy, ako v prípade koncentračných táborov alebo zákona o požiari Reichstagu jeho prvými terčami, prvými odporcami a poslednými obeťami a vždy jeho politikou bolo zničenie organizácií pracujúcej triedy, ochrana súkromného majetku a vytvorenie čo najlepších podmienok pre vykorisťovanie a zvyšovanie renditov.

Podobne sociologicky a dejinne vznikol a vznikal vždy vďaka priamej podpore veľkokapitálu a spojenectve časti pracujúcej triedy, maloburžoázie a časti veľkokapitálu. V prípade Talianska poslúžia ako príklady vlastníci Fiatu, v prípade Nemecka Rheinmetallu, Porsche, IG Farbenu a prakticky celého ostatného ťažkého priemyslu. Fašizmus bol vždy, ako ukazujú aj viaceré prípady počas Studenej vojny, projekt a voľba vládnucej triedy v čase, keď existujúce robotnícke hnutia ohrozovali triednu nadvládu. Dôkazov tejto tézy je možné nájsť v každom historickom fašistickom režime. Taliansko, Nemecku, Rakúsko, Španielsko, Kórea, Vietnam, Indonézia, Filipíny, Brazília, Argentína, Peru, Bolívia, Grécko, Čile, Guatemala, Nikaragua, Salvador.

Nová skúsenosť s fašistickým hnutím uvalila vtedajších marxistov a iných ľavičiarov do dezorientácie a zmätenosti. Zatiaľ čo jedni sa tento jav snažili vysvetliť čisto ekonomicky a odsudzovali psychológiu ako „nemarxistickú“, iní ako Wilhelm Reich všetkých ostatných označovali ako vulgárnych marxistov a vyvíjali iné pseudovedecké teórie ako teóriu orgonu a sexuálnej ekonómie. Dnes možno povedať, že psychologický faktor rozhodne nemožno podceniť, rovnako ako sociologický, no tieto vysvetlenia si vôbec neprotirečia s klasicky marxistickým vysvetlením, ktoré by nemalo byť determinizujúce a nemalo chápať vzťah základne a nadstavby jednosmerne a idealisticky.

Na druhej strane možno tvrdiť, že aj psychologické faktory nie sú nezávislé od ekonomických podmienok a že sú spojené s existujúcim hospodárskym systémom. Čo liberáli interpretujú reakčným šovinistickým spôsobom ako dôkaz, že voliči krajnej pravice sú sprostí alebo opačne, teda, že sú to najmä ľudia s nižším vzdelaním, čím celé riešenie vidia v lepšej výchove a vzdelaní, treba interpretovať ako dôkaz triednej štruktúry vo vzdelaní a teda aj rozširovania poznatkov a inteligencie. Inak povedané, v záujme vládnucej triedy je, aby tá pracujúca bola „sprostá“, nevzdelaná a neschopná riadiť vlastný výrobný proces ako aj spoznať vlastné triedne postavenie. Je viac než pravdepodobné, že vyššie vzdelanie v pracujúcej triede ako aj väčšia nezávislosť a reflektovanosť vo vzdelávacom systéme by sa pozitívne (negatívne pre triednu nadvládu) prejavila v triednom vedomí a obranyschopnosti pracujúcej triedy. Kombinované s podstatou kultúry v triednej spoločnosti a s priemyslom vedomia, nie je prekvapujúce, že sa tento dumbing down effekt prejavuje aj spôsobom, nie veľmi vyhovujúcim liberálom v spoločnosti. Rovnako sociálna izolácia týchto skupín a ich názorov je štrukturálne spôsobená podstatou rodiny a sociálneho života v kapitalistickej spoločnosti, ako aj liberálne delenie verejného a súkromného, a obmedzenie politickej diskusie do súkromného priestoru má nejakú úlohu v udržiavaní krajnej pravice.

Zjednodušená formula dnešného rastu krajnej pravice:

zhoršujúca sa ekonomická situácia (stagnujúce alebo zhoršujúce sa reálne mzdy a/alebo nezamestnanosť, a/alebo miera vykorisťovania) + zrada ľavice (dlhodobé zanedbanie ekonomických záujmov a triednych vzťahov, posun ľavicových strán doprava) + antikomunizmus alebo iné faktory, ktoré obmedzujú nápravu druhého faktoru, teda buď posun doľava alebo vznik či rast nového subjektu

Podľa konkrétnej krajiny ešte prichádza do hry + šovinizmus a rasizmus, buď v primárnej, sekundárnej, alebo poslednej či predposlednej úlohe. V poststalinistických štátoch možno povedať, že hrá vyššiu úlohu.

Rozdielny vývoj na západe a na východe je najmä daný rozdielnym ekonomickým vývojom v 19. a 20. storočí, z toho vyplývajúceho vyššieho šovinizmu a rasizmu a dnešného polokoloniálneho politického a ekonomického charakteru poststalinistických štátov v Európskej únii.

Tento fenomén zapadá do celkového trendu od roku 1970, ktorý predstavuje intenzifikáciu triedneho boja vládnucej triedy po povojnovej stabilizačnej perióde. Tento triedny boj, ktorý naberá rozmery triednej vojny, bol spustený na viacerých frontách. Na prvej fronte, ekonomickej, dosiahla kapitalistická trieda v poslednom pol storočí (!) zvyšovanie renditov, otváranie nových výrobných a odbytových trhov, zvyšovanie produktivity ako aj zvyšovanie vykorisťovania a celkového podielu na národnom príjme a bohatstve v jednotlivých krajinách. Na politickej, po trojitom zlyhaní ľavice, jednak úplného opustenia revolučnej či len centristickej politiky na strane sociálnedemokratických strán, historickej blamáži a ošpinenia komunistického hnutia stalinistickými režimami a zlyhanými revolúciami v Maďarsku, vo Francúzsku a v latinskej Amerike, dosiahla v priebehu nasledujúcich desaťročí hegemóniu a víťazstvá vo všetkých krajinách. Rozpadom stalinistických režimov a zavedením totalitného kapitalizmu v maoistických a ostatnej väčšine stalinistických krajín entuziazmom naplnená hlásala „koniec dejín“, večné víťazstvo kapitalizmu. Ostávajúce deformované/byrokratické režimy, ktoré označuje ako komunistické, slúžia ako vďačné odstrašovacie propagandistické príklady. Na inej fronte, vybudovala a prehĺbila ideologickú kontrolu pracujúcej triedy novým priemyslom vedomia a šírením ideologických produktov v každom odvetví hospodárstva, kým nie sme dnes svedkami najbizarnejších fenoménov dejín, v ktorých väčšina utlačovanej triedy má opačné triedne vedomie a žije v šťastí alebo apatii. Toto obdobie predstavuje najdlhšie obdobie kontinuálnej stabilizácie triednej nadvlády v dejinách kapitalizmu.

Napriek všetkému, ako každá doterajšia triedna spoločnosť, sa nezaobíde bez ťažkostí a všetky víťazstvá prinášajú neželané vedľajšie účinky. Buď ako neželaný „fašizmus“, alebo preventívny „fašizmus“, dnes prichádzajú k moci hnutia krajnepravicovej renesancie. Napriek tomu, že fašistické nie sú, lebo nebojujú za zrušenie parlamentného poriadku a so zbraňami v ruke, zdieľajú inak všetky charakteristiky tohto hnutia. Aj keď utajene a kódovane, presadzujú šovinistickú a rasistickú politiku, etnocentrizmus, antisekulárnu a protiústavnú politiku. Ich sociologické zostavenie zodpovedá minulým fašistom, v spojenectve časti pracujúcej triedy, maloburžoázie a časti veľkokapitálu, chcú dosiahnuť uspokojenie svojich materiálnych záujmov na úkor zostupných vrstiev a tried. Ich vznik treba vysvetliť presne z rozporuplnej situácie, z ktorej vstávajú z mŕtvych. Kombináciou všetkých troch víťazstiev kapitalizmu v triednom boji vznikla na jednej strane úrodná pôda pre hnutie, ktoré by tieto zhoršujúce podmienky zosiala a artikulovala nespokojnosť pracujúcej triedy, na druhej strane kvôli zrade sociálnej demokracie a historickej diskreditácii „komunizmu“ v stalinizme, toto hnutie nemohlo byť v týchto krajinách ľavicové. Súčasne vďaka ideologickej hegemónii nemôžu tieto hnutia otvorene hlásať koniec parlamentarizmu a pochodovať so zbraňami v ruke, ak chcú mať nejakú populárnu podporu. Namiesto toho, aby sa boj viedol do opačného smeru, tieto hnutia využívajú hnev a nenávisť, ktoré sú produktom triednej vojny, pre „kopanie dolu“.

Napriek niektorým predstavám, tento vývoj nie je takmer nijako výhodný pre pracujúcu triedu či prekonanie kapitalizmu. Vládnuca trieda omnoho radšej bude bojovať v parlamentných voľbách a v mediálnej aréne s rasistickými a šovinistickými stranami, ktoré nijakým spôsobom neohrozujú ich materiálne záujmy či postavenie v spoločnosti, práve naopak, bude naklonená, túto situáciu využiť pre presadzovanie vlastnej rasistickej, sexistickej a triednej politiky a smerovať mediálny diskurz stále doprava. Rozdielna situácia v porovnaní s 30. rokmi a dôvod, prečo dnešná krajná pravica nie je fašistická, teda kvôli inej ideologickej situácii a absencii ohrozenia triednej nadvlády komunistickým a socialistickým hnutím, robí celý stav ešte horším, pretože dnešná krajná pravica môže poslúžiť ako preventívny fašizmus, teda zničiť ľavicu ešte predtým, než vznikne, alebo vytvoriť náskok, ktorý sa možno nebude dať prekonať. Jediná výhoda, ktorá z tejto situácie pre pozostatky toho, čo raz bola obrana utlačovanej triedy, môže vzísť, je narušenie ideologickej kontroly a hegemónie a využitie týchto dier k ideologickému boju a emancipácii. Preto v niektorých krajinách môže potenciálne príchod krajnej pravice k moci viesť k posilneniu ľavice, v iných naopak nie. Všeobecne povedané je ale dnešná situácia pre pracujúcu triedu horšia, než kedykoľvek predtým. Preto je úlohou ľavice, pri akejkoľvek príležitosti, na pôvody dnešnej krajnej pravice a fašizmu ukazovať prstom a ich vykrikovať.

Jediná sila, ktorá bude schopná na jednej strane bojovať proti príčinám dnešnej krajnej pravice a viesť spravodlivý a pravý triedny boj a na druhej strane bojovať rovnako proti triešteniu pracujúcej triedy a rasistickej, sexistickej a šovinistickej politike, môže byť krajná ľavica, ktorá konzekventne spája obe tieto ciele. Poučiť sa z historických chýb a zlyhania ľavice v 20. storočí znamená súčasne bojovať proti akýmkoľvek prejavom oportunizmu, ktoré ohrozujú ľavicu uvaliť na cestu obhajovania a udržiavania triednej spoločnosti a iných vzťahov útlaku, a proti akýmkoľvek prejavom tvorby nových privilegovaných vrstiev, vrámci ľavicového hnutia a neskôr vrámci potenciálne iných vývojov.