Pôvody rasizmu a šovinizmu na Slovensku
Napriek tomu, že sa o tom nikto nechce rozprávať, rasizmus a šovinizmus je na Slovensku zakorenený a všeobecne rozšírený pohľad na svet, „názor“ ak ste uberliberál, pravdepodobne najväčší menšinový politický prúd.
Dôvody tohto zakorenenia by nebolo správne vidieť z idealistického hľadiska, akože Slovensko nikdy nezažilo ideové pozdvihnutie, skutočné osvietenstvo, ktoré by presahovalo snahy základného vzdelávania, ja by som navrhoval sa na to pozrieť z materiálneho hľadiska.
Slovensko v 19. storočí a na začiatku 20. storočia bolo ešte pomerne zaostalé, industrializácia prebiehala len v obmedzených častiach krajiny. Pred vznikom Československa nemalo vyvinutú ani samostatnú feudálnu triedu, ani samostatnú kapitalistickú triedu. Kapitalizmus, v ktorom existoval, bol závislý na zahraničnom kapitáli. So vznikom Československa teda nemalo ani predpoklady k tomu, byť národom v modernom zmysle. Intelektuálna trieda existovala len v obmedzenom počte, častokrát klerikálna. Pred rokom 1918 ešte bolo hlboko vo feudalizme, naviac k tomu v nie národnom. V tomto zmysle ukazovalo určité podobnosti s Ruskom pred revolúciou (ako hospodárstvo, ktoré prešlo z feudalizmu rovno do socializmu) a s USA v 19. storočí, ktoré vznikli ako zmiešanina otrokárskeho a kapitalistického hospodárstva. Tieto podmienky potom mali za následok medzivojnovú politiku Slovenska: V rokoch 1925 až do Mníchovského diktátu bola najväčšou stranou na Slovensku Hlinkova ľudová strana. Vedená klerikálnou inteligenciou a ešte stále zastavená v hospodárskom vývoji medzi feudalizmom a kapitalizmom, sa postupne zmenila z nacionalistického oslobodzovacieho na utláčacie hnutie. Jej podpora, v 30-40 percentách, koleruje s dnešným možným rozšírením šovinizmu a rasizmu. Čo je ale dôležitejšie, na Slovensku sa kvôli tejto hospodárskej zaostalosti nikdy nevytvorili ani silné buržoázne, kapitalistické hnutia ani silné socialistické hnutia. Komunistická strana v týchto rokoch mala na Slovensku veľmi malú podporu, zatiaľ čo v Česku socialisti, sociálni demokrati a komunisti mali väčšinu až do vzniku Sudetskej strany.
Výsledky volieb na Slovensku v roku 1946 ukazujú, že neexistovala populárna podpora pre socializmus a voliči Demokratickej strany boli pravdepodobne tí, ktorí nemohli voliť už zakázených fašistov a Hlinkovcov. Prechod po roku 1948 bol teda porovnateľný s tým v Rusku, pretože väčšine obyvateľstva bol nanútený a navyše to bol prechod z roľníckeho hospodárstva priamo do socializmu, bez plne vyvinutého kapitalizmu medzi tým. Naproti Rusku to bol ale od začiatku deformovaný štát, lebo žiadna revolúcia sa nekonala, len puč zhora. Až so vznikom stalinistického štátu teda Slovensko zažilo plnú industriálnu revolúciu, niečo, čo by normálne zažilo v kapitalizme v dlhšom období. Potlačovanie slobody prejavu a označovanie každého, kto nesúhlasí, za fašistu za stalinizmu neskôr spôsobilo, že tieto „názory“ vôbec neodišli, ale naopak, boli naďalej predávané z generácie na generáciu.
Šoková terapia po páde Železnej opony vystavila Slovensko kapitalizmu bez jeho prirodzeného vývoja, ktorý častokrát trval aj 100 rokov. Výsledkom toho je kapitalizmus bez skutočnej buržoázie, bez intelektuálnej elity, ktorá by ho podporovala. Dnešný rasizmus na Slovensku je podľa mňa len pozostatkom toho, že hospodársky vývoj na Slovensku vždy zaostával možno aj viac než 100 rokov za západom a tohto roľníckeho obyvateľstva a vzdelávania, ktoré neprešlo osvieteneckým procesom.
Je súčasťou slovenskej tradície a DNA, tak ako je otrokárstvo a rasizmus súčasťou dejín USA a dôvod úspechu Trumpa. Taký je aj dôvod úspechu strán ĽS-NSNS a SNS, čiastočne aj Smeru a SaS a súčasného „názoru“ na utečencov, cudzincov a Rómov.
