Pozdrav štrajkujúcim
Dilemou školstva na Slovensku je otázka, čo od učiteľa a vzdelávacieho systému očakávame a koľko je štát za to ochotný zaplatiť.
Podporujem štrajk učiteľov. Aspoň takto na diaľku. Rešpektujem tých, ktorí sa nezapojili. Je to individuálna voľba a ja sám som štrajk nezažil a nemôžem s istotou povedať, či by som sa, a na ako dlho, zapojil. Ale vnútorne cítim, že áno.
Učitelia vstupom do štrajku dávajú najavo, že priestor na rozumnú debatu za okrúhlym stolom už nie je. Už sa prosto nemožno spoliehať na nejaké politické gesto, memorandum alebo prísľub. Učitelia sú v štrajku a niekto bude musieť ustúpiť. Pevne verím, že to nebudú opäť učitelia.
Prečo je otázka o stave školstva taká horúca a neodkladná? Čo sa vlastne od učiteľov očakáva? Existujú isté reálne a ideálne očakávania. Tie reálne sú podľa mňa dosť smutné. Spoločnosť (rodičia) často od učiteľa očakávajú, že nebude dávať zlé známky, „nechá“ dieťa prejsť do vyššieho ročníka alebo ukončiť školu, počas dňa ho nejako „zamestná“ a, vo všeobecnosti, že nebude robiť problémy. Česť výnimkám. Učiteľ je vnímaný ako niekto, kto chodí na hodinu s pomôckami, diktuje poznámky a opravuje písomky. Ktosi pekne napísal, že rodičia dnes do školy kvôli dieťaťu chodia zriedkavejšie, ako s autom do servisu.
Na tých ideálnych očakávaniach sa iste zhodneme. Je neodškriepiteľné, že štát, ktorý má fungujúce školstvo produkujúce kvalitných, samostatných a tvorivých ľudí, bude štátom fungujúcim a prosperujúcim. Človek s moderným a kvalitným vzdelaním bude dobrým zamestnancom, šikovným podnikateľom a bude vytvárať spoločné hodnoty. Toto očakávanie je založené na kvalitnom školstve s kvalitnými pedagógmi. Od moderného učiteľa sa očakáva, že bude mať kvalitné vzdelanie, bude vedieť tvorivo vzdelávať, prepájať teóriu s potrebami súčasnosti, bude vedieť pracovať so zdrojmi (dnes je objem zdrojov neobmedzený) a bude celý život v prvom rade pracovať na sebe.
Otázkou teda je, či možno očakávať, že niekto bude vykonávať takúto kvalitnú a náročnú prácu za 550 eúr v čistom mesačne. Resp. ako dlho to zvládne. Školstvo na Slovensku – a na to chcú učitelia poukázať, stojí pred dilemou, čo od školstva spoločnosť očakáva, a za koľko. Pri súčasnom ohodnotení učiteľov je očakávať vysokú kvalitu znakom naivity, v lepšom prípade neznalosti.
Odpovedať má predovšetkým súčasná vláda, i keď treba dodať, že za posledných dvadsaťpäť rokov a mnohých vlád sa v slovenskom školstve urobilo žalostne málo. Je to spoločenská požiadavka, ktorá na riešenie nepočká. Vlády a ich ministri školstva sa zásadných reforiem boja, pretože je to veľmi nevďačná agenda. Je to totiž začarovaný kruh. Ak chceme mať kvalitne vzdelaných ľudí, musíme začať od začiatku, už v predškolskom veku. Treba si uvedomiť, že i v zázračnom prípade, že by sme mali zreformovaný vzdelávací systém, sa výsledky prejavia až takmer o jednu generáciu neskôr (jeden vzdelávací cyklus, od materskej školy po, povedzme, vysokú školu, trvá takmer dvadsať rokov). A pre kvalitné vzdelávanie je potrebný aj kvalitný učiteľ, to značí, že musia byť zreformované aj príslušné fakulty. Inými slovami, bez kvalitných učiteľov nebudú vzdelaní žiaci a učiteľ so slabým vzdelaním neodvedie kvalitnú prácu. A práve tento gordický uzol sa vlády a ministri boja rozťať, pretože politické nastavenie na Slovensku si pýta „instantné výsledky“ a merateľné zúčtovanie na konci volebného obdobia. Reforma školstva musí byť celospoločenskou prioritou.
Ale späť k štrajku. Na SME bol zverejnený článok s fotografiami učiteľov a krátkymi popiskami v duchu: „Martina je učiteľkou na gymnáziu v Prievidzi. Matematiku učí už dvadsaťpäť rokov. Jej plat je 600 eúr.“ Ironicky, ale vážne, som si predstavil, že by taký popis mohol znieť: „Martina je učiteľkou na gymnáziu v Prievidzi. Matematiku učí už dvadsaťpäť rokov za 600 eúr mesačne (nie dvasaťpäť rokov za 600 eúr mesačne, ale po dvadsiatich piatich rokoch za 600 eúr mesačne). Učí, pretože ju to baví, podporuje ju rodina a okolie, potrebuje uživiť rodinu, splatiť hypotéku, nemá veľmi na výber a, predovšetkým, ešte sa nepomiatla.“
Kolegov učiteľov v štrajku podporujem. Držím im palce, aby ich diverzanti, riaditelia a zriaďovatelia škôl nezlomili. A prajem si, aby si rodičia uvedomili dôležitosť tohto štrajku (učitelia nebojujú len za seba, ale aj za vzdelávanie detí). V jednote je sila!
