Denník N

Požičať svoj hlas tým, ktorí nemôžu povedať svoj príbeh

Sára Činčurová. Foto N - Vladimír Šimíček
Sára Činčurová. Foto N – Vladimír Šimíček

Sára Činčurová pracuje v KMC na pozícii expertky zodpovednej za primárnu prevenciu a prevenciu vo vzdelávaní. Študovala na Paris Descartes Univerzite, po štúdiách veľa cestovala od Indonézie až po Burkinu Faso, 2 roky pracovala v bezpečnom ženskom dome v Anglicku. Intenzívne sa zaujíma o práva žien, publikovala reportáže o utečencoch, s ktorými sa rozprávala osobne v utečeneckých táboroch v Calais vo Francúzsku a v Gruzínsku. Natočila dokument o utečenkyniach z rôznych častí sveta, ktorý mal svoju premiéru v septembri tohto roka v KC Dunaj. O Sáriných štúdiách, skúsenosti s prácou so ženami, ktoré zažívali násilie a potrebe vzdelávať mladých ľudí sa rozprávala Jana Jablonická-Zezulová. 

Popíš mi svoju pozíciu v KMC, čo je náplňou tvojej práce?

Mojím hlavným poslaním je dostať tému násilia páchaného na ženách a deťoch do vzdelávacieho procesu. Cieľom je, aby sa o ňom rozšírilo povedomie medzi mladými ľuďmi a v neposlednom rade aj medzi vyučujúcimi. Domáce alebo sexuálne násilie vo veku viac ako 15 rokov zažila každá tretia žena v Európe. Je dôležité, aby táto téma nebola medzi mladými ľuďmi tabuizovaná a aby sa na školách objavovala v rámci prevencie, a tiež aj ako jedna z prierezových tém pri vyučovaní.

Ako si sa dostala k primárnej prevencii a vôbec k problematike rodovo podmieneného a domáceho násilia? Viem o tebe, že si študovala v Paríži na Sorbonne (Université Paris 5 René Descartes), skús nám priblížiť, čo všetko ťa formovalo až po prácu v KMC?

Áno, študovala som filológiu a komunikáciu, a túto tému sme často otvárali už na vysokej škole. Pamätám si, že jedným zo zadaní, ktoré sme dostali ako samostatnú prácu, bolo porovnať kampane primárnej prevencie v rôznych krajinách a skúmať ich prípadnú kultúrnu premennú.

Čo ste zistili? Ktoré kampane fungujú?

V našom študentskom výskume nešlo o výsledky, ale skôr o sledovanie toho, ako sú jednotlivé kampane skoncipované a s akými nápadmi prišli iniciátorky a iniciátori v rôznych kútoch sveta.

Niektoré kampane mali za adresátov výhradne mužov, pohrávali sa s konceptami agresívnej mužnosti: spomínam si na belgickú kampaň, ktorá zobrazovala „typicky mužské“ predmety ako napríklad boxovacie vrece, na ktorom sa písalo: „Ak biješ svoju ženu, nie si muž.“ Táto kampaň použila proti násiliu jeho vlastnú zbraň, resp. stereotyp, ktorý je sám pri koreni násilia – to je nepochybne zaujímavá myšlienka.

Iné kampane sa zameriavali skôr na to, že o násilí netreba mlčať – tie mali za cieľovú skupinu širokú verejnosť a riadili sa heslom „Silence is violence“. Ak o násilí vieme a mlčíme, svojím spôsobom mu umožňujeme existenciu. Veľmi zaujímavá však bola aj kampaň, ktorá si vzala „na mušku“ práve tabu, ktoré sa viaže k témam násilia: na plagátoch bola odfotená len stena izby alebo bytu a slogan upozorňoval na to, že najhoršie násilie sa deje za zatvorenými dverami. Tá kampaň bola skutočne pôsobivá, pretože nadväzovala na známy princíp toho, že v zatvorenom vreci, do ktorého nevidíme, sa odohrávajú tie najväčšie hrôzy.

Boli však aj kampane, ktoré boli založené na úplne opačnom princípe: zobrazovali zbitú ženu s modrinami a ranami, a explicitne ukazovali obete násilia – či sa nám to páči, či nie.

Takže spôsobov, ako sa dajú koncipovovať scitlivovacie kampane je skutočne mnoho a často sú postavené na úplne opačných póloch spektra. Je to aj dôkazom toho, že k tejto téme sa dá pristupovať z veľmi odlišných uhlov pohľadu.

Kam smerovali tvoje cesty po skončení štúdií?

Chcela som pokračovať v práci spojenej s ľudskými právami a zaujímala som sa aj o rozvojové témy. Pol roka som bola na stáži v Indonézii vo Francúzskom inštitúte, rovno po ukončení školy som odišla pracovať do Afriky na vysokú školu v Burkina Faso ako redaktorka. Po čase som sa vrátila do Európy a začala som pracovať ako dobrovoľníčka pre organizáciu pomáhajúcu ženám zažívajúcim násilie v Anglicku.

Tam som ostala pracovať dva roky, pomedzi to som začala písať reportáže a články a písanie mi ostalo až doteraz. Podarilo sa mi tak spojiť to, čo som vyštudovala, s prácou v teréne v oblasti ľudských práv.

Myslím si, že je dôležité, aby sa ľudia z terénu delili o svoje skúsenosti, postrehy, empatiu a hĺbkové porozumenie problematike. A tiež verím, že ľudské práva sú nedeliteľné a človek, ktorý sa zaujíma o jeden ľudskoprávny aspekt, sa skôr či neskôr dostane aj k ďalším. Nedávno som okrem písania začala točiť aj dokumentárny film o ženách a deťoch, ktoré ušli zo svojej krajiny v dôsledku vojny alebo prenasledovania. Je až prekvapivo bolestivé, ako úzko to súvisí s témou násilia.

Vráťme sa ešte k tvojej práci v Anglicku. Ako si sa k nej dostala a aké skúsenosti si získala?

Začínala som tam ako dobrovoľníčka, neskôr som mala možnosť vyskúšať si rôzne aspekty pomoci obetiam: pracovala som v krízovom dome cez deň i v noci, na linke, ale aj priamo v teréne, kde som pomáhala ženám, ktoré z nejakého dôvodu nechceli alebo nemohli ísť do bezpečného domu.

Boli to skúsenosti, ktoré už vždy budú obohatením pre všetko, čo robím. Pri takej práci človek často dokáže zvládnuť situácie, o ktorých by si nikdy nemyslel, že im niekedy dokáže čeliť. Obzvlášť nočné smeny v krízovom dome s non-stop linkou – tie boli skutočne náročné. Bola to však fantastická skúsenosť. Človek sa v tých krízových situáciách uprostred noci naozaj naučí reagovať úplne na všetko. Boli sme pomerne veľká organizácia, mali sme šesť samostatných a utajených bezpečných domov, niekoľko denných centier, stovky klientok a desiatky dobrovoľníčok. Ako pracovníčky sme tam skutočne zažili asi všetko.

Ako fungovala spolupráca s britskou políciou a inými inštitúciami?

Celkovo dosť dobre – v Anglicku je na multiinštitucionálnu spoluprácu kladený veľký dôraz, takže jednotlivé organizácie pracujúce v téme sú dosť dobre prepojené. Mnoho klientok sa k nám dostalo práve tak, že polícia, ktorá bola privolaná na miesto incidentu, im navrhla, aby šli do krízového domu, a väčšinou im aj pomohla rýchlo nájsť voľné miesto.

Máš aj nejaký príbeh z práce pre bezpečný ženský dom, na ktorý nikdy nezabudneš?

Áno. Spomínam si na situáciu, že sme raz organizovali veľkú fundraisingovú akciu a  na ulici sa pri nás pristavila neznáma žena. Dala nám nejaké peniaze na zbierku a potom povedala: „Bez vašej organizácie by som už dávno bola mŕtva. Zachránili ste mi život.“ Všetci sme mali zimomriavky.

Máš skúsenosti z práce v mimovládnom sektore, v teréne, s pomocou konkrétnym ľuďom, teraz pracuješ pre národný projekt. Ako sa dajú tvoje skúsenosti využiť v tejto práci?

Ja si myslím, že najcennejšie sú skúsenosti z terénu. Vďaka nim človek pochopí tému „zvnútra.“ A to sa potom dá skvelo využiť pri prevencii, scitlivovaní, trénovaní… Človek má možnosť hovoriť z praxe, vie, čo skutočne zažívajú obete násilia. Svojím spôsobom je to podobné tomu, keď novinár píše o ľudských právach a zdieľa nejakú problematiku s verejnosťou – má vtedy možnosť požičať svoj hlas tým, ktorí v danej chvíli nemôžu osobne vystúpiť a rozpovedať svoj príbeh.

Ako reagujú mladí ľudia, ktorých školíš na problematiku násilia? Myslíš si, že by sa mali tieto informácie dostať do bežného vzdelávacieho procesu?

Určite áno. Stačí sa pozrieť na štatistiky a hneď vidíme, že násilia na ženách a domáceho násilia je tak veľa, že vieme s istotou povedať, že časť mladých ľudí sa s ním v živote niekedy stretne. Samozrejme, nemusí to byť v roli obete alebo páchateľa, ale môžu sa stať napríklad svedkami alebo svedkyňami násilia v rodine, v susedstve, na pracovisku a podobne.

Mladí ľudia na naše aktivity reagujú pozitívne, niektorí sa dokonca chcú tej téme venovať aj v budúcnosti. Už sa mi stalo, že sa ma pýtali, čo treba vyštudovať, aby aj oni mohli robiť prevenciu násilia na školách.

Pracujeme najmä s vyššími ročníkmi stredných škôl, čiže sú to už takmer úplne dospelí ľudia a často sa s témou násilia už niekedy v živote stretli, neraz bohužiaľ i vo svojich vlastných vzťahoch.

Vnímaš aj isté prekážky vo svojej práci, niečo, čo by sa dalo robiť lepšie? Kde sú pre teba najväčšie výzvy?

Prevencia je výzvou sama osebe, lebo otvára náročné a citlivé témy. Odpoveďou na tému násilia však nie je mlčať, odpoveďou je práve o násilí rozprávať – aj na verejnosti.

Raz som sa v krízovom centre v Anglicku rozprávala s jednou pani, ktorú sme prijali do bezpečného domu. Tá pani mala už svoj vek, mala dospelé deti aj vnúčatá, a so svojim manželom bola už tridsať rokov. Manžel ju celý život psychicky týral, ale ona si nikdy neuvedomila, že je „týraná žena“.  Až jedného dňa, keď videla reportáž v televíznych novinách. „Nemusíte byť fyzicky zbitá, aj psychické násilie je týranie,“ povedali v tej reportáži, a ona vtedy pochopila. Ešte v ten deň zavolala k nám na linku.

Ženy, ktorým sme pomáhali v teréne, boli zväčša najaktívnejšie v oblasti prevencie. Takmer všetky si ako prvý cieľ po tom, čo prišli do bezpečného domu, dali dobrovoľníctvo v téme násilia, pomoc iným ženám, písanie článkov a blogov. Samozrejme, že je to ťažká téma, ale ak chceme, aby sa podmienky pre obete zlepšili, nemáme inú cestu, len o nej rozprávať. Práve v prípadoch, keď sa s násilím niekto osobne stretol, to môže byť veľmi liečivé – počuť, že za násilie nenesie vinu, že nie je jediný alebo jediná, že existuje pomoc a ľudia, na ktorých sa môže obrátiť, že to nemusí ďalej trpieť, že sa dokonca sám alebo sama môže v budúcnosti prispieť vlastnou činnosťou k znižovaniu násilia. Mladí ľudia sú pritom skutočne dôležitou cieľovou skupinou, pretože ak budú o tejto téme vedieť, budú môcť v budúcnosti pomôcť poškodeným a sami sa vyhnúť násilným vzťahom.

Myslím, že je dôležité s mladými ľuďmi otvorene hovoriť o všetkých témach — a obzvlášť o tých ťažkých a tabuizovaných.

Keby si mala možnosť nazrieť na činnosť KMC projektu o niekoľko rokov, čo by si chcela za sebou vidieť?

Chcela by som vidieť multiplikátorov a multiplikátorky ľudských práv, ktorí sa budú naďalej zaujímať o tému a upozorňovať na kritické momenty potreby prevencie a znižovania násilia na školách, na verejnosti, medzi dotknutými profesiami a podobne. Chcela by som vidieť nové výskumy, prezentujúce vzťahy medzi rodom a diskrimináciou, no tiež aj iné ľudskoprávne témy a problematiky. Chcela by som, aby sa o týchto veciach rozprávalo na školách, a aby učitelia a učiteľky vedeli vyvolať záujem detí o ženskoprávne, ľudskoprávne i rozvojové problematiky (i tie totiž často úzko súvisia s postavením žien v tej-ktorej krajine). A v neposlednom rade, aby nielen každý mladý, ale úplne každý človek vedel a cítil, že v prípade, že sa stane obeťou alebo svedkom násilia, má sa na koho obrátiť a dostať citlivú a nápomocnú reakciu.

Teraz najčítanejšie

Zastavme násilie

"Zastavme násilie" je blog Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách (KMC), ktoré bolo zriadené Inštitútom pre výskum práce a rodiny (IVPR) a funguje ako súčasť Národného projektu Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie. Hlavným poslaním KMC je predchádzať a znižovať násilie na ženách a domáce násilie prostredníctvom komplexnej celoštátnej politiky. Chceme sa s vami podeliť o zaujímavé informácie, inšpiratívne rozhovory a blogy našich expertiek a expertov.