BLOG
Ženské kruhy
Ženské kruhy
49 722

Pracovala som v pôrodnici. Už nechcem mlčať o tom, čo som videla

Detské sestry, ktoré sa v nočnej službe zamykali. Ďalšia, čo narábala s novorodencami ako s vrecom zemiakov. Lekárka, ktorá ženám nadávala počas pôrodu. Nielen toho som bola svedkom v bratislavskej pôrodnici.

Toto je príbeh ženy, ktorá pracovala v pôrodnici.
Názory prezentované v tomto príbehu sa nemusia zhodovať s názormi občianskeho združenia Ženské kruhy.

V poslednom čase v médiách rezonuje téma filmu Medzi nami režisérky Zuzany Límovej. Pre niektorých film znamená tvrdú kritiku, odklon od reality, dehonestovanie slovenských nemocníc a nemocničného personálu.

Pre mňa ako zdravotníčku tento film znamená nastavenie zrkadla, pretože verím slovám autorky, že jej zámerom nebolo vykresliť naše nemocnice v zlom svetle.

Chcela poukázať na chyby a negatíva, na ktorých odstránenie stačí tak málo. A ako lepšie nastaviť zrkadlo, než práve filmom?

Napriek tomu film vyvolal rôzne reakcie, hlavne u zdravotníkov išlo skôr o tie negatívne.

A diskusia sa zvrhla do roviny útokov na samotnú autorku a to až do takých nechutností, že samotní lekári nemali problém vytiahnuť informácie týkajúce sa jej zdravotného stavu a zdravotného stavu jej dcéry.  

Je podľa mňa smutné, že práve lekári sa prezentujú takýmto spôsobom, a že idú proti princípom lekárskej etiky.

Keď na svoju záchranu používajú degradáciu druhých, vo finále robia zlú reklamu sami sebe.

Sama som na jednej z kliník Univerzitnej nemocnice pracovala ako zdravotníčka, kde som čo-to zažila a môžem tak posúdiť situáciu.  

Súhlasím s tvrdením autorky filmu, že treba odlíšiť dobrých lekárov od tých, ktorí sa možno iba radi prezentujú statusom lekára a už dávno zabudli, na čo nemocnice slúžia a o čom je povolanie zdravotníka. Preto nechcem, aby sa moja kritika dotýkala tých, čo si to nezaslúžia.

A ak poukazujeme na chyby a nedostatky našich nemocníc, nesmieme kritizovať len lekárky a lekárov, ale hovoriť o celom zdravotníckom personále.

Čo som videla v bratislavskej pôrodnici?

Atmosféru jednej z pôrodníc, kde som pracovala, som od začiatku vnímala ako napätú, často plnú zvláštneho strachu – strachu matiek a otcov o svoje deti, obáv lekárov o svoju dobrú povesť, ale aj o to, ako si získať dôveru svojho klienta, respektíve klientky.

Bola som svedkom toho, ako zdravotnícky personál nevhodne „diagnostikoval“ osobnosti samotných rodičiek, alebo ich škatuľkoval, akoby šlo o triedneho nepriateľa. Napríklad: tá je Rómka, tá je učiteľka, táto sa nebude sťažovať, toto je právnička, tá bude náročná, tamtá zas vyzerá ako hysterka.

Videla som mizernú informovanosť, nechuť do práce, odmeranosť, „zatláčanie“ tých, ktorí robia dobré veci.

Videla som lekárku, ktorá keď sa jej nechcelo, neurobila vizitu a zanedbala diagnózu, ktorá sa mala riešiť.

Videla som zdravotnú sestru, ktorá sa arogantne správala k matkám, drzo sa hrabala v ich peňaženkách a okrádala ich.

Ďalšiu, ktorej keď rupli nervy, narábala s novorodencami ako s vrecom zemiakov, sestru, ktorá behom pár sekúnd doviedla nejednu ženu k slzám.

Videla som lekárku, ktorá ženám hrubo nadávala počas pôrodu, sestru hlúpo komentujúcu postavu ženy, ktorá sa práve prebúdzala na operačnom stole z narkózy. Asi si myslela, že ju pacientka nepočuje.

Videla som mladú lekárku, ktorá neváhala šikanovať svojich podriadených, pani doktorku, ktorá si neželala byť rušená počas služby zo svojho ružového sna.  

Takisto detské sestry, ktoré sa v nočnej službe zamykali, aby ich nedajbože nikto v noci nerušil.

Na vlastné oči som videla, ako niektorí z personálu dodržiavali nezmyselné predpisy. Napríklad keď som odovzdávala po nočnej službu kolegyni, jedno dieťa ešte nebolo na boxe, pretože ho matka dojčila – nato mi kolegyňa vyhubovala, že je jedno, či ho dojčí alebo nie, pri odovzdávaní služby majú byť všetky deti na oddelení.

Rovnako primárka – keď sa rozhodla, že chce robiť deťom ultrazvuk, bolo jej jedno, či je dieťa momentálne „prisaté na prsníku“, ona chce práve teraz robiť ultrazvuk a bodka.

Nielen ja, ale aj iné moje bývalé kolegyne spomínajú na fakt, že ten, kto sa správal k matkám ústretovo a milo, bol za outsidera.

Videla som ľudí, ktorí túžia byť zdraví a zúfalo behajú od lekára k lekárovi, aby im konečne niekto dal informácie a vypočul ich, ľudí, ktorí čo najrýchlejšie odchádzali z nemocnice, aby na toto všetko zabudli.

Sú naozaj kompetentní tí, ktorí tieto veci vidia a napriek tomu ich tolerujú a zamlčiavajú?

Toto sú veci, ktoré nesúvisia s ničím iným, ako s tým, ako je človek nastavený po ľudskej stránke, s citlivosťou, s tým, ako má blízko k ľuďom.

Nie som precitlivelá, ani nemám traumu, mám oči a isto by som nechcela byť pacientkou za takýchto okolností.

Je jedno, či je klientom nemocnice celebrita, alebo bezdomovec, každý si zaslúži dôstojný prístup.

Na druhej strane som videla veľa svedomitej práce, lekárov a sestry, ktorých práca baví a vykonávajú ju tak, ako sa má. Im patrí pochvala, že to napriek takýmto podmienkam vydržia.  

Nejde mi o vykresľovanie zdravotníctva v negatívach, sama som zdravotníčka a zdravotníkov mám v rodine.  

Zlé veci sa dejú a netreba si pred nimi zakrývať oči. Treba tlačiť na kompetentných, ktorí tieto veci vidia, pretože oni ich vidia, aby zaujali stanovisko.

Apropo kompetentní – sú naozaj kompetentní tí, čo vykonávajú všetky tieto hore uvedené praktiky?

Sú naozaj kompetentní tí, ktorí tieto veci vidia a napriek tomu ich tolerujú a zamlčiavajú? Sú naozaj kompetentní tí, ktorým ide iba o vlastný záujem?

V nemocniciach ich je kopa a aj tam fungujú praktiky „ruka ruku myje“ a „kto chce psa biť, palicu si nájde“. Na Slovensku máme veľa špecialistov, ale to, čo z nich robí naozajstných lekárov, sestry a pod. je práve ich ľudská stránka a prístup k ľuďom a ten je tisíckrát viac ako supermoderné prostredie.

Možno sa z pozície zdravotného personálu priamo nedajú ovplyvniť veci ako priestorové vybavenie, materiálne zabezpečenie, to, čo sa ovplyvniť dá, je komunikácia, jednanie.

Tí, ktorí problém pomenovali, sú dávno úspešní, aj keď nepracujú v tip-top nemocnici.  

Chápem lekárov, aj tlaky, pod akými musia pracovať, ale namiesto boja o verejnú mienku a boja s médiami, namiesto nekonečného, nezmyselného krytia sa často zbytočnými papiermi by sa mohli zamerať aj na to, ako zlepšiť vzťah lekár – pacient.

Identitu autorky blogu poznáme, no z dôvodu ochrany ju nezverejňujeme.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Ženské kruhy sú mimovládna organizácia prinášajúca komplexný pohľad na tehotenstvo, pôrod a materstvo. Kladie si za cieľ zmeniť súčasný stav starostlivosti poskytovanej ženám v tehotenstve, pri pôrode a v šestonedelí tak, aby rešpekt, dôstojnosť a slobodná voľba žien boli samozrejmosťou. Šíri informácie o ľudských právach žien a dobrej praxi pri pôrode. Vykonáva komunitné, advokačné a výskumné aktivity. Web: www.zenskekruhy.sk

Blogy

|