Pravda a lož v alternatívnom svete Tibora Rostása

V čom je problém? Len v tom, že zatiaľ čo Trend ponúkol rozhovor, v ktorom boli publikované fakty, Rostásov konšpirátorský magazín ponúkal iba pochybné konštrukcie, v ktorých sa autor, ktorý sa skrýva za názov časopisu, akýmsi oslím mostíkom dostal k prapodivným tvrdeniam.

Obviňovanie z podpory fašizmu či neonacizmu, nie je u Tibora Rostása ničím novým. Takéto obvinenie si opakovane vyslúžil aj prezident Andrej Kiska (viac v blogu „Tibor Rostás žiada prezidenta o rozhovor pre Zem&Vek„). Stačilo k tomu málo – návšteva a prijatie riadne zvoleného prezidenta susednej krajiny. Krajiny, ktorej silnejší sused svojvoľne a v rozpore s medzinárodným právom okupoval časť jej územia. Krajiny, ktorá čelí ozbrojeným oddielom, personálne aj materiálne podporovaným jej susedom. Tým istým susedom, na ktorého ambasádu chodí Tibor Rostás žiadať o podporu. Informoval som o tom už pred rokom v blogu „Ako je to s údajnou nezávislosťou Tibora Rostása.“

Rostásove útoky nie sú pre mňa nie žiadnou novinkou. Vystupňovali sa po tom, ako ma prijal prezident Andrej Kiska a Štefan Hríb so mnou nakrútil jeden z dielov svojej „Lampy.“ Statusy a komentáre na Facebooku, redakčný článok „Posvätná stoka žurnalistiky“ a článok Artura Bekmatova, „Screenshoty ako umenie“ v Zem a Vek. Po uverejnení môjho blogu o občanoch Slovenskej republiky, ktorí bojujú v oddieloch proruských separatistov na východnej Ukrajine a ich pomocníkoch „Slovenskí žoldnieri na Ukrajine, ich usilovní pomocníci a naše slovenské Kocúrkovo,“ sa útoky vystupňovali. Okrem tradičných zmienkach o „špicľovi,“ či „udavačovi,“ pribudlo absurdné obvinenie o mojej údajnej podpore neonacizmu. A korunoval to článok, ktorý je na webe od 27.1.2017 a dostal sa aj do marcového čísla Zem&Vek, s avízom na titulnej strane „Ján Benčík kryje neonacistov a ohrozuje životy slovenských občanov.“

Článok síce nemá veľkú čítanosť, napriek tomu je potrebné reagovať. Opak by totiž nepochybne iba povzbudil ľudí, ktorí o iných bez zábran vyslovujú, píšu a publikujú prekrútené a lživé tvrdenia. 24. januára v komentári na svojom profile ma Rostás nielen obvinil, že som „vedomým obhajcom neonacizmu,“ ale pripojil aj zákerné tvrdenie, že sa ma „„vlastní“ môžu jeden deň pokúsiť obetovať, aby oddôvodnili ešte prísnejšie opatrenia.“ V ďalších komentároch obvinil z podpory neonacizmu už tradične aj prezidenta a o mne napísal „Číhať na Facebooku na ľudí, ktorí ako náš redaktor chodia na Ukrajinu nasadzovať život je arciobludna nehanebnosť, ktorú nikto na tomto svete nie je schopný na verejnosti obhájiť.“ Pokiaľ viem, Artur Bekmatov chodí na územie východnej Ukrajiny, ovládané separatistami, dobrovoľne a určite mu tam nehrozí žiadne iné nebezpečie ako iným, ktorí sa z vlastnej vôle pohybujú vo vojnovom pásme.

Na druhý deň zverejnil Tibor Rostás video Artura Bekmatova „Odpoveď Benčíkovi (a všetkej kaviarenskej svoloči) od nášho redaktora.“

25. januára pridal ďalší status, kde zverejnil záznam organizácie Mirotvorec o Máriovi Reitmanovi, pričom ma obvinil, že moje blogy slúžia ako podklady pre túto organizáciu a na komentár Milana Čuláka, ktorý o mne napísal „Stary chory estebak sa vyhraza a ohrozuje novinarov co pisu pravdu. Cize jeho revir nie je iba FB …otazka je kto ho stvoril?“ odpovedal „Chorobná závisť a nenávisť.“

28. a 30. januára po zverejnení článku na webe, v útokoch pokračoval „Benčík marginalizuje skutočnosť, že nacistické oddiely sú pod velením Kyjeva a vrchného veliteľa Porošenka. Mám k tomu dôkazy. Kedy o týchto skutočných neonacistoch z oddielu AZOV a podobných napísal byť len čiarku?… Tento titulok je absolútne pravdivý. Ak s ním máte problém – podajte podnet na orgány činné v trestnom konaní. Ak ho nepodáte, dosvedčíte opäť a znovu, že ste zrejme len vplyvový agent využívaný k odstraňovaniu osôb bezpečnostnými zložkami.“

Chápem Rostásovu nervozitu po rozkrytí jeho stykov s ruskou ambasádou a upozornení na jeho krytie Mariána Farkaša, samozvaného „ambasádora Novorossije,“ poskytnutím preukazu novinára Zem&Vek. Farkaš, ktorý sa stýkal aj so Slovákmi bojujúcimi v oddieloch separatistov, samozrejme nie je žiadny novinár.

Poďme najskôr k obvineniam, týkajúcim sa Artura Bekmatova, člena ÚV KSS a kandidáta KSS č.4 vo voľbách, lídra Frontu ľavicovej mládeže, doktoranda vyučujúceho budúcich novinárov na katedre žurnalistiky Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre a kmeňového autora Zem&Vek.

Tibor Rostás ma spája s organizáciou Mirotvorec, pritom údaj o tom, že táto organizácia eviduje Artura Bekmatova, mám práve zo stránky Zem a Vek, kde bola táto informácia uverejnená 2.8.2016. Uverejnil ju, ako vyplýva z textu, sám Artur Bekmatov.

Robiť zoznamy novinárov, ktorí boli kvôli sprostredkovaniu spravodajstva akreditovaní v mieste konfliktu nepovažujem za správne ani ja. O to viac ak sa správajú profesionálne a sú objektívni. Novinári sa nezúčastňujú bojov, iba o nich informujú. Ako, to je už iná vec. Pri mene Artur Bekmatov, však nie je uvedené nič iné ako názov periodika pre ktoré pracuje a termín jeho pobytu v Donecku. Nevidím tam žiadne osobné údaje či adresu, žiadne označenie za teroristu, ako píše v texte Bekmatov. Podstatne viac toho o sebe a pobyte na Ukrajine konečne zverejnil samotný Artur a nech každý posúdi sám, či si vždy zachoval pre žurnalistu nevyhnutný odstup a objektivitu.

To, že Artur Bekmatov príliš neskrýva svoju náklonnosť k separatistom som si nevšimol iba ja, ale napríklad aj Topky. Tie 16.1.2016, rozhovor Artura Bekmatova s Miroslavom Roháčom, ktorý bojoval na strane separatistov, uviedli titulkom  „Komunisti zverejnil kontroverzný rozhovor: Propagácia zločinca bojujúceho proti NATO.“ Roháč síce nebojoval proti NATO, ako trochu zmätene píšu Topky, ale bojoval v oddieli proruských separatistov proti armáde Ukrajiny na jej výsostnom území ako nájomný žoldnier a dopustil sa tak podľa platného zákona trestného činu. Artur Bekmatov v rozhovore s Miroslavom Roháčom: „Zákon na trestanie separatistov slúži aj na odstrašenie verejnosti ktorá chce pomáhať Donbasu“neskrýva svoje sympatie k separatistom. Nesvedčí to ani o jeho nezaujatosti, ani o jeho profesionalite.

S Miroslavom Roháčom však spája Artura Bekmatova ešte niečo. Roháča, krátko po tom ako sa zapojil do bojov na strane separatistov, zajali. Neskôr ho v rámci výmeny zajatcov prepustili, po čom mu prešla chuť hrať sa na hrdinu a uchýlil sa zrejme do Ruska. Pred koncom roka 2016 však prišiel na Slovensko a zverejnil spolu so statusom krátke video, v ktorom ďakuje priateľom za pomoc pri vybavovaní dokumentov na Slovensku a pridal aj fotografiu s Arturom Bekmatovom, na ktorej je s ním pred Starou tržnicou v Bratislave. Takže, suma sumárum. Ak Bekmatovovi vôbec hrozí  nejaké nebezpečenstvo kvôli jeho činnosti spojenej s dianím na východnej Ukrajine, môže za to skôr on sám.

25. januára uverejnil Tibor Rostás status, kde spojil informáciu o Máriovi Reitmanovi so mnou, ako keby som bol ja tým, kto je zodpovedný za to, že Reitmana eviduje Mirotvorec. V ďalšom príspevku o Reitmanovi tvrdenie zopakoval. Odvolával sa na to, že Mirotvorec v jednej zo zložiek, ktoré vedie o Reitmanovi, má odkaz na jeden z mojich blogov.

Aká je realita? Mária Reitmana eviduje Mirotvorec od 31.8.2014, keď sa po strelnom zranení, ktoré utrpel 26. augusta v bojoch pri Fedorovke liečil v nemocnici v Novošachtinsku, odkiaľ ho organizácii nahlásila sestrička z chirurgického oddelenia. Pre tých, ktorí neovládajú azbuku, pripájam dokument z prekladača na stránke aj v slovenčine. Druhý Reitmanov záznam zrejme vznikol keď objavili jeho konto na ruskej sociálnej sieti VK – v kontakte.

Ja som prvý blog, kde som písal aj o Máriovi Reitmanovi „Stratenci ako žoldáci na Ukrajine. Potocký, Reitman, Roháč.“ uverejnil 17.12.2015, teda v dobe, keď Reitmana dávno evidovala ukrajinská strana a nemám žiadne spojenie s organizáciou Mirotvorec. Ako sa dostal do údajov o Reitmanovi odkaz na môj blog „Mário z Donecka píše prezidentovi,“ ktorý bol uverejnený 6.1.2016, mi nie je známe. Ak má pán Rostás nejaké dôkazy pre svoje tvrdenia, nech ich predloží, alebo sa ospravedlní. Ešte jedna poznámka. Ak sa niekto vyberie z vlastnej vôle na územie susednej krajiny zabíjať jej obyvateľov, hoci aj v boji, ohrozuje jeho život niekto iný viac, ako on sám?

Ak ma Rostás obviňuje bez akýchkoľvek dôkazov z podpory neonacizmu, vybral si skutočne emblematický prípad „bojovníka proti fašizmu.“ Mário Reitman je bývalý neonacistický skinhed a jeho statusy a komentáre svedčia o tom, že nielen bývalý. Mário zdieľal na svojom profile skladbu neonacistickej rockovej legendy, Iana Stuarta – Road To Valhalla. Ian Stuart Donaldson bol frontmanom kapely Skrewdriver a zakladateľom neonacistického hnutia Blood and Honour. Iba na okraj, ak Rostás spomína oddiel Azov, ten má na svojej zástave ten istý znak, ktorý používa hnutie Blood and Honour a skladby jeho zakladateľa obľubuje Reitman.

O tom, že Reitman má „fašistické kérky“ písal po ich vzájomnom spore aj ďalší zo Slovákov, ktorí bojujú na strane separatistov, Štefan Potocký.

O Reitmanovom antisemitizme svedčia aj jeho komentáre. Zoznamy Židov, či domnelých židov v mocenských pozíciách na Ukrajine, jeho odpoveď Fleischmannovi, označovanie za „shabesgojimov, nosatých.“ O mnohom vypovedá aj jeho názorový súlad so známym neonacistom Mariánom Magátom…

Rostásove vymyslené obvinenia našli svoju odozvu aj u Reitmana, ktorý následne takto reagoval v komentároch pod mojim blogom. Iba pripomeniem, že to bol práve Reitman, ktorý v minulosti uverejnil ostrý náboj s mojim menom.

Keď Tibor Rostás svojimi tvrdeniami o mojej údajnej podpore neonacizmu rozpútal v skupine svojich prívržencov explóziu hnevu a vyhrážok, vyjadril sa k veci takto „…ja si už nad vami umývam ruky, ako Pilát Pontský.“

Vráťme sa však k Rostásovým obvineniam. Neviem síce o akej marginalizácii Tibor Rostás hovorí, ale jeho tvrdenie „Kedy o týchto skutočných neonacistoch z odielov AZOV a podobných napísal byť len čiarku?“ je lživé a viem to dokázať. To isté obvinenie opakuje aj redakčný článok „A toto je vlastne najvážnejší aspekt blogov Jána Benčíka. Pretože na jednej strane kritizuje a pranieruje nejakých okresných tajomníčkov ĽS NS, ktorých IQ je na úrovni maximálne 88, na druhej strane vedome prehliada pravicových extrémistov na Ukrajine. Vravím vedome, pretože hneď v názve svojho blogu píše o žoldnieroch bojujúcich na Ukrajine. A ja sa teda pýtam: Kde je informácia o pánovi Révayovi, ktorý bojuje v ukrajinskom dobrovoľníckom batalióne Azov, niekoľkokrát obvinenom z páchania vojnových zločinov? Kde sú ďalší Slováci, ktorí bojujú na strane vládnej armády? Pretože aj tí porušujú zákon, na dodržiavanie ktorého vyzýva pán Benčík. Alebo pre nich tento zákon neplatí?“ Už v spomínananom blogu „Stratenci ako žoldáci na Ukrajine. Potocký, Reitman, Roháč,“ som písal práve o Tomášovi Révayovi z bataliónu AZOV. „Kvôli početným reakciám považujem za korektné uviesť, že aj na opačnej strane konfliktu bojujú dobrovoľníci zo Slovenska. Martin Sojka Keprta v komentároch hovoril o troch. Ja viem z tlače iba o jednom. Je ním Tomáš Révay v batalióne Azov.“ Nakoľko Keprta ani vtedy neuviedol žiadne mená a od tej doby sa nič nezmenilo, ja naďalej neviem o nikom ďalšom, kto bojuje na ukrajinskej strane. Rovnako ako neviem o ďalších Slovákoch, ktorí preukázateľne bojujú na strane separatistov, a preto nemôžem o nich nič publikovať. Reportér Tomáš Forró, ktorý navštívil územie separatistických republík, hovorí o cca 15 Slovákoch, ktorí mali byť v Donecku či Luhansku v dobe jeho pobytu. Ja viem momentálne o piatich. Aj tu položí Tibor Rostás otázku, prečo nepíšem o ďalších?

To, že som Tomáša Révaya nespomenul v najnovšom blogu má svoj dôvod, ktorý nemá s konšpiráciami a la Zem&Vek nič spoločné. Na rozdiel od ostatných Slovákov, o ktorých mám vedomosť, že sú účastníkmi konfliktu na východnej  Ukrajine, bol na Tomáša Révaya vydaný 3.6.2014 európsky zatykač. Keďže môj blog mal upozorniť práve na skutočnosť, že hoci má prokuratúra aj polícia dávno k dispozícii množstvo údajov z tlače a od 1.1.2016 je v platnosti novela zákona, podľa ktorej je služba v cudzích ozbrojených oddielov porušením zákona, a napriek tomu v tejto veci ani jedna z nich nekonala, Révay, po ktorom bolo už dávno vyhlásené pátranie, sa do blogu nedostal.

Čo sa týka ďalších obvinení, ohradzujem sa aj voči tomu aby ma Tibor Rostás nazýval slovami ako „provincny uchyl, vytiahnuta figurka“ aby hovoril v súvislosti so mnou, že ma „OSF-Kiska-treti sektor-N-Butora vyuzili ako svojho maskota“ a písal o akejsi údajnej „mimoriadnej miere zaskodnictva.“ Som svojprávny a od akejkoľvek organizácie či osoby nezávislý človek. Okrem Sociálnej poisťovne ma ako dôchodcu nikto neplatí, neúkoluje, ani mi nedáva príkazy. Čo sa týka čl.19, Ústavy SR, odporúčam pánovi Rostásovi aby si ho skutočne pozorne prečítal.

Rovnako sa ohradzujem aby o mne ktokoľvek, vrátane Tibora Rostása, písal, že som „zločinec, ktorého stvorili mimovládky na čele so zločineckou OSF.“ Aby ma nazýval „tretosektorovou kreaturou,“ označoval ma za“užitočného idiota, senilného ujka“ a písal nezmysly typu „Slovania sú pre Sion extrémom storočia. Aj pre OSF žoldnierov.“

Ono to síce nestojí za viac ako ironický úsmev, ale ak niekto natoľko podľahne tomu čo ho živí, teda absurdným konšpiráciám a z jednej fotografie či záberu z videa, ktoré v tejto podobe dalo do obehu extrémistické Slovenské hnutie obrody, vydedukuje podobné nezmysly, nebude na škodu napísať ako to reálne je. Záber je z novembra 2014, keď ma v rámci podujatí k 25. výročiu Nežnej revolúcie, pozval priateľ z čias VPN a vtedajší primátor Liptovského Mikuláša, Alexander Slafkovský, spolu s inými, na besedu so študentmi stredných škôl. Tibor Rostás vyvodil z toho, že sedím vedľa Martina Bútoru bájku, na ktorú by bol hrdý snáď aj barón Prášil. Realita je taká, že v rokoch 1990 – 92 som ako člen Republikovej rady VPN, pána Bútoru na jej zasadaniach vídaval, k bližšiemu kontaktu však medzi nami nikdy neprišlo. A rovnako od tej besedy som pána Bútoru videl iba raz z obďaleč a ani som sa s ním nerozprával. Druhá fotografia je z návštevy prezidenta Václava Havla v roku 1990 v Ružomberku, keď som mal česť privítať ho ako predseda VPN na pôde mesta. Rovnako môj jediný kontakt s Nadáciou otvorenej spoločnosti bol v rámci otvorenia výstavy Petra Kalmusa v priestoroch Open gallery a následnej besedy s účastníkmi vernisáže. Čo sa týka Denníka N, blogujem na jeho webe tak, ako na ňom blogoval aj usvedčený Rostásov troll, „Milan Vizár.“ Žiadny Soros, žiadne doláre, žiadne šekely, pán Rostás. Ale fabulujte ďalej, snáď z toho ešte vytrasiete nejaký ten groš. A ten sa vám v budúcnosti možno ešte zíde…

Doplnené 27.2.2017

Na základe upozornenia jedného z čitateľov, dopĺňam informáciu o Pavlovi Gubarevovi, s ktorým sa na fotografii hrdí Artur Bekmatov a predstavuje ho ako prvého ľudového gubernátora Donbasu. Topky 23.9.2014, v článku „Rana ruskej propagande: Foto dokazuje, že vodca separatistov je neonacista, má vládnuť v Novorusku!“ zverejnili túto informáciu“KYJEV – Vodca proruských separatistov a samozvaný líder Doneckej ľudovej republiky Pavel Gubarev je usvedčený z podpory neofašistov. Potvrdzujú to fotky, ktoré najnovšie vyplávali na povrch. Gubarev je na nich v uniforme s radikálmi zo strany Ruskej národnej jednoty. Práve jeho meno sa spomína v súvislosti s vládou v novovytvorenom štáte. Neonacistická a paramilitaristická strana sa otvorene hlási k vytvoreniu samostatného Novoruska na východe Ukrajiny. Gubarev, ktorý bojuje na strane rebelov, pózuje na fotke a s odznakom strany Ruskej národnej jednoty (RNU) a ďalšími spolubojovníkmi. Táto strana sa neštíti otvorene obhajovať extrémistické a neonacistické názory. Jej cieľom je vyhnať z Ruska prisťahovalcov, predovšetkým Židov ale aj Gruzíncov, Arménov a ľudí z Kaukazu.“ Takže, pokiaľ je informácia uverejnená v Topkách pravdivá, kto podporuje či kryje neonacistov, páni Rostás a Bekmatov?