Denník N

Sprievodca po praveku, s ktorým sa vrátite aj do svojho detstva

Táto kniha patrí spolu s televíznou trilógiou o Osade Havranov, Štorchovými Lovcami mamutov, a tiež obrazmi Zdeňka Buriana, do mojej osobnej siene slávy popularizácie najstarších dejín.

V anotácii o knihe Lovci mamutov a tí druhí (Pavel Dvořák) sa píše, že je to kniha, v ktorej autor mladým čitateľom prerozpráva históriu praveku. S týmto výrokom osobne súhlasím, pretože aj ja som sa s touto knihou stretol ako mladý čitateľ, ktorým prirodzene už momentálne nie som, a to znamená, že to muselo byť skutočne veľmi dávno.

Nebolo to samozrejme v praveku, ale na dobrých tridsať rokov dozadu by som to videl. Určite viem, že som mal knihu požičanú zo školskej knižnice, hltal som každé jej slovo aj s originálnymi ilustráciami. Táto kniha patrí spolu s televíznou trilógiou o Osade Havranov, Štorchovými Lovcami mamutov, a tiež obrazmi Zdeňka Buriana, do mojej osobnej siene slávy popularizácie najstarších dejín.

lovci-mamutov-obalkaO popularite Dvořákovej knihy však svedčí aj fakt, že bola vlastne od mojich detských liet vypredaná. Vlastnia ju pamätníci, možno niektoré obecné knižnice a občas sa objavila v nejakom antikvariáte. Je preto výbornou správou pre súčasných, a to nielen mladých čitateľov, že po tridsiatich rokoch vyšla opäť.

Sám autor jej opätovné vydanie okomentoval nasledovne: „Keď som svoju starú knihu po rokoch opäť čítal, s prekvapením som zistil, že príbehy, ktoré ma kedysi nadchli, ani dnes nestratili pútavosť. A tak sú tu Lovci mamutov a tí druhí v druhom, textovo doplnenom vydaní“.

Staronové rozprávanie sa začína v strednom paleolite v Gánovciach pri Poprade, kde bol objavený skamenený, travertínový odliatok mozgu neandertálskej ženy, ktorý je skutočným svetovým unikátom. Odtiaľ sa cez príbehy o objavovaní praveku čitateľ dostáva do osady lovcov mamutov v Dolných Věstoniciach na Morave, kde sa v minulosti našli zvyšky príbytku týchto lovcov v takom stave, že sa dala skoro detailne rekonštruovať ich niekdajšia podoba.

Toto nálezisko je ešte niečím zaujímavé. Bola tu nájdená možno prvá podobizeň pravekej ženy, a to aj napriek tomu, že táto epocha ľudských dejín tvorbe plastík ženských tiel priala, no pravekých umelcov akosi nikdy nezaujímala ich tvár.

Bolo to totižto obdobie kultu plodnosti, matriarchátu, často symbolizovaného do podôb sošiek Venuše bez hlavy. Nezobrazovanie ich tvárí pravdepodobne súviselo s vierou v odcudzenie duše stvárnenej osoby. Napriek tomu si toto prekliatie minimálne jedna praveká Věstonická žena odniesla aj s presnými detailmi, pretože bola na niekoľkých artefaktoch zachytená aj s defektom tváre.

lovci

Dvořák dokáže o praveku písať skutočne originálne a pútavo. Dokazuje to aj fakt, že kniha funguje aj po tridsiatich rokoch. Jeho text je ako stroj času, neprenášajúci čitateľa len do jeho detstva, ale hlavne do prastarých čias a z miesta na miesto, hoci tie sú od seba často vzdialené aj stovky kilometrov.

Tak sa čitateľ na päťdesiatej strane  presunie do obrovskej pravekej konzervy, do jaskyne Domica, kde sa pod povrchom, v nemeniacej sa teplote a vlhkosti zachovali neporušené predmety a aj odtlačky bosých nôh pravekých poľnohospodárov, ktorí jaskyňu využívali ako zimovisko.

lovci3

Uhlíky z ich ohnísk boli datované na 4120 rokov pred n.l.. Jaskyňa Domica sa v dejinách slovenského praveku stala akousi časovou bránou do mladšej doby kamennej, do neolitu. Odtiaľ je to na základe autorovho rozprávania len na skok do pravekej neolitickej dedinky pod lesom v Šarišských Michaľanoch, kde sa okrem domov, nástrojov, keramiky a kostrových hrobov, našli aj porozhadzované, vyvarené a ohlodané ľudské kosti a lebky.

Podľa autora samozrejme nešlo o nejakú zvrátenú gastronómiu, ale skôr o typickú pravekú vieru v hmotnú dušu (silu), ktorej je možné sa zmocniť konzumáciou tela jej nositeľa. A čo si napríklad myslieť o hroboch v Nitrianskom Hrádku? Jeden mal tvar hlbokej fľašovitej jamy, v ktorej do kruhu rozložili dvanásť ľudí a doprostred dali kostru psa. Okrem toho sa tu našli aj ďalšie bizarné hroby. V jednom ležalo dokonca dvadsať ľudí a v inom bolo starostlivo uložené prasa a nad ním ledabolo pohodený človek.

Pre výskum praveku je inak príznačné, že sa akoby priživoval na smrti iných. Autor knihy na jednom mieste tiež píše, že dejiny praveku nepoznajú priezviská a krstné mená, nepoznajú mená dedín, miest, kmeňov, národov. Študovať pravek je vraj ako učiť sa dejepis z náhrobných kameňov na cintoríne.

Pavel Dvořák je mimochodom veľmi sugestívny rozprávač, a to najmä v kapitolkách súvisiacich s vykresľovaním temnejších oblastí ľudského bytia. Každému divákovi televízneho dokumentárneho seriálu Stopy dávnej minulosti je určite jasné, čo som mal pozitívnym hodnotením jeho naratívnych schopností na mysli.

Tento jeho epický štýl sa napríklad naplno prejavuje v rozprávaní o ľudožrútoch z Molpíra, či v kapitolách Koniec posledného skrčka alebo Výkrik hlinených mohýl. Tak ako pred tridsiatimi rokmi, aj v novom vydaní príbehy dotvárajú originálne ilustrácie, ktorých autorom je Jozef Cesnak. Keďže od prvého vydania polygrafia výrazne pokročila, obrázky v novom vydaní pôsobia ešte živšie a farbistejšie.

lovci2

Druhé vydanie je však obohatené ešte o jeden rozmer, a to unikátne farebné fotografie, ktorých autorom je Jakub Dvořák. Veľmi didakticky tak dotvárajú samotný text, posúvajú knihu jej grafickým spracovaním do súčasnosti, a to ju podľa mňa opäť robí príťažlivou aj pre súčasného mladého čitateľa, čo knihe v dobe internetu, úprimne a zo srdca prajem.

 

Pavel Dvořák: Lovci mamutov a tí druhí, Vydavateľstvo: Rak, 2016

zdrojom ilustračných obrázkov je webové sídlo vydavateľstva

Teraz najčítanejšie