Denník N

Právo na azyl umiera

Ako liberálna demokracia umiera (s potleskom) alebo ako sme ju nikdy nechceli.

Brusel, Paríž, 11. september a dohoda s Tureckom sú udalosti, ktoré by nemohli už lepšie ilustrovať pravdu o násilí, ktoré Európa a jej obyvateľstvo ignorovalo a ignoruje. Ľudia si možno ešte spomínajú na vojnu v Juhoslávii a na veľký rozdiel v spôsobe, akým bola riešená. Tiež boli a ešte stále sú ľudia, ktorí sa nepozastavili a nepozastavia nad vyhlásením, že nebudeme prijímať žiadnych utečencov, aj keby to boli „slovanskí bratia“ a „kresťania“. Bolo to na nádvorí Európy a pravdepodobne hlavne vďaka tomu boli diplomatické snahy omnoho sebeckejšie a embargá a nestraníckosť západu a spolupráca s Ruskom zabezpečili, že sa ten konflikt nepretiahol na dlhšie. Ľudia si spomínajú na rok 1999 a Srbsko, na obe strany, ktoré páchali teroristické činy. Moslimské Albánsko a Bosnia dostali privilegovaný prístup oproti ľuďom ohrozeným na živote v Sýrii. Nikoho nezaujímalo, že je v Sýrii vojna, kým im zrazu došlo, že sme na rovnakej planéte a museli by za situáciu platiť. Nikoho nezaujíma, čo sa s tými ľuďmi stane, že v Turecku žijú v hrozných podmienkach, že nemôžu pracovať.

Hlavné poučenie z 11. septembra sa akoby stratilo vo víre propagandy a strachu. Poučenie z Irackej vojny – vytváranie terorizmu represiou (viď zdroje). Že Islamský štát a Sýrska vojna je jej výsledkom a výsledkom intervencie západu a východu. To, z čoho si každý tak rád robí srandu. Naivita, že vraj, kolobeh násilia. Čo ma prekvapuje, je, že ako málo stačí k tomu, aby sa všetky ideály a úsilia posledných dvoch storočí rozpadli. Myslel som si, že treba viac na to, nás osvietených z dejín, poraziť. Som naozaj sklamaný. Sloboda pohybu, len dvadsať rokov stará. 892 utečencov prijať a dať im prácu? Nie, ďakujeme. ŠtB a Stasi, tritisíc mŕtvych pri teroristickom útoku, zbohom súkromiu a zdravému rozumu. Všetka vaša korešpondencia a myšlienky v živote patria štátu. Kto nemá čo skrývať, nech súhlasí a kto nesúhlasí, musí byť terorista.

Liberálna demokracia neumiera, ona bola vždy len ideálom. Nikdy ani nebola pri živote. Alebo optimistickejšie, posledné dve storočia smerovali k jej vybudovaniu. Tieto roky ale smerujú skôr k opačnému smeru. Právo hlasovať bez rozdielu pohlavia je staré menej než 100 rokov, hlasovať bez príjmu a trestného registra ešte aj teraz v niektorých západných krajinách neexistuje. Právo na súkromie a sloboda pohybu je veľmi nový luxus, ako sa ale ukázalo v roku 2013, súkromie veľmi nie. Realisti sa držali pri moci. Predsa musíme niekde určiť hranice.

Sloboda aj bezpečnosť majú svoju cenu. Bezpečnosť, ktorú by pravica a s počudovaním aj ľavica chcela, má tú cenu, že stratíme súkromie a možnosť klamať v každodenných situáciách a mať tajomstvá typu Ashley Madison. Sloboda pohybovať sa bez obmedzení, môcť migrovať z krajiny do krajiny má tú cenu, že medzi tými tisíckami ľudí, ktorí chcú mať len sebecky lepší život, sa nájde človek, ktorý nenávidí niekoho. Ako v debate o Apple a FBI, nemôžeme mať oboje. Neexistuje ideálna situácia, magický kľúč, ktorý zabezpečí, že máme najväčšiu slobodu a aj najväčšiu bezpečnosť. Teroristické útoky nie sú v tomto prípade rozdielne od iných úmrtí, ktoré mohli byť odvrátené, či sú to samovraždy, vraždy, nehody. A rovnako tak ako v zločine, drogách, alkohole, odveta a takzvaná tvrdá láska, veci len zhoršuje.

Dohoda s Tureckom, ktorá vošla do platnosti 20. marca, je najlepším zdôraznením skutočnosti, že princípy a ideály Francúzskej, Americkej revolúcie a Konvencie ľudských práv zostali, bohužiaľ, len na papieri a že posledných dvadsať rokov stratením spoločného nepriateľa sa západné politické spektrum posunulo nebezpečne doprava. Niekdajšie ľavicové strany sa stali stredovými, pravicové zmiešaninou krajnej pravice a pravice. Je to, podľa mňa, tým, že ideály ústavy a zákonov, sa nedostali do povedomia voličov a že oni s nimi nesúhlasia. Že ľudia nesúhlasia s právom na azyl, s rovnosťou pred zákonom, slobodou pohybu. Ak aj rešpektované médiá raz uznajú, že liberálna demokracia je na ústupe, dúfam, že si uvedomia, že je to vina nás všetkých a nie Orbána alebo Fica. Dohoda s Tureckom je komickým vyvrcholením celospoločenskej sebeckosti a pokryteckosti, ak ide o ľudské životy a princípy. Je to neuveriteľné v porovnaní s tým, ako podobne sa správajúce nedemokratické a násilnícke krajiny západ sankcionizuje, vydiera a hrozí vojensky napadnúť. Treba to nazvať tým, čím to je, a to – podplácanie a kupovanie si hlasov a najviac zo všetkých týmto budú trpieť utečenci a tiež tureckí občania, ktorým týmto definitívne zostane Erdogan na krku. Právo na azyl a riadne azylové konanie pritom nahrádza cynický princíp náhody a jedného zadržaného za jedného pusteného. Paralely s Gréckom Nemci samozrejme nevidia. Eurofondy a Slovensko, Slováci študujúci a pracujúci v Česku a Rakúsku. Ľudia sa môžu pousmiať nad solidaritou, ale skôr či neskôr si uvedomia, dúfam, že to je veľmi sebecký princíp a ide oboma smermi. Odmietať imigráciu pre šancu, že môže spôsobiť nárast terorizmu, aj keď nato nie je žiadny vedecký dôkaz, je bizarný a pre mňa nepochopiteľný dôvod a najmä pravicové médiá by toto odôvodnenie mali, ako tak radi robia, nazvať alibizmom. Pretože ten pravý dôvod je, že nechú za nich platiť zo svojich daní (čomu tiež protirečia fakty) a nechcú stratiť svoje pracovné miesta v trhovom súboji. Sýria je aj naša vina.

Čo je však najviac deprimujúce, je to, že v tejto samovražde liberálnych hodnôt majú samovyhlásené liberálne strany a ľavicové strany  rovnaký podiel angažovanosti ako krajná pravica. Že socialisti vo Francúzsku, rovnako tak ako v Nemecku a Španielsku prihliadajú na volebné preferencie a spravili zo seba výsmech a exemplár zradcov princípov. Ľavica má ale dlhé dejiny podobných samovrážd a ako je v ľudskej povahe, ani pravica nevidí v sebe vinu, ale v tých druhých.

 

Zdroje a poznámky:

Žurnalista o Iraku

Dohoda o Turecku a jej odsúdenie ľudskoprávnou organizáciou HRW

FBI a Apple

 

Teraz najčítanejšie