Pre blaho človeka je občas nutné ochrániť ho pred samotným blahom

Myslím si, že my všetci, ktorí sme sa narodili z geografického a prírodného hľadiska na dobrom mieste pre život, môžeme byť už len za túto výhodu neskromne vďační. Civilizovaný svet, ekonomicky a právne konzistentný štát, môžu byť skutočne zárukou, že počas života budeme disponovať veľkou šancou vyhnúť sa vojne, chudobe a útlaku.

Samozrejme naša štartovacia čiara sa posúva vpred, ak sa k tomu ešte narodíme zdraví, v opatere milujúcich, citlivých rodičov, ktorí nás okrem lásky zahŕňajú aj porozumením, rešpektujúc našu individuálnu slobodu.

Mnohí z nás žiaľ túto výsadu nikdy nezískajú. Veľkú časť svojho života narážajú na bariéry, a to nielen fyzické, ale aj sociálne, kultúrne a hlavne mentálne, ktoré vznikajú v hlavách blízkeho a aj širšieho okolia.

Paradoxne sa tie fyzické prekážky odstraňujú oveľa ľahšie, ako tie, ktoré tvorí mentálny svet dospelých ľudí, často aj samotných rodičov, ktorí buď vedome, alebo aj nevedome, uzatvárajú vlastné deti do voliér predsudkov, zákazov a žiaľ nezriedka aj násilia.

V takých prípadoch vzniká situácia, že ochranu detí pred zlyhávaním zo strany dospelých, preberá na seba právny štát. Samozrejme tento krok vyvoláva mnohokrát prejavy nevôle, a to nielen zo strany konkrétnych dotknutých zákonných zástupcov dieťaťa, ale aj rôznych komunít, spolkov svätuškárov alebo alternatívnych vykladačov práva.

Mnohé takéto spory sú schopné rozpútavať vášne, ktoré nadobúdajú až hysterické prejavy všade tam, kde absentuje tradícia občianskych cností, a naopak prevládajú tradičné, patriarchálne a často až religionistické deformity občianskeho práva.

Akokoľvek spracovať a reflektovať tieto skutočnosti je neraz ťažké publicisticky aj spravodajsky, a preto nie je na škodu, keď sa niekto o to pokúsi cez beletristickú alebo filmársku optiku. Jedným z autorov, ktorý disponuje schopnosťou otvárať prostredníctvom literatúry témy o konfliktoch morálky, náboženstva a rozumu, je aj britský spisovateľ Ian McEwan.

Hlavnou hrdinkou jeho románu Právo na život je sudkyňa vyššieho britského kráľovského súdu Fiona Mayeová, ktorá na prahu šesťdesiatky rozhoduje v rodinných sporoch, rozvodoch a konfliktoch súvisiacich s deťmi. Názov slovenského prekladu síce priamo nenapovedá, že sa román dotýka práva detí, no autor prózu v origináli nazval Children Act, čo je názov britského zákona o sociálno-právnej ochrane detí z roku 1989.

Podľa tejto právnej normy je prvoradou úlohou súdu chrániť „blaho dieťaťa“, a to aj v prípade, že zákonná kosa narazí na kamene tradična. Inak v českom preklade má kniha oveľa príznačnejší názov, a to Myslete na děti!, čo v podstate korešponduje so základnou myšlienkou právneho dokumentu Children Act, že „súd si musí v záujme detí voliť medzi kultúrami, identitami, stavmi mysle, ctižiadosťami, nastavením rodinných vzťahov, fundamentálnymi definíciami, základnými lojalitami a neznámymi budúcnosťami“.

Súd je teda súdom práva, a nie súdom morálky. V tomto kontexte sa snaží rozhodovať aj hlavná postava sudkyňa Fiona, ktorá stojí pred vážnym rozhodnutím v naliehavom prípade, keď sedemnásťročný mladík z náboženských dôvodov odmieta liečbu, ktorá by mu mohla zachrániť život.

Autor nám však nepredkladá iba tento jeden prípad, dominujúci aj v knižnej anotácii. Jeho prozaický fortieľ sa prejavuje aj v tom, že na malom rozsahu ponúka oveľa viac exemplárnych príkladov, ktoré stoja za zamyslenie. Sudkyňa Fiona Mayeová napríklad rozhodovala aj v prípade chirurgického oddelenia siamských dvojčiat.

Oddeliť, znamenalo zabiť jedno, neoddeliť ich, znamenalo zabiť oboch bratov. Sudkyňa musela zvážiť, čo je v záujme aj toho súrodenca, ktorého mozog bol nevyvinutý, mal nefunkčné srdce a chýbali mu pľúca. Určite v jeho záujme nebola smrť, ale do úvahy však neprichádzal ani život. V krátkom čase ho totižto aj tak mala stihnúť prirodzená smrť, ktorá by však zahubila aj silnejšie dvojča, hoci to malo oveľa väčšie šance na život.

Šťastlivci, obdarení svetským, utilitaristickými detailmi v tom mali jasno a hlásali jednoduchú morálnu rovnicu: lepšie jedno živé dieťa ako dve mŕtve. Ako však nezasiahnuť do viery druhej strany názorového spektra, veriacej v plány stvoriteľa a utrpenie – prejav božej vôle?

Občiansko-právny súd by skutočne nemal brať ohľad na nijaké náboženstvo, musí však rešpektovať prejavy viery, čím sa každopádne aj ten najtolerantnejší právny poriadok musí prirodzene dostávať do podobných metafyzických konfliktov.

Z retrospektívneho pohľadu sa čitateľ dozvie aj o iných rozsudkoch sudkyne Fiony, ktorá rozhodovala aj v prípade dievčaťa s marockým pôvodom, ktorého marocký otec ju odtrhol od jej britskej matky, aby ju vraj vytrhol z pazúrov zla diabolského Západu.

V podobnom duchu sa niesol aj súdny proces znepriatelených manželov, pochádzajúcich  z ultraortodoxnej židovskej komunity haredim v severnom Londýne, ktorí po trinástich rokoch rodičmi dohodnutého manželstva, už nedokázali nájsť spoločnú reč, pretože manželka sa aj napriek zvyklostiam rozhodla pre vlastnú emancipáciu.

Rovnakú budúcnosť naplánovala aj pre svoje dve dcéry, ktorým sa rozhodla dať slušné vzdelanie, aby nemohli byť obraté o dôstojnosť tým, že si v budúcnosti nebudú môcť vybrať profesiu a život podľa svojich predstáv. Povinnosťou príslušníčok haredim je totižto vytvoriť najmä „bezpečný domov“ a podľa názoru dospelých členov náboženskej obce, je pre ne zbytočné vzdelávať sa dlhšie ako 16 rokov.

Okrem toho je potrebné dievčatá a chlapcov vzdelávať oddelene, aby si zachovali čistotu. Podľa hlavnej hrdinky už toto všetko predstavovalo prekročenie hranice bežného rodičovského správania, pričom je celkom zreteľné, že hlavná postava akoby korektne obrusuje McEwanovu typickú nedôveru k náboženstvám a dogmatike.

Najvypuklejšia morálno-právna dilema sa však objavuje až v prípade sedemnásťročného chlapca Adama Henryho, ktorý naliehavo potrebuje transfúziu krvi, no on a aj jeho rodičia odmietajú dať súhlas, pretože tento medicínsky zákrok je v rozpore s ich náboženským presvedčením Svedkov Jehovových.

Sloboda výberu liečby patrí samozrejme k základným ľudským právam dospelého jedinca a liečba bez jeho súhlasu by bola porušením, ak nie doslova hrubým zásahom do jeho práv. Adamovi však chýbajú tri mesiace do dospelosti a aj napriek tomu, že vykazuje názorovú a argumentačnú vyspelosť, od detstva je pod silným vplyvom cirkevného spoločenstva.

Je milujúcim a oddaným synom, ktorý vyrástol v prostredí úprimnej, no zároveň tvrdo presadzovanej viery. Lásku k rodičom si spája s vierou v Boha a hoci preukazuje veľkú inteligenciu, vo svojich sedemnástich rokoch, obklopený iba svetonázorom Svedkov Jehovových, nemal veľa príležitostí spoznať aj niečo iné z turbulentného sveta náboženských a filozofických ideí.

V tejto časti prózy sa opäť rozohráva spor o podstatu práva. Ako už bolo napísané: súd by nemal brať ohľad na nijaké náboženstvo, musí však rešpektovať prejavy viery, no zároveň by však súd nemal ani podkopávať základné ľudské právo na odmietnutie liečby. Hoci sa nepochybuje o Adamovej inteligencii, nemožno však tiež nebrať do úvahy fakt, že má takmer osemnásť, ale ani poprieť, že z právneho hľadiska ešte nedosiahol plnoletosť.

Autor skutočne veľmi sugestívne rozohráva tento konflikt vo viacerých rovinách, pričom svoj scénický priestor dostáva aj zdravotnícky personál, na ktorý takéto rozpory medzi vierou a rozumom pôsobia obzvlášť stresujúco. Lekári mnohokrát nedokážu pochopiť, prečo by mali riskovať život pacienta, ak stále existujú medicínske riešenia alebo možnosť zmierniť utrpenie.

Podľa medicínskych záverov čaká Adama v prípade odmietnutia transfúzie hrôzostrašná smrť. Ten má však iba povrchnú a romantickú predstavu o utrpení a umieraní. Tá je výsledkom náboženského vplyvu, vychádzajúceho z biblických textov, podľa ktorých je vraj aj transfúzia krvi obrovským prehreškom voči Bohu.

Autor si v týchto pasážach neodpustí niekoľko ironických poznámok, pričom jedna z nich by z hľadiska rozumu mala pôsobiť skutočne odzbrojujúco. McEwan sa pýta: V časoch vzniku týchto textov, teda v dobe bronzovej a železnej, bola transfúzia krvi neznámym pojmom, ako ju mohol teda niekto zakázať?

Mnohokrát nás však aj osobná skúsenosť presvedčí, že podobné argumenty padajú mimo zónu pochopenia. Akoby výrok pripisovaný Tertullianovi – Credo quia absurdum est (Verím, lebo je to absurdné), charakterizoval aj podstatu viery mnohých súčasných veriacich, bez rozdielu na náboženskú konfesiu.

V  prípade románového Adama bolo nutné na zabezpečenie dobra pre jeho prospech, ochrániť ho pred rozhodnutiami rodičov a ostatných cirkevných predstaviteľov. Otázne však vždy je, či a nakoľko je takáto snaha  o ochranu, skutočnou záchranou. Jednu z odpovedí ponúka aj sám Ian McEwan.

 

Ian McEwan: Právo na život,  Vydavateľstvo: Slovart, 2016, Preklad: Katarína Jusková

Dostupné aj ako e-kniha.