Pre psíčkarov, majte oči na stopkách..

Ja som bola vždy milovníkom zvierat, špeciálne psíkovia sú pre mňa zdrojom lásky, pokory a nekonečnej oddanosti. Vždy keď prídem do kontaktu so psom, roztopím sa na kolomaž. Čím je to zvieratko ,,škaredšie,, tým viac ma dokáže očariť. Prebúdzajú sa vtedy vo mne materinské pudy, pri deťoch to zatiaľ nepociťujem.

Pravdepodobne táto moja úchylka podvedome ovplyvnila v dospelom veku aj výber partnerov. Po prvom mi zostala čivava (chihuahuha) Vlasta, po druhom do našej rodiny pribudol stavač Bartlomej.

Prišla doba, kedy som týchto dvoch chlpáčov musela naučiť vychádzať jedneho s druhým. Nebolo to ľahké, Vlasta váži kilo a pol, Berco asi 40. Postupne som ich chcela pripraviť na to, že budú jedna banda, jeden tím. O Vlastičku som sa bála, kedže je malého vzrastu, niečo medzi netopierom a potkanom.

O príbehu mojich psov vedia pravdepodobne všetci moji blízki a dobrí známi. Upozorňujem vopred, že toto nie je čítanie pre citlivé žalúdky, odporúčam ale prečítať všetkým milovníkom malých netopierov, predovšetkým čiváv, (aj ostatným psíčkarom).

Jedno letné ráno som sa chystala do práce, Vlastičku som chcela odniesť na prázdniny k mamine, Berco mal zostať cez deň sám doma.

Nechala som ich, nech sa chvíľku pohrajú. V strede izby som si všimla jednu granulu. V duchu som si povedala, snáď sa o ňu títo dvaja nepobijú. Odbehla som na balkón zvesiť prádlo a nechala ich samých.

Posledný kus uschnutého prádla som hodila do košíka a zrazu počujem hlučný Bercov brechot a Vlastine zaskučanie. Pribehla som do izby rýchlosťou svetla, pozrela na ,,detská,, a…

Na Vlastinej tvári mi niečo nesedelo. Už sa mi o tom rozpráva a píše ľahšie, ale mojej 4 ročnej čivave viselo OKO.

Ľavé oko mala vonku, ešte stále nejakým zázrakom viasiace, držalo na jej hlave.

V tej chvíli pre mňa všetko materiálne zrazu stratilo význam. Vlastu som videla v tom šoku rozflákanú na cucky, hoci jej ,,len,, vypadlo oko. Chudáka Bercíka som poslala do kúta, strašne som mu vynadala. Prečo píšem chudáka, vysvetlím neskôr.

Bola som v takom šokovom delíriu, že som nebola schopná nájsť kľúče od auta, ledva som v zozname našla mamine číslo, zavolala jej nech letí ku mne, že je asi po Vlaste. Že ju ten psisko asi dokaličil.

Mamina bola u mňa do desiatich minút, Vlastu sme prepravili na najbližšiu veterinárnu stanicu. Tam mi bolo povedané, že doktor práve rodí koňa v Čachticiach. Hovorím fasa, ale mojej Vlaste visí oko, či ich to akože vôbec netrápi.

Nič, pôrod koňa trvá asi dlhšie a nám išlo o minúty.

Obvolala som všetkých známych aj neznámych, jeden kamarát mi odporučil súkromnú kliniku v Trnave. Tak sme to ja, mama a jednooká Vlasta namierili smer TT, dúfajúc, že ja neskolabujem a že Vlaste oko ešte vydrží aspoň tam, kde sa práve nachádza. Priebežne som sa v aute  informovala, či Vlastička, ktorú držím v náručí ešte žije, ja som totiž nebola schopná sa na to úbohé stvorenie pozrieť.

Dorazili sme na kliniku. Čivavku mi ihneď zobrali, uspali a my dve zrútené osoby sme čakali. Keď po 30 minútach vyšiel pán doktor, držal v dečke malinké spiace hnedo – biele čudo s vyplazeným jazykom. Povedal mi, že bude v poriadku, že očko zachránil, že Vlastička bude vidieť.

Vysvetlil, že táto nepodarená rasa má občas problém z ich veľkými očami. Občas, pri veľkom tlaku, im môže oko vybehnúť, mám byť rada, že jej nevyskočili obe. Hovorím si, že to by sme tam teraz asi ležali v deke obidve.

Vlastička dostala lieky, mastičky, ja som si zobrala v práci 3 dni OČR a Bercíkovi som sa po príchode ospravedlnila. Za nič chudák nemohol, ako na ňu v rámci hry štekol, Vlasta sa zľakla a vyplula oko.

Táto nepríjemná príhoda síce neprináša žiadnu mienkotvornú úvahu, ale patrí ku mne ako každá udalosť, ktorá mi ukázala, aké silné puto môže byť medzi človekom a prírodou.

V našej rodine od vtedy kolujú žartíky ako potápačské okuliare pod stromček pre Vlastičku, alebo vyhrážky typu nehuč po nej, šak jej vypadnú oči.

Pozdravujem týmto všetkých psíčkarov s ich ratolesťami a prajem im veľa hravých  a zdravých rokov.