Prečo je nový Spiderman omnoho lepší, než kopec filmov v Cannes?

Predstavte si, že napíšete dobrú scénu, v ktorej konečne nastavíte charakter hlavnej postavy tak, aby jeho vnútorný konflikt (to, s čím bojuje vo svojej hlave) utiahol celú dĺžku filmu. Napríklad je to bývalý hrdina, ktorý ale kvôli starnutiu a osobným frustráciam hrdinom byť prestal a teraz len tak prežíva. Na takýto príbeh o vykúpení máme všetci tendenciu ľahko naskočiť, fugnovalo to ako Gladiator, Wrestler, Last Boy Scout  a x ďalších.

Príklad zo superhrdinného filmu Logan: Wolverine sa zobudí s opicou v aute. Auto sa ale snaží niekto ukradnúť, nevediac, komu patrí. Slušné nastavenie situácie – divákov teší, akí prekvapení budú zločinci, keď sa ukáže, že kradnú auto najväčšiemu bitkárovi v meste. Ale teší sa aj scenárista, lebo chystá zvrat. Keď Wolverine vyjde von, vo viere, že je ešte stále tým istým silákom, dá zločincom možnosť utiecť (hľa, stihol ho nielen pád, ale aj pýcha!). Divák čakajúci víťaznú bitku bude veľmi prekvapený, keď bitku dostane práve Wolverine. Prvú scénu filmu opúšťame so znalosťou, že hrdina prestal byť hrdinom, je len tieňom seba samého. Zatiaľ to vieme o jeho fyzickej stránke, neskôr zistíme aj o psychickej. Prevrátili sme žánrový stereotyp, máme funkčnú expozíciu filmu, ktorý má byť o nájdení starého hrdinstva za nových okolností. So far so good, ale potom príde box office department.

„Ale to je prvá scéna filmu a tá má byť pútavá a akčná. Zákazník inak nepovie kamarátom, že dej ho hneď vtiahol a predáme menej lístkov. Veď sa tam schylovalo k bitke, tak dajme ju tam. Nech Wolverine niekomu prebodne lebku svojimi drápmi, to bude super. Vo filme to potom urobí ešte na ďalších desiatich miestach. Veď ukončiť tú scénu môžeš tak isto ako si chcel, nič sa nezmení. Len to bude akčnejšie. A mohlo by tam byť aj jeho zabíjajúce dieťa. A videli ste Stranger Things? To malo čísla. Vieme to decko urobiť tak? A mohli by tam starí ľudia hovoriť fucking fuck a umierať černosi. A dajme tam nejaké kone. A klony, dajme tam klony!!!“ (Všetko z tohto tam je, nič som si nevymyslel.)

A takýmito kompromismi sa potom dostanete k mizernému filmu, z ktorého smutne presvitajú pekné momenty predošlých verzií scenára. Je tam napríklad veta: „She´s not my child. But I love her. And I know you don´t love her. But she´s your child.“, ktorá sama nesie drámu na celý román. A to je všetko.

By the way, v tomto texte nebudem porovnávať Spidermana a filmy z Cannes, ten nadpis bol clickbait. Ale aby som úplne neklamal, v poslednom odseku vysvetlím, že v Cannes je v poslednej dobe veľa mizerných filmov a fakt sú horšie ako nový Spiderman. Teraz však napíšem niečo o Spidermanovi a bude to zaujímavé:

Ak najväčším problémom komiksových adaptácií je príliš tlačiť na akciu a plochosť postáv, teraz vysvetlím, prečo je Spiderman: Homecoming geniálny film. Znovu som si pozrel prvých 20 minút a dojal som sa pri scéne, pri ktorej sa podľa mňa nedojal nikto iný na svete. Slzy mi vhŕklo do očí, a teraz nesrandujem, remeslo a filozofia scény. Tieto opíšem na záver.

Kým Batman, Superman aj Spiderman sú vo svojich predošlých inkarnáciách kartónové nahrážky (Ben Affleck je ešte aj smiešny keď mení hlas a ten Batman kde cestuje v čase som pozeral za trest keď som bol zlý k rodičom), Spiderman z Homecomingu je plnohodnotne vykreslený charakter.

Prvý krát ho vidíme, ako vo vlastnom youtube videu žasne pri stretnutí so slávnymi ľuďmi ako Ironman alebo Captain America. A hádajte, kto by žasol podobne? Každý jeden z nás bežných ľudí, keby sa náhodou stretol s Barackom Obamom, Elonom Muskom alebo Robom Kaliňákom. Nastáva inštantné stotožnenie sa s hlavnou postavou, ale scenáristi pokračujú ďalej.

Uvedomte si, že vždy keď držíte palce nejakej postave vo filme, je to preto, že jej niečo hrozí. Áno, aj sa o niečo usiluje (zarobiť, nájsť lásku snov, zachrániť svet) ale hlavný motor empatie je pre nás možnosť, že sa to nemusí podariť. Lebo neúspech poznáme a vieme, že sa nám deje každý deň (prípadne hodinu).

To, že nesmrteľný super muž zachráni svet, nie je žiadna dráma. Ale ak existuje Kryptonit, ktorý ho môže zabiť a zrazu mu držíme palce. Aj každej inej postave. Je pri tom úplne jedno, či ide o malú vec – či sa Bridget Jonesová vyspí s Markom Darcym, tým druhým, alebo ostane sama – alebo o veľkú – či sa konečne nájde Kevin. Presne v tomto zlyháva množstvo tých súčasných superhrdinských filmov – they don´t make us zaujímať sa o nich, they are not even trochu ľudskí.

No a Penis Parker (ako mu v tomto Spidermanovi hovoria) je úplne ľudský. Je to dospievajúci naivný tínedžer, ktorý chce pomáhať. Má jeden sen – dostať sa do klubu svojich vzorov. A s tým sa vieme stotožniť všetci, či už sme chceli patriť k tým kúl deťom na strednej, alebo teraz k intelektuálnej elite na facebooku. Navyše, aby sme sa mu ešte viac priblížili, všetko, o čo sa pokúša Spiderman mu nevychádza presne tým istým spôsobom, ako by to nevyšlo nám.

Logistika boja so zločinom nefunguje – čo budete celý deň sedieť na Hodžku a čakať, kedy sa udeje nejaký kriminálny akt? A keď už niekomu ukradnú bicykel, ako mu ho vrátite, keď sa to stalo na druhom konci mesta? (Peter Parker dojímavo zanechá lístoček: „Ukradli vám bicykel? p.s.: Ak nepatrí vám, pls neberte ho.“) Čoskoro skončíte pri tom, že budete zablúdeným starenkám radiť, ako nájsť cestu na Hlavnú stanicu. Ale všetky tieto neúspechy, sú tu na to, aby poľudštili nášho superhrdinu, vykreslili jeho charakter (naivný, dobrý, vtipný). A kto dopozerá prvých 20 minút Spidermana a toho chlapca si neobľúbi, je odľud. (Alebo správca Čistého dňa.)

A na záver, k scéne pri ktorej som sa dojal. Je to záver montáže, kde Spiderman skúša pomáhať ľuďom v meste:

Vidí, že niekto kradne auto, buchne mu hlavu o kapotu (možno mu mal radšej prebodnúť lebku, prišlo by viac ľudí do kina), avšak zvrat! Dajte si päť sekúnd zamyslenie aký…

Máte to – ide o majiteľa auta, ktorý sa iba vymkol. Premotivovaný Peter (kokšo,vidíme ďalšiu jeho vlasnosť! koľko ich už má oproti takému Ben Affleckovi) ho zranil, navyše spustil autoalarm a z okna sa teraz nahnevaní vykláňajú tí istí ľudia, ktorých chcel pôvodne chrániť. „Hej, som po nočnej a chcem sa vyspať“ (odčítajte sociálny rozmer). „Isa nota your car, isa his car. “ (hovorí smiešny imigrant).

Pointa scény spočíva v tom, že ľudia, ktorí sa pôvodne nahnevane vyklonili z okien, sa prestanú venovať autoalarmu a začnú sa baviť medzi sebou. „Marjorie, dlho som ťa nevidel. Ako sa má mama?“ Dojemné to je v tom, že to okrem presnej charakterizácie a humoru nesie aj filozofický význam. Penis Parker je taký dobrý chalan, že aj keď zo zbrklosti spraví niečo zlé, vedie to k dobrým výsledkom. Celé to inak trvá 29 sekúnd, nepriestreľné remeslo.

Aby som to zhrnul v intenciách nadpisu textu: Dojať vás po dvadsiatich minútach dokáže iba dobrý film. A to nerátam koľko krát vás rozosmeje alebo privedie do napätia. Problém filmov v Cannes je, že ich tam ročne premiérujú okolo 80. A za rok sa nedá natočiť 80 dokonalých filmov. Ani veľmi dobrých. Preto si každý áčkový festival vybral svoju provinienciu a napr. sa okrem všeobecne kvalitných filmov sústredí na tie – teraz vravím o Cannes – obskúrne. Filmy, ktoré chodia do Cannes do počtu (dajme tak 30) vás nie že nedojmú, ale spôsobia vám pocity niekde medzi bádaním, prečo vám šlape LSD, keď ste žiadne neužili a zisťovaním, prečo sa cítite ako na študentskom festivale strednej priemyselnej školy filmovej abstrakcie v Sopogove. Čiže keď si niekedy snobsky pohonkávame (som vinný, priznávam sa), aký skvelý nezávislý film sme v Cannes videli, a aký mizerný je ten hollywoodsky bulšit, možno by sme si mali uvedomiť, že obidva tieto svety sú ovládané trhom a v obidvoch sa dá nájsť Tatarka aj Rozboril.

Tak, som spokojný, že to nakoniec nebol clickbaitový nadpis.
Sedem dôvodov, prečo by ste ma mali followovať na Facebooku, (štvrtému neuveríte) je tu.